Sobota

Skalka – sedlo Tunel – Bystrické sedlo – Mýtny vrch – Králické sedlo – Zlatá studňa – Velestúr – Chata Hostinec – sedlo Tri kríže – Rudná poľana – sedlo pod Laurínom – Sielnická poľana – Farská lúka - Kašova Lehôtka – Tŕnie - ranč pri Tŕní

V jeden upršaný jarný večer som dumal nad mapou takého, na prvý pohľad obyčajného pohoria. Kremnické vrchy. Ale len na prvý pohľad. Už som tam bol mnoho krát, ale vždy len tak na otočku. Raz to bola Vyhnatová, inokedy Velestúr, sedlo Tunel… Toto by chcelo niečo dlhšie ako 5-6 hodín. Hrebeňovka. Všetko som si poznačil, pozisťoval dopravu a začal sondovať. Kto sa pridá? Všetci. To bolo v prvej chvíli. V nasledujúcich chvíľach prišlo na modifikácie dátumu, trasy, počtu hrebeňachtivých turistov. Napokon sme sa v jedno mierne upršané ráno stretli na stanici traja.

Doprava bola vypočítaná na chlp a už sme na Skalke. Ťukli sme si a hor sa na hrebeň. Nejaké tie kvapky, čo vypadávali z mrakov, nás chceli asi vrátiť nazad, ale nepodarilo sa im to. Pohodlne, vykračujúc si po ceste k sedlu Tunelu, debatujeme o medveďoch. Sú už hore? Asi áno, veď už je jar. Akurát, že okolo nás to na jar príliš nevyzeralo. Skôr na neskorý november. Ani množstvo vyvrátených stromov po zimnej kalamite nepridalo jarnej nálade. Po chvíli sme pri tuneli, konštatujeme, že je stále tam, prechádzame cezeň hore-dole a obdivujeme ľudí, ktorí ho vybudovali, ale aj tých, ktorí sa zaslúžili o jeho obnovu. Treba urobiť aj nejakú dokumentáciu, tak vyťahujeme fotoprístroje a robíme prvé zábery. Ako kto. Mne sa podarilo len pár. Battery empty. V duchu a aj nahlas hromžím na batérie slávnej značky, ktoré toho teda veľa nepredviedli. Čo už, tie krásy tu budú určite ešte nejaký piatok, fotky budú inokedy.

Strmo vykročíme na hrebeň a začína sa obchádzanie popadaných smrekov. To, že zima bola tvrdá a dlhá, vidieť na každom kroku. A pripomínajú to aj posledné fľaky špinavého snehu. Dážď vytrvalo dobiedza, ale nebráni vychutnávať výhľady, ktoré sa objavujú. Stále sa pristavujeme a neviem sa nabažiť tých pohľadov. Na jednej strane nám príroda dáva pocítiť, kto je tu pánom a leje nám vodu za krk, na druhej strane je láskavá a nasvietila dolinu tak, že sme nemohli odtrhnúť od tých obrazov oči. Ale deň ešte len začína, tak pritláčame do podrážok. Keď prechádzame okolo vysielača na Skalke, vidíme v lese nejaký pohyb. Lane. Len na chvíľku. Dnes prvé zvieratá. Budú aj ďalšie? Aj väčšie? Nebudú. Sami sme sa tomu čudovali, ale do konca nášho putovania sme už žiadnu divú zver nevideli. Teda ak nepočítam jednu jaštericu a slepúcha. Túto záhadu nám vysvetlil neskôr jeden pán, ktorého sme večer stretli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme po chodníku, ktorý je neprehliadnuteľný, tak príliš značky nesledujeme, navyše to tu každý z nás pozná, ale občas nám oko padlo na strom so značkou a zisťujeme, že hlavné trasy sú udržiavané a preznačované v „normálnych“ intervaloch. Že to tak nie je všade, sme sa presvedčili na vlastnej koži o niekoľko hodín. Pokračujeme mierne zvlneným terénom na Zlatú studňu (prístrešok), veľmi sa tu nezastavujeme, akurát, čo vyzlečieme bundy. Akoby razom prestáva popŕchať a nastupuje slnko. Polámané smreky a fľaky snehu nahradili v tomto úseku „koľajnice“ štvorkoliek a dvojkoliek. Nadávame, hromžíme a keďže to aj tak nič nepomôže, tak frčíme na Velestúr. Už pod vrcholom nejako stišujeme rozhovor, bavíme sa o veciach medzi nebom a zemou, o histórii. Niečo zvláštne sa nad tým miestom vznáša, tak nejak to cítime v „koscách“. Zvláštne tvarované bralo, runy, kruhy z kameňov, stĺp s býčou lebkou, tajuplné chodníčky. Fakt na tom mieste asi niečo bude.

Dolu schádzame zadumaní a ponorení do vlastných myšlienok. No dlho nám to nevydržalo, blížime sa k turistickej chate Hostinec a začíname tipovať, či bude pohostinná aj k nám. Máme šťastie. Pán chatár je ten pravý človek, ktorého sme mali dnes stretnúť a tak sa zastávka na oddych natiahla na viac ako tri hodiny kecania o všetkom možnom. Aj o tom, že niektorí ľudia sú prasce, lebo pri preberaní všetkého došlo aj na poťažkanie si, že im chatu niekto vykradol a dosť zdemoloval. Rany po vagabundoch už z časti zacelili, ale ešte ich čaká dosť roboty. Popozerali sme interiér, neveriacky čumeli na saunu, šupli do seba pár gambáčikov a vyrazili do sedla Tri kríže, kde sa svojho času tiež niekto vybláznil s pílou a narušeným egom. Nový kríž stojí, ale ako memento je tam aj zvyšok toho starého.

Nasleduje pomerne rýchly prechod cez Rudnú poľanu, sedlo pod Laurínom (prístrešok) a dorážame do cieľa dnešnej etapy, na Sielnickú poľanu. Idyla s prameňom, chatkami, ohniskom. Tu ostaneme na noc. Niekde na terase niektorej chaty, či len tak na lúke zabivakujeme. Ráno pohodlne zídeme do Kováčovej. Plán to bol dobrý, mal však jednu chybu. Rozkladáme oheň v jednom z ohnísk, predsa nebudeme vytvárať ďalšie, varíme polievky, čaj. Posedávame, polihujeme. Fakt idylka. A napriek tomu, že o takýchto veciach sa príliš nepíše, našli sme aj malý domček so srdiečkom na dverách, čo niektorých z nás výrazne potešilo. Ale nie nadlho. Tesne pred tým, ako sme chceli rozložiť spacáky, dohrmotil just k tej „našej“ idylke tereniak, z ktorého vystúpili tri osoby a začali vyšetrovanie. A zazeranie. Vykľuli sa z nich majitelia tej najbližšej chaty. Nuž, síce nám naliali za jeden, pokecali s nami, dokonca nám vysvetlil „domáci“, prečo sme žiadnu zver nestretli. Majú tam vraj vlky. Nie trvalo. Len sem-tam z Fatry prebehnú aj do Kremnických vrchov a prečešú horu. Zver, ktorá vládze, uteká pred týmito sivými nájazdníkmi do dolín, na lúky a polia. A potom jej trvá tak 2 až 3 týždne, pokiaľ sa zas vráti nazad. Niečo na tom asi bude. Lebo sme nestretli ani chlp. A to sa nestáva často. Napokon nám zaželali šťastnú cestu a pozerali za nami, či skutočne odchádzame. Nuž, asi sme veľmi dôveryhodne nepôsobili.

Vyštverali sme sa na vrchol zjazdovky, kde sme narazili na našu červenú značku, a obzerali sme sa po inom nocľahu. Vracať sa nám pod zjazdovku nechcelo, hoci tam stála polorozpadnutá unimobunka, ktorá by nám na jednu noc bohato poslúžila a tak padol návrh. Meníme trasu z červenej na zelenú a niekde nad Tŕním v lese sa vyspíme. To bolo okolo pol siedmej večer. Opúšťame hrebeň a mašírujeme lesom stále nižšie a nižšie. Výhľady žiadne a navyše došlo aj na to o tých značených trasách. Toto rozhodne žiadna vychytená trasa nebola. Značiek poriedko, občas žiadne. Dochádzame na Farskú lúku, kde sme chceli prespať, ale voda, čo tu mala prameniť, nikde, lúka obohnaná plotom. Ani tu nás nechcú. Šliapeme ďalej. Ako ubúdalo svetlo, pribúdali konáre. Na zemi. Fuj. Ocitli sme sa na čerstvej rúbani, kde sa pred nami stratila nielen značka, ktorú už nebolo pre postupujúcu tmu takmer vidno, ale aj cesta. Čo už. Nastupujú inštinkty staré tisícročia. Pohľad na nebo? Oblačno a tma. Pohľad na les? Smrečina a dupľovaná tma. Započúvanie sa do zvukov lesa? Úplné ticho. Ale tie inštinkty zapracovali. To drevo musia niekadiaľ odvážať? Podľa mesačnej krajiny naokolo bolo jasné, že to koníky neurobili a ani s LKT-ečkom to drevo do kopca ťahať nebudú. Čelovky do ruky, svietiť pod nohy a hajde k dolnému okraju rúbane. A inštinkty nesklamali. Zvážnica, síce plná blata a haluziny, ale bola a viedla stále nadol.

V doline bolo počuť potok. A tento by podľa toho, čo som si pamätal z mapy, mal tiecť do Trnia. Po polhodinke prichádzame k okraju lesa, neváhame ani sekundu a šup na lúku. Blata sme mali už plné všetko. Za jedným z trávnatých kopčekov žiarilo svetlo. Stúpame na vŕšok, potrebujeme sa rozhliadnuť. Pod nami dedinka. Trafili sme. Vidina „nápojov“ nás hnala dolu. Netrafili sme. Bola to Kašova Lehôtka a v tejto dedinke zariadenie na povznesenie nálady nebolo. Krátka porada, vyrážame do Trnia, tie 3 km sú už pohoda. Nebolo to úplne tak, asfaltka má svoje tienisté stránky. Do prvej krčmy v Tŕní dorážame o 2 minúty desať. Prvé naše slová boli: Máte ešte otvorené? Po kladnej odpovedi sme vyslovili už len pár viet. 3 pivá a 3 vodky. To bola prvá a nasledovala druhá: Kde je tu futbalové ihrisko? Keď zistili, že tam chceme prenocovať v spacákoch, rozbehla sa akcia „kone“. Niekto zavolal niekam, prifrčala červená škodovka, naložili sme sa do nej a odfrčala s nami nevedno kam. Až na mieste sme zistili, že nás priviezli na ranč nad dedinou, kde sme si v kľude rozložili bivak, pokecali s miestnymi a vyspali sa do ružova.

Nedeľa

Ranč pri Tŕní - Tŕnie – Budička – Hrabiny – Čertova skala – NCH Boky - Hronská Dúbrava

Ráno nás privítal príjemný pohľad na popásajúce sa koníky a čisté nebo. Zbalíme bivak, ďakujeme miestnym za prichýlenie na noc a vyrážame. Prechádzame krajom, kde sa civilizácia ešte nevybúrila, obdivujeme domčeky akoby vystrihnuté s fotografií z 30-tich rokov minulého storočia, pokoj a ticho, ktorý tu vládne. Aj protivná asfaltka bola nahradená milšou štrkovou cestou. Spomaľujeme, obzeráme sa a tipujeme, či sme sa nejakou „dierou“ nedostali do minulosti. Vnárame sa do dubového lesa a mašírujeme k ďalšej zaujímavosti na našej trase. Čertova skala. Obzeráme si ju zo všetkých strán. Obdivujeme silu prírody. Oplatí sa ju vidieť. Žiaľ, naše pozitívne pocity sa vytrácajú s hlukom, ktorý sa k nám šíri z doliny od Hrona, kde jedno auto za druhým míňa zvyšky ropy, čo ešte na zemi ostala. Pripomína nám to, že tento príjemný víkend sa chýli k záveru. Schádzame náučným chodníkom Boky do Hronskej Dúbravy. Len tak-tak chytáme vlak, ktorý nás odváža domov. Síce obdivujúc staviteľov železničnej trate smerom na Kremnicu, ale aj tak so zvláštnym pocitom smútku v duši. Kedy sa niečo podobné zas podarí? Viem, že sa podarí, ale ten pocit je tam vždy po takýchto prechádzkach.

A aby som neklamal o tých divých zveroch. Ešte jedného sme videli. Bol zahryznutý do mojej ruky. Kliešť.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek