Ako spolucestovateľa si vyberám svoju sestru Lenku a za tvorcu programu, prepravcu a "občerstvovateľa" zároveň jednu brnenskú turistickú cestovku. Predsa len, pre dve baby bude táto forma bezpečnejšia. Ide o poznávací zájazd, avšak tým, že ho organizuje turisticky zameraná cestovka, viem, že nuda rozhodne nebude, a že aspoň časť hôr určite uvidím. Máme pred sebou 10 dní čistého času krížom-krážom štátom, ktorý sa vyhlásil za prvý ekologický štát vôbec. No, realita bola iná, ale to si asi viete predstaviť – Balkán je Bálkán. Hoci moje rozprávanie nebude čisto len o horách a turistike, verím, že vás zaujme. V Čiernej Hore sa totiž je čím kochať, aj keď práve neleziete na najbližšiu dvojtisícovku.

Našou prvou zastávkou a zároveň súčasťou prvého článku sa stáva NP Durmitor. Znalcom hôr pri počutí tohto slova určite srdce zaplesá, pretože pre turistu je práve toto jeden z miestnych rajov. Áno, schválne nepíšem v jednotnom čísle, pretože tých horských rajov skrýva Čierna Hora viac (pohoria Bjelašica, Komovi, či Lovčen). Durmitor je ale najznámejší, má najviac rozvinutú infraštruktúru a tiež sem práve kvôli tomu prichádza aj najviac turistov. Kempujeme v mestečku Žabljak, čo je vlastne jedna veľká dedina rozťahaná celým podhorím. Ešte predtým sa cestou zastavujeme na moste cez rieku Tara, ktorej kaňon sa zarezáva do pohoria v niektorých miestach až kilometer hlboko. Aby sem Čiernohorci pritiahli turistov, tak prehlasujú, že kaňon Tary je druhý najväčší na svete hneď po Grand Canyone, pravda bude asi niekde inde, to mu však z krásy rozhodne neuberá.

V rámci programu je na Durmitor ponechaný deň voľna, čo znamená len jedno – hurá na kopce! Nadšenie mi trochu kazí večerný a nočný dážď, ale verím, že ráno bude pekne. Ráno sa ale zobúdzame do pekného mlieka. Nie som veľmi nadšená, aj keď tajne dúfam, že sa to zdvihne a bude aspoň nejaká viditeľnosť. V pláne máme výstup na Savin Kuk (2313 m). Na tento najnavštevovanejší vrch Durmitoru bol vybudovaný turistický chodník už začiatkom 20. storočia, pretože vtedajší panovník Čiernej Hory, Nikola I., dostal chuť prejsť sa na vrchol. V súčasnosti hore síce vedie lanovka, ale netušíme, či vôbec premáva. Aj keď ja ako správny turista nemám ani pomyslenie na to, že by som ju použila. Z kempu by to malo trvať na vrchol 3 a pol hodiny, majiteľ kempu nás presviedča, že cesta je perfektne značená.

Cestou musíme minúť Čierne jazero, ktoré svoj názov získalo vďaka temnej farbe, ktorú tvoria okolité ihličnany odrážajúce sa na hladine. K jazeru nám to trvá niečo cez pol hodinku. Hrebeň je ale stále v mlieku. Chodník začína stúpať a je dosť rozbitý a blatistý. Následne vlnitým terénom by sme sa mali dostať k lanovke, poblúdiť ale v Durmitore rozhodne nie je problém - v priebehu chvíľky strácame značku, chýbajú hlavne rázcestníky. Čiernohorci používajú klasický štýl značenia, tj. biely kruh orámovaný červenou a rázcestníkom je napr. nejaká popísaná skala, v tom lepšom prípade. Chvíľu sa celá skupina motáme hore-dole, chvíľu sa vraciame naspäť, chvíľu dumáme nad mapou, ktorú sme kúpili v kempe a nie a nie sa zhodnúť na jednom smere. To motanie malo v tej chvíli aspoň jednu výhodu – akoby šibnutím čarovného prútika sa hmla dvíha a my prvýkrát vidíme okolité dvojtisícovky. Pôsobia majestátne a na to, že čoskoro bude skorý obed, začínam považovať za nereálne vôbec vyliezť hore. Ja ukazujem na jeden smer, ktorý sa mi pozdáva, nikto ale nedá na moje slová, a tak nakoniec ideme opäť prvou cestou, ktorou schádzame do inej časti Žabljaku, aby sme po asfaltke nakoniec došli k vlekom. Podľa mňa ideme peknou obchádzkou, ale čo už. Nevadí. Savin Kuk je v mrakoch. Pred nami je konečne samotný kopec a my už aspoň približne vidíme cieľ cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na naše prekvapenie lanovka premáva, a tak pár ľudí mieri jasne k lanovke, ja samozrejme pešo popod. Je hnusne teplo, kto by bol povedal, že tu bude také teplo. "Potím sa jak prase" sa stáva mojou obľúbenou vetou pre tento deň. Cestu spomaľujú krásne maliny rastúce rovno na zjazdovke. V tej chvíli si spomeniem na MatusaM, ktorý v Nízkych Tatrách počas HIKING stretka dokázal jednou rukou česať čučoriedky aj zároveň kráčať, tak si troška pripadám v tých malinách ako on a musím sa smiať.

Stúpanie zjazdovkou ale nakoniec nie je také strašné, cesta celkom ubieha, aj keď vďaka malinkám nám to trvá o čosi dlhšie. V polke kopca je medzistanica lanovky. Odtiaľto vedie chodník suťovým poľom, nejde sa nám veru dvakrát príjemne. Aj sklon je o čosi nepríjemnejší, ale stačí chvíľa a už stojíme pri vrchnej stanici lanovky. Tu sa terén mení zo sutiny v príjemne trávnatý, zvládajú to aj babky v sandálkach. Za lanovkou je pekný prameň chutnej vody, vraj liečivý, plný nahádzaných mincí, vraj pre šťastie. Kúsok od prameňa je sedielko, v ktorom ja strácam dych – samozrejme ale od tej nádhery. Hory sa krásne odkryli, pod nami je údolie plné sute, kde-tu sú v žľaboch zvyšky posledného snehu a na druhej strane krásne končiare, medzi ktorými je aj najvyšší vrch Durmitoru - Bobotov Kuk (252 2m).

Zo sedielka je samotný vrchol vzdialený naozaj už len pár minút, a tak o chvíľu sme hore. Keby nebolo blúdenia, tak by sme zvládli vrchol za tri hodiny. Výhľady sú super, aj keď sa jemne mračí. Z vrcholu máme Durmitor ako na dlani, okrem nás tu je aj dosť iných ľudí, prevažne lanovkárov. Dole je vidieť Čierne jazero aj rozťahaný Žabljak. Dávame vrcholovú pálenku a ja tiež pivečko, ktoré som si poctivo vyniesla hore. Je tu fakt nádherne. Raz ale každá kochačka končí a je čas na návrat. Padajú ešte návrhy vybrať sa tým pekným suťovým údolím, ale nikto nepozná poriadne cestu, len vieme, že horný úsek je zaistený a vraj dosť náročný, takže radšej schádzame rovnakou cestou, akou sme šli hore, čas totiž predsa len pokročil. V polke zjazdovky nás chytí miestna búrka, našťastie ju zvládame v pohode.

Cestou naspäť máme snahu nájsť ten správny chodník k Čiernemu jazeru, čo sa nám aj darí. Aké prekvapenie pre všetkých, keď sa o pár minút vynoríme na známej čistinke, kde sme sa ráno toľko namotali. Ja však prekvapená nie som, vychádzame presne z miesta, kam som ráno ukazovala smer cesty. Nevadí, aspoň som si overila, že orientačný zmysel mám v poriadku. O chvíľu sme pri Čiernom jazere, kde je vyhlásená reštaurácia s miestnymi čiernohorskými špecialitami, hlavne jahňacinou. Keďže večera nás čaká v kempe, tak si aspoň ako chuťovku dávame jahňaciu polievku, k tomu po pivku a môžeme spokojne dopochodovať do kempu. Cestou nás stíha ešte jedna výdatná dažďová prehánka, ale tá nám náladu po peknom dni nepokazí. Deň sa predsa vydaril a mal svoje čaro aj kvôli tej rôznorodej zmeske počasia, ktorou nás Durmitor počastoval. Ďakujeme aj za to.

Užitočné odkazy:

http://cerna-hora.rovnou.cz/ - dobrý web, dávajúci základný prehľad o Čiernej Hore
http://www.durmitorcg.com/durmitor_eng.php - stránky o NP Durmitor
www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí