Svet Divoký Wilder Kaiser
Zima už pomaly klope na dvere a tak som sa vybrala na posledný ferratový výjazd. Cieľom bolo malé pohorie Wilder Kaiser v rakúskom Tirolsku, kde sme plánovali vystúpiť na tri vrcholy. Tešila som sa na biele skaly, modrú oblohu a farby jesenného lístia. Divoký Cisár sa nám však predviedol v takej divokej podobe, akú nikto z nás nečakal.
Cisárske hory alebo Kaisergebirge sú časťou Severných vápencových Álp. Delia sa na dve časti - skalnatý Wilder Kaiser a zalesnený Zahmer Kaiser. Dĺžka pohoria je cca 20 km, šírka 15 km, a je veľmi príťažlivé pre turistov, ferratistov aj horolezcov.
Vo štvrtok ráno sa naloďujeme do auta a vyráža sa. Poobede prichádzame do St. Johann in Tirol, odkiaľ prvýkrát vidíme skalnú hradbu Cisára - visia nad ňou ťažké oblaky. Autá sa vyškriabu na horské parkovisko Wochenbrunneralm vo výške 1085 m. V daždi sa prezliekame do turistického. Čakany a mačky nechávame v aute, keďže žiaden sneh nevidno. Čaká nás 600 výškových metrov na chatu Gruttenhütte, kde budeme tri noci spať.
Pozvoľna sa sformujeme do hadíka a stúpame najprv listnatým, potom ihličnatým lesom a nakoniec kosodrevinou. Prestávka pri kamzíkoch, záverečná zákruta a sme pri chate. Ideme sa hneď ubytovať v "matrazenlageri". Je to menšia drevená budova vedľa chaty. Hromadné podkrovie je celé naše, dole je suché WC a umývadlá. Všetko by bolo fajn, až na teplotu, ktorá je zhruba rovnaká ako vonku. Veď si nadýchame, utešujeme sa a presúvame sa do jedálne. Je tu pec a teplučko. Večera, oslava výročia Maťovho príchodu na svet tiež divokým cisárom, požičiavame si gitarku, vyťahujem fúkaciu harmoniku. O desiatej nám personál zavelí nočný pokoj a tak sa poberáme spať. Zoči-voči izbovej teplote sa akákoľvek chuť ďalej sa socializovať vytráca, babušíme sa, do čoho sa dá, a zaspávame, resp. drkoceme sa do rána.
Ráno sú Vianoce. Nasnežené, chumelica. Bojová porada pri raňajkách - dnešný program ideme podľa plánu. Blahorečím svojmu nápadu zobrať si rukavice, čiapku a ostatné zimné veci. Za chatou sa vnárame do skalného masívu, do ferraty Jubiläumsteig. Ferrata má náročnosť A/B, dnes ale o niečo vyššiu. Je veľmi pekná, nenásilne využíva terénne možnosti a vedie nás lávkami a sedielkami hlbšie a hlbšie do hôr. Hoci sneží, hmla sa trochu dvihla a tak vidíme aspoň skaly bezprostredne okolo seba.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Po asi hodinke a pol sa napájame na chodník, ktorý sem vedie od chaty Gaudeamushütte. Pokračujeme od smerovníka hore dolinou, Maťo prešľapáva chodník. Sústavne sneží. Stúpame ďalšiu cca hodinu, až prídeme po reťaze. Tadiaľto a až po vrchol musíme často používať ruky, sneh na skalách sa šmýka. Konečne vrcholový kríž. Hint. Goinger Halt, 2192 m n.m. Je tu málo miesta, tak ho len tak obsypeme ako konfety, pogratulujeme si, ani nič nevyťahujeme a lezieme zase dolu.
Teraz nastáva tá pravá zábava, pády, šmýkanie sa po zadku, našťastie to všetci prežívame bez úrazu. Farebný hadík sa rozdelí na viacero častí, ako kto padá. Ani paličky nepomáhajú, večer budem vyzerať ako obeť domáceho násilia. Po jednom nepríjemnom páde medzi veľkými balvanmi vstupujem do traverzu, za ktorým je už vidno smerovník a prednú časť kolektívu. Asi v tretine traverzu začujem rupnutie a šušťavý zvuk. Pozriem vpravo - približuje sa ku mne biely mrak. Panika. V hlave sa mi premieša všetko možné, čo som kedy čítala o lavínach. Rezonuje "pred lavínou neutečieš", ale hrôza ma aj tak rozbehne. Samozrejme sa šmyknem a padám. Hlava sa mi zaborí do snehu. Hádam tu tak hlúpo neumriem! Ticho. Dvíham hlavu a s neskutočnou úľavou zisťujem, že ku mne nič nedorazilo. Dvíham sa a bežím ďalej ku skupinke. Nohy sa mi trasú tak, že si musím sadnúť. Mišo vyťahuje termosku s teplým čajom, ktorý príde ohromne vhod. Predýchavam nábeh na hysterický záchvat. Pomaly dorazia aj ostatní a hovoria, že lavína padla z bočného žľabu a na ten svah nadomnou sa vysypala, neodtrhol sa priamo ten. Chvalabohu.
Vraciame sa späť tou istou cestou. Hoci sem som sa polovicu cesty neistila, teraz sa radšej cvakám takmer všade a neustále sledujem, čo mám nad hlavou. Čo keby sa na mňa niečo vysypalo? K nálade mi nepridávajú ani trieštivé a hrmiace zvuky padajúcich lavín na opačnej strane doliny. Ferratku ideme rýchlejšie, aj keď po nepríjemnej brečke. Sme totálne premočení a teším sa, keď dorazíme na chatu.
Jediné miesto, kde sa dajú rozložiť mokré veci, je jedáleň. Zišli by sa aj dve. Po včerajšku už vieme, že v našom dome nič neuschne. Teplý čajík, večera, druhé kolo oslavy Maťových narodiek. Partia má celý deň výbornú náladu, nikto nefrfle, maximálne provokujeme Maťa poznámkami o "poslednom letnom zájazde".
Ráno je rovnaké ako predošlé, len asi o meter viac snehu. Maťo neriskuje a namiesto výstupu na vrchol Treffauer navrhuje náhradný program, ktorý všetci prijímame. Prešliapavame chodník dole, míňame vysypané lavínky. Vchádzame do lesa. Listnaté stromy sa otriasajú a zhadzujú nám sneh priamo na hlavy. Zhadzujú aj listy a na snehu vytvárajú zeleno - žlto - červenú mozaiku. Na parkovisku je už o niečo lepšie počasie, výhľady a trhajúce sa oblaky. S optimizmom sadáme do auta a za zvukov ruskej a ukrajinskej hudobnej produkcie mierime na druhú stranu pohoria. Dolinou Kaiserbachtal prídeme k parkovisku Grieseneralm. Ešte z auta sme videli skalný prah s chatou Stripsenjochhaus ako hradom na vrchu, a štíty vľavo. Ale len čo vystúpime, začína pršať a prší dovtedy, kým dosiahneme nadmorskú výšku sneženia. Podchádzame lanovku a stúpame lúkou a neskôr lesom. Čaká nás 600 výškových metrov. Časť družstva si spríjemňuje cestu guľovačkou.
Čoskoro sa dostávame do otvoreného terénu, vľavo na nás vykukne skalnatý masív s lávkou, ktorou vedie ferrata Eggersteig. Vedie k sedlu pod naším včerajším vrcholom a keby bolo pekne, isto by sme tadeto vracali. Poslednú polhodinku na chatu stúpame serpentínami, prekračujeme malé lavíny. Chata je v hmle a sneží, takže chuť na Stripsenkopf si necháme zájsť. Veľká časť družstva sa obohatí o mapu Kaisergebirge z dielne Alpenvereinu, čo sú asi jediné kvalitné rakúske mapy. Po pauze sa vraciame dole, samozrejme v snehu a daždi.
V aute trochu obschneme, aby sme opäť mohli zmoknúť pri výstupe na našu chatu. Prší však už viacmenej len zo stromov. Trochu sa vyčasuje a tak si pozrieme aj čiastočné výhľady. Počasie sa stále zlepšuje. Práve preto sa však záverečný výstup na najvyšší vrch pohoria, Ellmauer Halt (2344 m n.m.), nekoná. Chodník vedie dlhým traverzom a Maťo si je istý lavínou na 90%, len čo sa do platní nad chodníkom oprie slnko.
Ráno je prekrásne. Už za svitania beháme s foťákmi ako zjašení. Všade okolo nádherné zasnežené štíty, čistá obloha, v doline tečie hmla, ktorú pomaly osvetľuje vychádzajúce slnko. Ľutujem, že nemám statív, poruke sú nanajvýš múriky a plot. Po raňajkách sa balíme a za neustáleho fotenia zliezame dolu. Náhradný program pozostáva z návštevy krátkej, ale krásnej tiesňavy Wimbachklamm a jazera Königsee pod Watzmanom. Slniečko hreje, jesenné farby žiaria oproti modrej oblohe. Napriek predchádzajúcej nepriazni počasia sa teším z pohybu, z výbornej partie, a že som aspoň krátko bola v objatí hôr. Mapu ešte určite využijem.
