Trasa

Podbanské – horáreň Tichá - rázc. pod Kasprovým vrchom – sedlo Závory – Hladké sedlo – sedlo Závory - Kobylia dolina – Kôprová dolina – rázc. Zverinec pod Grúnikom – horáreň Tichá - Podbanské

Nakoľko Podbanské nie je častým miestom zastávky pánov autobusárov, tak využívam ochotu kamaráta z PP a jeho auto. Vozidielko odchádza a ja sa cestou-necestou o 7.00 ráno vydávam po asfaltke, ktorá končí až kdesi za pod Kasprovým. Ráno je chladné, tak nasadzujem rukavice a v duchu si hovorím, že snáď po ceste nestretnem nejakého maca. No len čo miniem “horáreň“, počujem podozrivý zvuk, no identifikovať ho neviem. Je to jeleň alebo medveď? A tak búcham paličkami, nech ma to neznáme stvorenie začuje a odíde preč. Tak sa aj stalo.

Príjemne ma cestou prekvapuje, že Tichá dolina je síce poznačená lykožrútmi, ale nič hrozné sa tu nedeje. Veď aj keby áno, tak čo? Je to iba súčasť prírody. Ako sa hovorí: “Každý chvíľku ťahá pílku."

Asfaltka už začína byť nepríjemná a to sa ocitám len pri prístrešku pod Tomanovou. Rázcestník, ktorý udáva cestu do Tomanového sedla, momentálne slúži ako okrasa, nakoľko chodník je uzavretý. Šliapem ďalej a po chvíľke počujem podobný zvuk ako pri “horárni“, no cipána … . Opäť búcham paličkami a opäť úspešne. Ďalej pri chôdzi si už občas pospevujem. Míňam odbočku na Kasprov vrch (pod Kasprovým) a po chvíľke sa ocitám na konci asfaltky. Ako hraničný priechod stráži vchod do lesa veľký drevený prístrešok. S úsmevom na tvári a pocitom “no konečne“ vstupujem na hlinu a kamene.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta sa začína prudšie zdvíhať, objavuje sa prvý sneh. No spolu s ním nachádzam výkaly od veľkých zvierat. Ku každému prikladám ruku, či nie je ešte teplé, aby ma voľačo cestou neprekvapilo. Našťastie je všetko tak, ako má byť a ja stúpam vyššie a vyššie. S výškou pribúda aj sneh. Keď je ho už vyše členkov, chôdza sa zhoršuje. Dobré je, že sneh je ešte tvrdý, tak si to dávam vedľa vychodenej línie až do sedla Závory. Celou cestu príjemne svieti slnko. Pri vydýchávaní sa vždy otočím a pokukujem po Červených vrchoch. Ale sú len pekné! Fakt, podarilo sa mi vystihnúť parádne počasie. V sedle Závory, z ktorého je krásne vidieť Temnosmrečinskú dolinu, stretávam dvoch Poliakov. Pýtaju sa ma, či som cestou z Tichej doliny nevidel ich dvoch kolegov. Nič som nevidel. No počul som dvakrát podozrivý zvuk. Žeby to bola náhoda?

Zo sedla pokukujem po Hladkom sedle. Ísť, či neísť? Svah je pekný, na spadnutie lavíny. V spodnej polovici už popadali, ale v hornej ešte nie. Je pravda, že dlho nerozmýšľam a už s obavou stúpam hore. Opäť je všetko tak, ako má byť. Odmenou mi je perfektný výhľad na slovenskú i poľskú časť Tatier s legendárnou Orliou prťou. Vidno aj Svinicu, ktorá ma strašne láka, no ešte som sa tam akosi nedostal. Dlho sa tu nezdržím, lebo pofukuje. Nabažený výhľadmi na tatranské kopce a doliny smerujem naspäť dole. Spoločnosť mi robia krkavce, ktoré na blízkom vŕšku smerom na Valentovku majú voľajakú základňu a z nej vyrážajú na okružné jazdy po okolí.

Na Závoroch sa ukladám na obedňajšiu prestávku. Takmer bezvetrie a jasná obloha mi umožňuje chytať bronz. Keď si tak sedím osamote a pochutnávam si na lakocinkách, vidím stúpať z Tichej doliny chlapíka s bicyklom na ramene. Hneď po zahliadnutí si u mňa získal sympatie. Po krátkom pokeci zisťujem, že vyrazil z Tatranskej Štrby do Podbanského, odtiaľ Tichou dolinou hore na sedlo a následne späť do Štrby cez Kôprovú dolinu. Samozrejme všetko na bicykli, niekedy na ňom a niekedy pod ním.

Ejha, dobre... pomyslel som si a schádzam dole do Kôprovky. Cestou stretávam ešte tých dvoch Poliakov. Pýtam sa ich, či našli svojich stratencov. Dostávam pozitívnu odpoveď, a preto s úsmevom klesám nižšie a nižšie. V kosodrevine ma dobieha tatranský cyklista zo Štrby. Dávame pokec o živote, až pokiaľ cesta nie je vhodná na bike, ďalej už kráčam sám. V duchu mu závidím ten jeho bicykel, lebo cesta do Podbanského je ešte dlhá a skoro všetko po asfaltke. Čas plynie. Kráčam neustále po asfaltke. Kolená ma už pobolievajú od tej tvrdosti. Zrazu okolo mňa prefrčí chlapík na bicykli smerom dole. Takto až do Podbanského ma míňajú ďalší piati ľudia. Očividne skoro všetci boli niekde tu v okolí liezť a bike použili iba ako dopravu po tom škaredom povrchu – au au. Umorený z toho množstva asfaltu v TANAPe prichádzam do Podbanského.

Na asfaltovanej časti Tichej a Kôprovej doliny je pomerne dosť prístreškov, ktoré sa dajú pekne využiť v prípade zlého počasia. O vodu tiež nie je núdza. Nájdete ju neďaleko Kmeťovho vodopádu v Kôprovej doline, pred Turkovou dolinou, a neďaleko rázcestníka Pod Kasprovým. Posledné dve súradnice sú približné.

Čakám na kamaráta, ktorý ma sem ráno priviezol a má ma aj odviezť. Sediac na lavičke si premietam celý deň, ale to hlavné prišlo až v aute, kde spokojný a s lišiackym úsmevom na tvári si pokojne a v tichosti sedím na zadnom sedadle.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek