Častá - Mesačná lúka

Vyrážame z centra Častej. Prvý úsek vedie po asfaltke pomedzi domy až k rázcestníku Častianska dolina. Tu sa zvláštnou slučkou obtočíme okolo kríkov a do lesa stúpame už po zelenej. Cesta vedie príjemným bukovým lesom. Nohami šuchoceme v popadanom lístí, na mnohých stromoch sa však ešte listy držia zubami - nechtami. Cesta miestami mierne stúpa, inde vedie takmer po rovine. Míňame luxusný posed. Po krátkom stúpaní sa dostávame na lúku, odkiaľ za pestrofarebným lístím vidno skalnatú hradbu hrebeňa Vápennej. Máme ešte pred sebou celkom pekný kus cesty.

Opäť vchádzame do lesa. Jedným zo spestrení túr malokarpatskými lesmi bývajú Chopky - malé vŕšky kamenia, ktoré zrazu vyrastajú v lese ako nadrozmerné krtince. Pri jednom vŕšku sa rozhodneme pre prvovýstup a derieme sa hore. Kamene nám uchádzajú pod nohami a zavadzia nám kadejaká burina, ale napokon sme na vrchole. Slávnostne sa pofotíme a potom opatrne - je to predsa len dosť strmé - schádzame dole. Pokračujeme opäť po značke pomedzi buky rovné ako stožiare.

Nápajame sa na asfaltku od Dolian a spolu so žltou značkou prichádzame na Sklenú hutu. Jediné miesto, kam svieti slnko, je na asfaltke, a tak sa, pravdepodobne naposledy túto sezónu, usádzame rovno na nej a vyberáme zásoby. Odtiaľto máme dve možnosti, ako ísť ďalej - buď po modrej na Uhliská alebo po zelenej na Mesačnú lúku a odtiaľ ďalej na Uhliská. Vyberáme si druhú alternatívu, ktorá sa nám zdá dlhšia, lebo chceme byť čo najdlhšie vonku. Okrem toho Mesačná lúka je veľmi pekná.

Zakrátko sa dostávame k rázcestiu Pri obrázku. Príjemné miesto - sakrálna stavbička, ktorú osvetľujú lúče nízkeho slnka a kreslia tiene na oranžovom lístí za ňou. Po krátkej pauze sa povzbudení na tele aj na duši poberáme lesom ďalej. Pri Žliabkoch zabáčame doprava a onedlho sa začíname blížiť k masívu Vápenej. Obdivujeme kamenné more, nad ním biele skaly a bizarne pokrútené stromy. Slniečko hreje ako v lete a všetkému kraľuje modrá obloha.
O pár minút sa už ukazuje rázcestník Mesačná lúka. Vybiehame ešte hore na hrebeň, pokochať sa výhľadom. Času máme habadej. Vraciame sa späť na lúku. Celá táto oblasť je krasová. Aj na Mesačnej lúke je jama s vchodom do jaskyne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Klokoč

Prichádzame k rázcestiu Uhliská, kde sú stromy požierajúce smerovky. A čo nezjedol strom, to dokonala hrdza. Poobdivujeme výhľad smerom na Sklenú hutu a vyberáme sa do mierneho kopca k ďalšej malokarpatskej atrakcii - Klokoču. Klokoč (vrchol 663 m) je národná prírodná rezervácia, rastie tu ohromné množstvo divozela úhľadného. Koncom októbra pripomína vysokánske metličky. Klokoč je pomerne trávnatý suchý kopec, okrem spomínaného divozela tu samozrejme rastú aj stromy a kríky, rozmiestnené tak, že to tu často vyzerá ako vo veľkom parku. Niektoré stromy si užívajú dostatok miesta a rozťahujú sa, kam až sa dá, iné rastú v divoko pokrútených tvaroch. V hmle musia vyzerať hrôzostrašne. Očividne aj v Malých Karpatoch vie byť riadny severák.

Na vrchol Klokoča treba odbočiť zo značky a o pár minút stojíme pri prastarom vrcholovom hríbiku, ktorý statočne bojuje s hrdzou. Rado sem chcel pôvodne dať novú vrcholovú knihu, ale otvor schánky už svoj boj prehral. Klokoč je zaujímavý aj svojím dreveným krížom plným klincov. Klinec predstavuje starosť, ktorej sa chcete zbaviť. Kedysi tu bývali klince aj kladivo k dispozícii, neskôr už len kladivo a teraz, ak tu chcete niečo zabiť, potrebné náradie si musíte pribaliť do batoha. A možno na odplavenie starostí postačí posedieť a pozerať sa do diaľav.

Pokocháme sa sa výhľadom na Vápennú a Vysokú a pokračujeme ďalej. Prichádzame na Amonovou lúku a odbočíme na modrú. Je tu výstavný závrt. Modrá nás ďalej vedie na vrchol Báborská, ktorá ponúka úžasný výhľad od Vápennej na jednej strane cez obrobené políčka a lúky pod nami až k Pohanskej, ktorá sa dvíha zase na druhej strane. Škoda, že teraz nie je v letných farbách. Celkom vpravo je Plavecký hrad, ďalšia atrakcia, na ktorú sa tešíme.

Na Plavecký hrad

Z Báborskej prudko klesneme do lesa, poriadne sa šmýkame na blatistom chodníku. Na rovinke to už ide dobre. Zrazu pod hradom, kde sa vzala, tu sa vzala, lesom beží veľká divá sviňa. Zahliadneme ju len na pár sekúnd, nestihnem sa ani zľaknúť. Našťastie beží opačným smerom, lebo šplhať sa na hladké buky, neviem, neviem...

A už nad nami presvitá Plavecký hrad. Jeho ešte celkom dobre zachované ruiny sú obľúbeným cieľom návštevníkov. Aj dnes tu je ľudí a ľudí. Najprv sa spúšťame do divokej húštiny s cieľom nájsť geoskrýšu a až potom sa vyšplháme na najvyšší možný bod. Odtiaľto je ako na dlani Holá Hora, Plavecký Mikuláš s vápencovým oblúkom Kršlenice, Záruby, Veterlín a Čelo. Slnko pomaly klesá a hradby naberajú jemný ružový odtieň. Pomaly sa poberáme dolu a cestou už plánujeme ďalšie túry. Do dediny je to už len kúsok, chodník končí pri voňavých boroviciach. Oranžovočervená guľa sa vznáša tesne nad obzorom a lúči sa s nami aj s dnešným krásnym dňom...