Trasa

Nová Baňa (vlak) – Bukovina – Veľký Inovec – Obycké lúky – Žitavany – Zlaté Moravce (bus)

Z domu som odišiel ako obvykle o desať minút neskôr ako bolo treba, čím som si hneď zrána zabezpečil celkom solídnu rozcvičku v podobe behu na autobusovú stanicu. Cestou z Nitry do Novej Bane som si chcel ešte zdriemnuť, ale za môj oneskorený príchod ma stihol trest – v plnom autobuse sa mi ušlo len miesto „na stojáka“. Pekný deň sa mohol začať...

Cesta mi ubehla rýchlo a krátko pred desiatou hodinou rannou som vystúpil do chladného, ale slnečného novobanského rána. Ešte posledné úpravy, nastavenie popruhov na batohu a presne o desiatej už odkrajujem prvé metre z červeno značenej Rudnej magistrály. Podľa mapy je mojím prvým významnejším cieľom štálová dedinka Bukovina. Zo skúseností viem, že turistické značenie v meste môže byť neprehľadné, čo sa mi aj potvrdilo, ale napokon som sa z mestskej zástavby v pohode vymotal.

Od turistického smerovníka so zaujímavým názvom Záhrb konečne začína lesná cesta. Tá je na prvých desiatkach metrov zdevastovaná nedávnou ťažbou, ktorej zjavne padli za obeť aj stromy s turistickými značkami. Pomocou mapy a turistickej intuície však rýchlo vybojujem už dnešného druhého bobríka orientácie a pokračujem krásnym jesenným lesom v ústrety novým zážitkom. Krajina vôkol mňa je približne taká, akú som si ju predstavoval. Už dávnejšie viem, že okolie Novej Bane je charakteristické rozptýleným osídlením, ktoré je pozostatkom niekdajšej kolonizácie. Les sa strieda s vysoko položenými lúkami s peknými solitérmi stromov. Na odlesnených náhorných plošinkách sú roztrúsené staré hospodárske budovy, cesty lemujú drevené zábradlia a jablone obsypané sýtočervenými jabĺčkami (chutili ešte lepšie ako vyzerali), po lúkach sa popásajú pekne obriadené kravy... Odvšadiaľ cítiť pokoj, ale zároveň si človek uvedomí, že žiť tu pred sto rokmi nebolo lízaním medu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takouto malebnou cestou sa pomaly dostávam do „centra“ dedinky Bukovina s obchodom a moderným kostolíkom. Chvíľku som bol znepokojený, keďže už som išiel dedinou hodnú chvíľu a ešte som nenatrafil na krčmu. Moja obava sa ale vzápätí rozplynula – priamo predo mnou sa objavil pekný nový zrub s reklamou na pivo nemenovanej značky. Na malú terasu krčmy sa opieralo poludňajšie slniečko, ktoré príjemne hrialo na chrbát, zatiaľ čo v interiéri sa mi už pripravovalo vytúžené pivečko. Dopĺňam stav tekutín, niečo drobné schrumnem, študujem mapu a pripravujem sa na ďalšiu cestu. Ešte mám toho dnes pred sebou požehnane...

Pivko za dvacku je tam, kde má byť, veci sú zbalené, cesta preštudovaná a ja plný elánu vyrážam. Približne o polhodinu sa lesnou cestou dostávam na Loksovu lúku. Neomylne ju spoznávam podľa mohutných solitérnych smrekov, o ktorých som sa dočítal pred chvíľkou v mape. Rozsiahla lúka sa rozprestiera v plytkom, širokom sedle a z jej hornej časti je pekný výhľad na masív Vtáčnika. Smerovník ma naviguje doľava na cestu vedúcu striedavo lesmi, rúbaniskami i lúkami. Keď sa lesná cesta zmení na strmý chodník už tuším, že najvyšší bod mojej dnešnej túry už nebude ďaleko. Môj predpoklad bol správny a na vrchol Veľkého Inovca (901 m) to už netrvalo dlho. Z vrcholových skaliek sa mi naskytol pekný výhľad od Sitna (najvyšší vrch Štiavnických vrchov – 1009 m), cez oblasť tzv. Slovenskej brány (miesto, kde sa Hron vymaňuje z objatia hôr a začína svoju púť nížinami) až po chladiace veže elektrárne v Mochovciach. Viditeľnosť južným smerom žiaľ znižuje pomerne hustý opar. Po krátkej fotopauze a nabažení sa pocitu z dobre vykonanej práce sa pomaly odoberám k blízkemu bodu strategického významu, ktorým je Chata na Veľkom Inovci. Tá je od vrcholu Veľkého Inovca vzdialená asi päť minút. Od vysielača (alebo žeby prijímača?) na lúke nad chatou je pekný výhľad smerom na západ, kde v opare rozoznávam Zobor a Žibricu – dva kopce neďaleko Nitry, ktoré sú častým cieľom mojich vychádzok.

Turistická chata na Veľkom Inovci je pekný horský objekt, ktorý postavili členovia KST Zlaté Moravce v roku 1947. Cez víkendy je chata obľúbeným cieľom turistov, najmä z blízkeho okolia. Na moju veľkú spokojnosť je chata otvorená a varí sa v nej. Vynikajúci guláš a pivko padnú skvele, veď už sú takmer dve hodiny popoludní. Na lavičke pred chatou sa ešte dorazím vlastnou treskou, na ktorú som si brúsil zuby už od rána. Týmto konaním som si privodil slušný bruchabôľ a tak mi neostávalo nič iné, ako ešte chvíľku zostať na mieste a „predýchavať“. Počasie bolo fajn, aj bolo na čo pozerať...

O pár minút som opäť fit a vydávam sa ďalej stále po červenej značke smerom na Zlaté Moravce. Je niečo pred pol treťou a uvedomujem si, že keď chcem byť dolu ešte za svetla, budem si musieť švihnúť. Opúšťam chatu a o chvíľku zbehnem do lúčnatého sedla pod Inovcom. Odtiaľto sa začína pomerne dlhé, rovnomerné klesanie javorovo – bukovým lesom, ktorý je v tomto jesennom období očarujúci. Približne o trištvrte hodinu prichádzam na rozľahlé Obycké lúky. Výhľady do diaľok sú vzhľadom k nízkej nadmorskej výške dosť obmedzené, ale krása bezprostredného okolia tento nedostatok úplne kompenzuje. Klesajúce slnko predlžuje tiene a jeho mäkké svetlo ešte viac zvýrazňuje okolitú jesennú pestrofarebnosť. Opäť som uchvátený krásou okolitých lesov, ale i osamelých dubov i starých plánok a ich pestrých listov poletujúcich vo vetre. V takejto povznesenej atmosfére prichádzam na koniec Obyckých lúk k smerovníku „Obycké lúky – Pod Benátom“. Tu som sa rozhodol opustiť červenú značku a do Moraviec pokračovať po žltej, ktorá sa mi už pri pohľade do mapy zdala zaujímavejšou. Po krátkej pauze teda odbáčam doľava (juhozápadne), krížom cez lúku dorýpanú od diviakov, v ústrety farebnému pásu lesa, za ktorým ma už očakáva ďalšia (už ani neviem koľká) lúka. Hneď na jej okraji, priamo pod lesom ma zaujme schátraný objekt, pravdepodobne bývalá horáreň. Zvonku ešte vyzerala celkom k svetu, ale interiér bol úplne zničený prepadnutým stropom. V prípade núdze (napr. náhleho lejaku) by sa dala využiť maximálne malá, zastrešená terasa, ale na nocovanie by to nebolo bohvie čo...

Od horárne pokračujem zrýchleným krokom k miernemu stúpaniu, ktoré ma po krátkom čase doviedlo až na skalnatý Benát (686 m), ktorého vrchol som identifikoval podľa dreveného kríža zaznačeného aj v mape. Skalné útvary zo sopečnej horniny, zrejme andezitu, mi nápadne pripomínali tie vo Vtáčniku. Nečudo, veď tieto pohoria sú vlastne geologickými súrodencami. Z južnej strany sú skaly na vrchole lemované nebezpečným hlbokým zrázom, ktorý je pozostatkom bývalého kameňolomu. Zjavne ľudským výtvorom sú aj mohutné hŕby sutiny trochu nižšie na svahoch Benátu. Z miesta je pekný výhľad hlavne západným smerom. Ako na dlani vidím Zlaté Moravce a priľahlé dediny, spoznávam siluetu Veľkého Tríbeča (829 m), Veľkého Lysca (547m), v diaľke sa hrbí zrúcanina hradu Gýmeš a panorámu uzatvárajú Žibrica so Zoborom. Veru, pekne by sa tu oddychovalo a kukalo do diaľky, ale čas sa stával čím ďalej, tým väčším nepriateľom. Tak som sa rozlúčil s posledným relevantným vyhliadkovým bodom dnešnej túry a poďho smerom dolu. Posledný lesný úsek viedol jednotvárnou a značne strmou, kamenistou lesnou cestou a doviedol ma až na horný koniec dediny Žitavany. Pri smerovníku „Žitavany – Pirte“ sa stretávala žltá značka, ktorou som sa práve dovalil, s červenou, ktorou by som sem prišiel, ak by som na Obyckých lúkach pod Benátom nebol odbočil.

Značkový chaos

Menším problémom môže byť turistické značenie medzi Obyckými lúkami pod Benátom a Žitavanmi. Žltá značka, ktorá vedie priamo cez vrchol Benátu v „hikingovej“ mape (turistickamapa.sk) tadiaľto zaznačená vôbec nie je (vrchol obchádza). V mape VKÚ zaznačená je, ale končí úplne inde ako v skutočnosti (!). Mohlo sa však stať, že som si nevšimol nejakú odbočku, ale to sa mi nestáva, zvlášť v neznámom teréne. Žltá značka znázornená v hiking mape je v mape VKÚ zaznačená ako prerušovaná červená a priamo v teréne je pre zmenu opäť žltá. Ale keď sa jej budete držať, nakoniec prídete na horný koniec Žitavian. Našťastie sa v tejto oblasti nedá životunebezpečne zablúdiť...

Predo mnou bola už len záverečná etapa cesty na zlatomoravskú autobusovú stanicu. Na smerovníku bol údaj 1.05 h, ale som sa ho rozhodol skrátiť, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Krátko pred pol šiestou som si zložil batoh na lavičku na autobusovej stanici, hlboko si vydýchol a v tichosti skonštatoval, že to zase raz stálo za tú námahu. O chvíľku prišiel autobus. Síce plný, ale na rozdiel od toho ranného sa v ňom jedno sedadlo pre jedného uťahaného turistu našlo... Pekný deň bol za nami.

Namiesto záveru alebo dobré rady nad zlato...

Absolvovanie opísanej trasy nie je veľmi náročné a za tých pár hodín toho uvidíte dosť. Najvyšší bod trasy leží približne v jej strede. Turistické značenie je nové (z rokov 2005 a 2007) a väčšinou na dobrej úrovni, ale ak do oblasti idete prvýkrát, rozhodne si pribaľte mapu a pravidelne do nej pozerajte, pozor si dávajte najmä na lúkach a rázcestiach lesných ciest (pozri aj kapitolku Značkový chaos). Pitnú vodu si zoberte svoju a v dostatočnom množstve, natrafil som len na dva „fungujúce“ pramene (a zopár suchých), aj to až v poslednej tretine cesty. Pivko si môžete dať v krčme v Bukovine, prípadne na chate na Inovci (ale myslím, že len cez víkend), zásobu jedla skompletizujete v obchodnom dome v Novej Bani (leží priamo pri trase červenej značky). Železničné spojenie do Zlatých Moraviec bolo pred niekoľkými rokmi zrušené, alternatívou sú teda autobusy, resp. vlastná doprava.

Horám zdar!

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek