Vystupujeme z vlaku na stanici Brumov–Bylnice o 9:15 hod. Vietor zametá s celou krajinou, ale je teplo a obloha je takmer modrá. Na sebe máme len moirové tričká a zelené košieľky, ľahučké batohy a pred sebou úsek hrebeňa Bielych Karpát, ktorý som ešte nikdy nešiel a ktorý mi chýba do kompletu prechodu západnej hranice. Po koľajniciach sa berieme asi tristo metrov k železničnému priecestiu a tu sa hneď napájame na modrú značku, ktorá nás vedie cez lavičku nad riečkou Vlára. Chvíľu ideme rovnobežne lúkou okolo riečky a potom sa značka, a my s ňou, vyberie rovno do kopcov.

Stúpame okolo malého ovčína lesom a neskôr lúkou až do poriadneho karpatského bukového lesa. Hneď na jeho začiatku je poľovnícka chata s teraskou, ktorá by určite poskytla úkryt pre dve až štyri osoby. Asi desať metrov za chatkou je v betónovej skruži studnička s pitnou vodou. Chodník nás vedie šikmo hore na lúky s elektrickým ohradníkom. Pri preliezaní nám to trochu zabrní v niektorých partiách tela a tak si hneď spomenieme na slávny výrok: "Velebnosti, vy svítíte." Na lúke je ďalší prameň vody zvedený do žľabu pre napájanie pasúceho sa dobytka. Vystúpame až na asfaltovú cestu a po nej sa dostávame okolo takmer spustnutého kravína až na Pláňavy, kde je pekný altánok a náučný info-panel. Tu končí naša modrá značka a my pokračujeme po červenej, ktorá nás povedie hrebeňom. Lesnou cestou stúpame stále vyššie, ale stúpanie nie je príkre a tak je nám celkom fajn.

O 11.hod stojíme na Javorníku (782 m). Nezdržujeme sa a ihneď to točíme po červenej značke, ktorá kopíruje slovensko-českú hranicu. Nuž a tak aj vyzerá chodník. Chvíľu hore, chvíľu dole, stále pohraničným priesekom, ale v podstate nič náročné. Len krása jesenného lesa presvieteného nízkym červeným svetlom jesene, lesa plného červeného bukového lístia, ktorý je sem-tam akoby posypaný škoricou opadaného ihličia z červeného smreka, a k tomu vietor ženúci lístie zo slovenskej strany na Moravu. Niekde je chodník vyfúkaný až na hlinu a vzápätí hrnieme kolenami pred sebou lístie, ktorého sa hneď zmocňuje vietor a berie ho kdesi preč do lesa. Občas sa zaboríme až po vrch topánok do blata skrytého pod lístím a je nám to jedno. Je to kúzelný obraz jesene, takej, akú mám rád.

Prichádzame na Čerešienky a tu v závetrí vývratu obedujeme. Nezdržujeme sa však dlho. Klesáme postupne dolu a zrazu vidíme akési čudo v prírode. Sme na Peňažnej. V lese presne na hranici sú vybudované stoly a lavice pre asi 200 ľudí, kadibudka a info panel a tiež postavený akýsi výtvor, skoro podobný krížu. Z panelu sa dozvedáme, že tu sa konalo stretnutie dvoch obcí ležiacich na opačných stranách hranice. Nuž dobre, vravíme si, ľudia sa majú schádzať, ale prečo sa na to musí vystavať v lese takmer amfiteáter, tomu už zasa tak veľmi nerozumiem. Je tu aj schránka s knihou, ale nechce sa mi tu zapisovať a ani zdržiavať a tak ideme ďalej. O hodinku sme na križovatke ciest na Na koncích. Využívame informáciu o studničke vzdialenej asi 200 m a dopĺňame vodu (pozor - možnosť nabratia len s hrnčekom). Aj tu je schránka s knihou a tak sa konečne zapisujeme. Ale že by sme tu pribrzdili, tak to nie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta začína pomaly, ale stále klesať a les je naozaj čarovný. Briezky si ešte držia krikľavé žlté lístie, smreky pri ňom akoby tmavnú a žltá tráva je umeleckým podkladom tejto scenérie. Jednoducho to milujem. Opúšťame červenú značku a spúšťame sa po žltej smerom do Žítkovej. Po chvíli sa objavia prvé domy moravských kopaníc, studnička pri ceste, ale my smerujeme kdesi k vodnej nádrži, kde by sme chceli nájsť nejaké pekné miesto na našu prvú noc. A zrazu sa pred nami objavuje chata Janka a my vidíme, že sa vnútri svieti. Je síce iba 16:30 hod., ale už sa poriadne stmieva a tak je najvyšší čas jednať. A tak šup do chaty a naše neúnavné papule zasa dosahujú úspech. Od slovenských majiteľov chaty sa dozvedáme, že chata je otvorená celoročne, a tiež to, že v zdevastovaných ubytovniach nad chatou sa dá parádne vyspať. A tak konečne dávame oddych, pár pív, cesnakovú polievočku a potom haji-beli do bývalej klubovne o rozmeroch 7 x 12 metrov, kde si rozkladáme spacáky a ešte sa máličko dokrmujeme. Hlad je naozaj sviňa. Nechápem to, ale naozaj som dokázal spať od 18.hod. do 7:30 hod. Naposledy to bolo vtedy, keď ma mamka kojila. Ale čo sa dá robiť. Starý človek je ako malé decko.

Len pomaličky sa budíme a zisťujeme, že vonku je teplejšie, ako vo vnútri. Varíme si raňajky, pomaličky balíme a potom vyrážame. Občas sa cez nás prevalí závan hmly, ale slniečko víťazí. Nechce sa nám vracať na odbočku modrej značky na hrebeň a tak asfaltkou ideme okolo jazierka a autobusovej zastávky de luxe, potom stúpame hore dlho a dlho do centra tejto kopaničiarskej dediny až k zatvorenej krčme a otvorenému obchodu. Jedno fľaškové pivko je namiesto kávy a rožkami doplníme zásoby v batohu. Stále asfaltkou postupujeme až na stretnutie s červenou značkou, a lesom po nej sme o chvíľu na štátnej ceste so silnou premávkou. Je to cesta zo Starého Hrozenkova (alebo Trenčína) do Uherského Hradišťa a značka sa jej snaží aspoň trochu vyhnúť a tak kľučkuje raz vpravo, raz vľavo okolo nej, aby sa jej nakoniec asi päťsto metrov držala a doviedla nás do motorestu Rasová.

Je už asi 11:30 hod. a my padáme dovnútra a hneď pivko, moravského vrabca a kávičku a je nám úžasne. S plnými báchormi nám začínajú klipkať oči a my vieme, že je najvyšší čas štartovať ďalej. Tak batohy na plecia a po zelenej značke sa ťaháme zasa tou blbou asfaltkou až po Vysoký vrch a potom po červenej smerom na Studený vrch. Les je zasa plný červeného lístia po kolená, ale trasa je mierna a pokojná a my sa berieme lesom a lúkou až ku križovatke so štátnou cestou z Březové. Vetrisko s nami lomcuje a tak sa motáme chodníkom ako ožratí námorníci na palube škuneru v búrke. Čas sa nemilosrdne kráti a my vieme, že o 16. hod. musíme zakotviť a budovať náš tábor. Chodník sa motá lesom a napokon nás vyvedie na lúky nad Doubravou a nám čas velí zastaviť. Vnoríme sa do lesa, nájdeme si záveterné miesto v smrekovom lese, postavíme prístrešok a je nám fajn. Okolo je plno dreva na táborák a tak po dobrej a sýtej večeri a čajíku s rumom zapaľujeme oheň a tiež veľkú sviečku na pamiatku našich zomretých kamarátov a kecáme a kecáme. Sme len dvaja, ale aj tak sme sa za pomoci ťapky slivovice dokázali prekecať až do polnoci. Občas sme mali slzy v očiach, ale tak to už asi chodí.

Vietor nad nami dunel celú noc. Lenže čo nás už môže zastaviť. A preto už po ôsmej hodine vyrážame hore lúkou, prekrižujeme nejakú asfaltku a po nej okolo salaša sa zasa lúkou berieme navrch až do sedla križujúceho štátnu cestu pod Javorinou do obce Strání. Autá tu frčia ako ďas a my len prebiehame krížom a zasa stúpame smer Veľká Javorina. Pri altánku naberáme vodu, ktorá sa nám ráno minula a lesnou cestou sa dostávame ku Kamennej búde. Opúšťame červenú značku a berieme sa lesnou cestou, ktorú dobre poznáme zo zimného bežkovania. Ale asi nerobíme dobre. Cesta sa ťahá bokom hlavného hrebeňa nekonečne dlho a keď sa napokon vraciame na červenú značku, sme dosť unavení a hlavne unudení tou šlapačkou. Začíname klesať od Javoriny dolu k Dibrovmu pamätníku a po chvíli opúšťame červenú značku a meníme farbu na zelenú. Po nej sa dostávane na lúky a k štátnej ceste vedúcej z obce Nová Lhota. Ňou sa spúšťame do tejto, bohom zabudnutej, ale prosperujúcej a peknej dediny. Naša prvá cesta vedie do miestnej samošky, kde si ihneď dávame jedno fľaškové a nejaký šalátik, a o pol hodinky nám ide autobus, ktorý nás (ne)milosrdne odváža späť do našich opustených domovov, kde nás možno aj niekto čaká a teší sa na nás.

A tak nám zostali len spomienky na neuveriteľne teplý novembrový vander, kde sme spali pod širákom v letných spacákoch, a odkiaľ sme sa vrátili domov opálení a ošľahaní vetrom ako námorníci a kedy sme si naozaj dobre pokecali u ohňa. Trošku sa motáme pri vystupovaní z autobusu, kde nám máličko stuhli svaly, ale v našich srdciach je pokoj a láska. Nádherná a úžasná jeseň.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek