Túra: Zakarpatská Ukrajina - Polonina Boržava

Túra Zakarpatská Ukrajina - Polonina Boržava

2. 12. 2008

Nádherná celodenná túra po hrebeni jednej z najväčších ukrajinských polonín. Takmer ukážkové počasie neskorého leta s kruhovými výhľadmi v protiklade s nekonečnými poliami čučoriedok a brusníc, ktoré lákajú ľahnúť si a relaxovať ich oberaním. Naša dovolenka na Zakarpatí sa práve začína...

Trasa

Volovec (turbáza Plaj) – Plaj (meteorologická stanica) – Velikij Verch – Stoj (bývalá vojenská stanica) a späť

Z turbázy Plaj v obci Volovec vyrážame bočnou dolinou smerom na vrchol Plaj. Cesta (teda skôr necesta ukrajinského typu) s nejakým tým blatom a biologickými mínami sa najprv vinie pomedzi drevenice. Občas sliepka, krava a Žiguli (alebo Škodovka pracujúcich v Čechách) zaparkované vo dvore. Ešte bežná kontrola cudzincov postarším domorodcom a máme voľný priebeh. Magazín s otváracou dobou od 8.00 je však zatvorený, deduško idúci naokolo len ledabolo prehodí, že otvoria najskôr poobede. Pristavuje sa pri nás evidentne na vodku fungujúci mužík a vedie nás do druhého magazínu, ktorý žienka napochytro otvára kvôli nám. Skupina 40 „západniarov“ na nákupe je určite dobrým biznisom a dôvodom na otvorenie aj v nedeľu ráno. Zásoby piva, vody a Zhivchik-a (miestny druh malinovky) sú doplnené a konečne sa pred nami objavuje náš dnešný predcieľ – vrchol Plaj.

Po ceste prichádzame k drevenej búde, kde odbočujeme vľavo a úzkym chodníčkom cez priesek popod elektrické vedenie stúpame strmo nahor. Brzdí nás drobivý kameň pod nohami, no najmä prvé černice a čučoriedky. Mňam! Zvyšok skupiny naberá rýchle tempo a po chvíli sa nám prakticky strácajú z dohľadu. Keď vychádzame z lesa na lúčnu časť, tak už všetci sedia na popílených stromoch a od miestneho baču sa nakupuje čerstvý ovčí syr. Ukrajinská idylka sa začína.

Po chvíli oddychu vyrážame po kamenistej ceste strmo nahor na Plaj (1 334 m). Míňame rozpadnutú budovu, kde si miestni práve robia „grillparty“ a kocháme sa prvými výhľadmi, ktoré však kazí silný opar. Nevadí, počasie je aj tak rozprávkové, využívame opaľovací krém s vysokým UV faktorom a približujeme sa k "snigolavinnej stanici" so stožiarom na vrchole Plaj. Chlap za plotom chystá drevo na zimu a skupine turistov nevenuje pozornosť. Tá naša sa už upiera na dnešný cieľ – vrch Stoj (1681 m). Vedie k nemu nádherný zvlnený hrebeň, ktorého majestátnosť vo mne vzbudzuje rešpekt. Maťo ako vedúci zájazdu optimisticky povzbudzujúco zhodnotí, že to tam bude trvať tak zo dve hodinky a karavána turistov sa rozbehne v ústrety hrebeňu. Chvíľu sa snažím držať krok, no nakoniec volím rekreačné tempo. V plytkom sedle stretávame skupinu zberačov čučoriedok a až vtedy si poriadne uvedomujem, že celá polonina je vlastne jedno obrovské pole plné zrelých plodov.

Pred nami sa týči Velikij Verch (1 598 m), no chodník ho traverzom obchádza sprava. Slabo vychodený chodníček na vrchol však prezrádza, že sa nájdu aj ortodoxní turisti, čo idú hrebeň poctivo. Na tomto mieste veľmi nepríjemne prefukuje vietor z doliny a začína sa módna prehliadka „texov“ a čiapok. Praží však slnko a preto už po chvíli vetrovky odkladáme a našťastie aj vietor prakticky pominul. Každých pár metrov stojím a donekonečna fotím okolitú scenériu, lebo sa mi zdá, že odtiaľto je to ešte krajšie. Popritom sa pasiem na čučoriedkach, ktoré stačí len počas chôdze zhrabnúť. Nečudo, že čelo skupiny sa mení na malé bodky kdesi v popredí a skupina sa trhá. Zablúdiť však nie je kde, výrazný chodník priamo po hrebeni a betónový pilier na vrchole jasne ukazujú smer. Vychutnávam si každý meter tohto turistického sna. Neviem sa nabažiť kruhového výhľadu, ktorý mi bude spoločníkom niekoľko ďalších hodín. Konečne prichádzame k záverečnému stúpaniu na Stoj. Hlavný chodník ide traverzom doľava. Krajinu tu začínajú hyzdiť kusy sololitu rozfúkané z rozbitých kopúl bývalého vojenského radaru.

Prichádzame na rázcestie, pod nami je stará vojenská budova, no smerujeme prudko napravo po kamenistej ceste k vrcholu. Sú tu zničené základy vojenských objektov a ošarpaný betónový pilier ako obdoba slovenských vrcholových krížov. A navyše parádny neporiadok, no výstup až sem stál napriek tomu za to. Vrchol poskytuje (rovnako ako väčšina trasy) fascinujúci kruhový výhľad na pre mňa bezmenné kopce snáď až niekde v Rumunsku. Hore sa dlho nezdržiavame, pri povinnej skupinovej fotografii sa Maťo mení na vianočný stromček, ktorý sa oplatí ukradnúť už len kvôli hodnote fototechniky, ktorá je na ňom navešaná.

Zahajujeme návrat po rovnakej trase, akou sme prišli. Z vrcholu ide nevýrazný hrebeňový chodníček, ktorý skracuje cestu späť. Po takmer siedmich hodinách už začínam cítiť kolená, tak pokračujem v bezstarostnom tempe a nechávam sa všetkými predbehnúť. Návratová trasa je rovnaká, no pritom vždy iná. Z opačnej strany vyzerá hrebeň akosi inak a na moje počudovanie sa objavujú pravostranné traverzy všetkých pahorkov, cez ktoré sme šli cestou sem. Asi som si viac všímal čučoriedky a brusnice ako chodník? Nasleduje opakovaný fotomaratón, slnko sa totiž prehuplo na druhú stranu a už nemusím fotiť v protisvetle. Krásny deň kazí len skupina štvorkolkárov, ktorí sa rozhodli urobiť si výlet. V traverze Velikieho Verchu stretávame skupinku českých trekkerov a zopár domácich na nedeľnej vychádzke. Za celý deň jediní turisti, ktorí aj tak po chvíli zmiznú za horizontom a ja si naplno uvedomujem ľudoprázdnosť tohto kraja. Slnko pomaly klesá k horizontu a scenéria poloniny naberá krásne farby, z ktorých sa mi nechce odísť do šedivej reality dediny pod nami.

Na Maťovo odporúčanie traverzujeme aj Plaj sprava a rozbitou cestou prichádzame k prieseku, ktorým sme sa ráno štverali nahor. Kolená si odtrpia prudké klesanie a vchádzame do dediny. Cesta je plná áut, ktoré sa po nejakom čase vracajú prázdnejšie naspäť. Navyše aj vyobliekaná slečna v bielych balerínkach kľučkuje na špičkách pomedzi mláky a iné nástrahy. Ako zjavenie uprostred ulice, ktorá nebyť plastových okien na dreveniciach, pripomína 19 storočie. Je nedeľa podvečer a vo Volovci je dôležitá železničná stanica. Zvuk vlaku potvrdzuje môj predpoklad, ľudia odchádzajú za prácou. O hodinu máme dohodnutú „výrobnú poradu“, tak pridávame do kroku, aby sme stihli ešte nakúpiť zásoby na nasledujúci deň a zistiť, že teplá voda v sprche sa nekoná...

Máme za sebou 13 hodín turistiky, 25 kilometrov, 1500 metrov hore a 1500 dole, na rukách vypálené biele pruhy od popruhov paličiek a na tvári bielu „masku“ od okuliarov, no to najlepšie na záver: týždeň dovolenky v tejto nám blízkej, no pritom tak odlišnej krajine je ešte stále pred nami...

Podrobnejšie informácie

Turistické značenie na Ukrajine prakticky neexistuje a ak áno, je skôr pozostatkom z čias Československa. Aj pri tejto túre sme natrafili iba na jedinú značku, na železničnom moste v dedine.
Samotná polonina ma síce hrebeň dlhý niekoľko desiatok kilometrov, no orientačne je pri dobrej viditeľnosti nenáročná.
Voda sa pravdepodobne nachádza pod cestou neďaleko rozbitej budovy pod vrchom Plaj, miestni tam šli s fľašami a z cesty vidieť upravené miesto v svahu.
Núdzové ubytovanie môže poskytnúť zrúcanina pod Plajom a aj murovaná búda na samotnom vrchole. Mne však pripomínajú skôr WC zahádzané smetím a sklom ako miesto vhodné na bivak. V traverze Plaj-u (ktorým sme sa vracali) je na hranici lesa salaš, vidieť ho z chodníka. Pod Velikym Verchom je na hranici lesa drevená chatka s posedením. Pod Stojom je bývalá vojenská budova. Stav týchto objektov nepoznám, nebol som pri nich.