Waxriegel Haus

Tentokrát bez zbytočného zdržiavania sa, prichádzame na známe parkovisko. Parkuje tu už niekoľko áut a niektorí skialpinisti sa nevedia dočkať, kedy budú môcť ohroziť svoje biedne životy a pokúšať pani šťastenu pri zjazde zľadovatelými terénmi. My sa však máme až príliš radi a radšej si to do kopca namierime na snežniciach. Máme však aj my medzi sebou dvoch skialpinistov a keďže mapu dostali, nechávam na nich, aký program si zvolia a kade sa budú pohybovať. Počasie je výborné, viditeľnosť tiež, tak nie je dôvod, prečo by si nemohli urobiť sólo akciu.

Nie som ešte rozhodnutý, kadiaľ zaútočíme na vrchol. Mám dve varianty postupu. Bezpečná cez Waxriegel Steig, alebo, podľa snehovej situácie, cez centrálny žľab po Schlangenwegu. Keďže dievčatá už majú na krajíčku a odmietajú sa ísť vypustiť kultúrne do prírody, posielam ich napred na Waxriegel Haus. My ostatní tam potom dorazíme.

Cestou na chatu skúmam snehové podmienky a zisťujem, že za týždeň nič nepripadlo, svahy sú pevné, sneh primrznutý a niet sa čoho v žľabe obávať. Iba skialpinistu, ktorý sa ti zhora zrúti na hlavu. Vidím, že podobné zmýšľanie majú všetci skialpinisti a začínajú šliapať serpentínami do žľabu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na chate ma už vítajú usmiate tváre našich babeniek. Oznamujem všetkým svoj zámer ísť hore centrálnym žľabom. Keď sa pozrú, čo ich čaká, mám problém dostať ich od krígľa späť na snežnice. Vidina otvorenej chaty Karl- Ludwig Haus ich však veľmi rýchlo presviedča a o pár minút už začíname fučať do pekného strmáku.

Karl - Ludwig Haus

Skupina sa naťahuje a je vidieť, kto je v akej kondícii. Stúpame priamo hore. Vedľa nás skialpinisti vo svojich stopách križujú svah. Chcem ísť na ich stopu, ale spomínam si, ako sa pred pár rokmi na nás oboril akýsi lyžiar, že sme mu snežniciami zničili stopu. Bola to od neho ale veľká odvaha, keďže on bol sám a nás bolo deväť.

Ideme teda vo svojich stopách. Na spodnej časti žľabu je nafúkaný sneh, ktorý po došliapnutí uchádza spod nohy. Je treba snežnicou pridupnúť a vytvoriť si akýsi schodík. Niekoľkých to už ale prestáva baviť a zhadzujú snežnice dole. Chyba. Okamžite idú po kolená do snehu. Našťastie takýto nafúkaný sneh onedlho mizne a konečne sa pohybujeme po krásne zamrznutom svahu. Na konci žľabu sa napájame na široký chodník, ktorý nás vytiahne až na kraj planiny. Tu stretávame prvého kamzíka. Z našej prítomnosti si nič nerobí a ďalej si vykonáva svoje potreby (kŕmenie to nie je). Ešte pár metrov vedľa natiahnutej reťaze a môžeme vyzúvať snežnice a objednávať si na chate Gulassuppe a Bier. V teplej Gastzimmer sa všetci čakáme. Posilnení potom začíname útok na Heukuppe, „kopu sena“.

Heukuppe

Nepríjemný ľadový vietor z nás robí cibule. Vrstva na vrstve. Pred sebou máme posledných dvesto výškových metrov, pri ktorých zdolávaní nám asistujú neskutočné výhľady do širokého okolia. Konečne sme hore. Nie sme tu sami. Počuť slovenčinu, češtinu, maďarčinu a samozrejme nemčinu. Kocháme sa výhľadmi, fotíme a mrzneme. Robíme vrcholové foto a stále mrzneme. Aj keď je teplejšie ako pred týždňom, pocitová teplota je vďaka vetru omnoho nižšia. Opäť robím výklad, čo vidíme naokolo.

Nič však netrvá večne a tak začíname zostup, ako inak, na chatu. Niektorí vyťahujú lopáre a idú sa na nich pozabíjať. Kombinácia snežnice na nohách, paličky v jednej ruke a lopár v druhej ruke nerobia dobrotu a tak lopáre putujú opäť na batohy.

Cestou dole sa ešte zastavujem pri kostolíku Raxkircherl, ktorý stojí len niekoľko desiatok metrov od chaty. Na chate zastihujeme na čaji členov horskej služby a ich pes sa v momente stáva miláčikom osadenstva chaty a zároveň najfotografovanejší tvor na planine Rax.

Waxriegel Steig

Zostup z chaty a zároveň aj z planiny nepokračuje rannou cestou cez žľab, ale chodníkom popod Predigtstuhl, 1902 m n.m.. Moje chúdiatka veľmi neochotne opäť stúpajú. Tentoraz snežnice nesú v rukách. Sneh je na hrane planiny takmer vyfúkaný a zničiť sa snežnice dajú aj inak, než v nich behať po kameňoch. Pri zostupe na hrebeň Waxriegel Steigu však snežnice opäť putujú na nohy. Hlavne potom, ako sa takmer rozčapím na zľadovatelom svahu. Teraz si ale zostupujem ako najväčší frajer. Noha drží aj na ľade. Teraz vidieť, kto má aké kvalitné snežnice.

Zo steny pod Predigtstuhlom nad Bismarck Steigom visia mohutné snehové preveje a čakajú, na koho zhučia.
Hrebeň je takmer vyfúkaný, len v jeho tieni sa ešte drží sneh. Keďže Peťko má svoje snežnice, má ich stále na nohách a miesta bez snehu prekračuje aj v nich. Nedávam ich dole, lebo pod sebou vidím, ako chodník mieri do kosodreviny a ja viem, že s mojou „ perovou váhou“ by ma bez snežníc kosodrevina určite pomasírovala v rozkroku. A veru, dobre robím. Sneh už veľmi dobre nedrží a snežnica sa občas preborí.

Tesne nad chatou Waxriegel Haus míňam veľké bralo, na ktorom je umiestnená kovová vlajka spolkovej krajiny Steiermark. Nachádzame sa práve na hranici dvoch spolkových krajín Niederosterreich a Steiermark.
Na chate už sú naši skialpinisti i niekoľko mojich chúdiatok, ktoré trocha šibli do koní. Dávam si kávičku a miznem z chaty, aby som pripravil auto na príchod hlavnej skupiny. Tentoraz sa žiadna „čítačka“ nekoná a ešte za svetla som pri aute.

Záver

Po škaredom začiatku týždňa sa sobota opäť vydarila a spokojnosť turistov sa dala čítať z tváre každého z nich.
O týždeň sa na Schneebergu opäť s mnohými stretneme a dúfam, že i táto akcia dopadne ku všeobecnej spokojnosti.

Horám zdar a zraneniam pokoj.

Mapa: WK 022 Semmering, Rax, Schneeberg, Schneealpe 1:50.000 Freytag&Berndt