Svet

Chodníkmi Českého ráje 3

11. 02. 2009
Ráno sa na nás usmial ďalší krásne slnečný deň s neodolateľnou ponukou ísť von. Nedalo sa odmietnuť. Zbalili sme teda zopár vecí, osedlali plechového štvorkolesového tátoša a o chvíľu parkovali v dedinke Rotštejn pri nohách Klokočských skal. Tie dostali svoj názov podľa rastliny klokoč perovitý (Staphylea Pinnata), ktorá tu kedysi hojne rástla. I napriek tomu, že klokoč sa tu už sotva dá nájsť, názov ostal.

Deň 3. – Klokočské skály, Besedcké skály, Suché skály, Vránov

Klokočské skály

Z dedinky Rotštejn to bol len kúsok na rovnomenný hrad. Ten vznikol v 2. polovici 13. storočia a rovnako ako takmer všetky hrady v tomto kraji bol čiastočne vtesaný do pieskovcových skál. Zvyšok hradu bol drevený. Už v 15. storočí bol hrad pustý. Počas 30-ročnej vojny však jeho okolie znova ožilo - ľudia si na úpätí skál začali vytvárať usadlosti. Do mäkkého vápenca vysekali miestnôstky, ktoré sú dodnes veľmi obľúbené. Nie však ako príbytky, tie tu fungovali do začiatku 20. storočia, ale ako zaujímavá turistická atrakcia, najmä pre deti (a hravejších dospelých).

O hrad sa dnes starajú nadšenci z občianskeho združenia Ochrana Klokočských skal, ktorí ho pomocou drevených schodov a rebríkov sprístupnili aj nám ostatným. Vstupné je síce dobrovoľné, pohľad na mladých ľudí „užívajúcich si prázdniny“ konzervovaním zrúcaniny, pílením a morením dosiek a podobne populárnymi činnosťami však presvedčí hádam každého slušného človeka aspoň niečo im za tú snahu dať (ako sami vraveli, berú aj raňajky, obedy, desiate...).

Zo samotného hrádku toho veľa nezostalo. Nakoľko chátra už šesť storočí, nie je to až tak veľmi prekvapivé. Aj napriek tomu ale možno obdivovať pozostatky hradnej kuchyne, 48 metrov hlbokej studne a z najvyššieho miesta tiež výhľad na okolitú krajinu.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Od hradu sme sa vybrali po žltej turistickej značke ku Klokočským průchodům. Samotný priechod sme nakoniec síce nenavštívili, no žltá je natoľko zaujímavá, že nám to zabudlo prekážať. Prepletá sa pomedzi skaly a skalky romantickým labyrintom, občas potešia rebríky, mostíky, vytesané schodíky. Celé mi to tak trochu pripomínalo trampskú hravosť v okolí osád. Vidno, že Ochrana Klokočských skal nezaháľa. Síce nie všetky schody a rebríky boli stopercentné, no i tak za tým bolo vidno kopec práce. Milo nás po ceste prekvapili aj vrecia na odpad, ktoré vyzerali, že ich občas niekto aj vyprázdni. My síce nemáme problém s odnesením toho, čo sme si priniesli, no nie u každého je to samozrejmé. Takto to snáď tí ignorantskejší aspoň nebudú rozhadzovať po lese. Okrem tohto všetkého, okoreneného malebnými výhľadmi, potešili aj čučoriedky.

Na križovatke Klokočské průchody sme narazili na „siestujúcu“ rodinku vyvalenú v tieni stromov. Dobrý nápad. Nás však ešte čakali ďalšie zaujímavé veci, preto sme nenavštívili ani neďalekú jaskyňu Postojna, nazývanú tiež Amerika, ktorá je najväčšou verejne prístupnou pseudokrasovou jaskyňou v Českém ráji. Dokonca sme sa nevydali ani opačným smerom cez Klokočský průchod do dedinky Klokoč. Namiesto toho sme sa znova potešili romantickými zákutiami, pohľadom na Rotštejn, a odfrčali zopár kilometrov severnejšie do dedinky Besedice.

Besedické skály

Besedice sú východiskovým miestom štvorkilometrového okruhu Besedickými skalami. Nie sú síce navštevované ani zďaleka tak hojne ako Hruboskalsko alebo Prachovské skály, no nemám pocit, že by boli čo len o štipku menej zaujímavé. Práve naopak. No dobre tým ľuďom tak, čím menej ich bolo, tým zaujímavejšie, tajomnejšie a romantickejšie tamojšie bludiská pôsobili. „Atrakcie“ začínajú hneď z úvodu vyhliadkou Vysoká skála. Po troch dňoch strávených v Českom ráji a absolvovaní nespočetných vyhliadok táto nebola ničím zvláštna. Radšej sme vykročili ďalej v ústrety skalnému labyrintu. Väčšie a menšie skaly, širšie a užšie chodby a priechody... turistická značka sa poriadne kľukatila, no verím, že sa tu dá stráviť veľmi veľa času. Iba tak sa prepletať pomedzi skaly, skúmať, hľadať, skúšať. Len tým, ako sa hľadá cesta späť, si nie som tak úplne istá. Neviem, kde sa natáčal film Třetí Princ, no vôbec by nebol problém uveriť, že tu.

Cez bludiská Velký a Malý kostel sme sa postupne domotali k pamätníku odboja na akomsi rúbanisku. Následkom chýbajúcich stromov logicky chýbala aj značka. Dali sme teda na intuíciu a najširšiu cestu. Nebyť čučoriedok, bolo by toto rozhodnutie úplným fiaskom. Že sme zle, sme pochopili celkom rýchlo, tak sme sa aspoň „napásli“ a na druhý pokus už odbočili správne.

Chodník nás doviedol k jaskyni U Kalicha, trošku väčšej škáre medzi skalami, podľa ktorej je táto časť skál nazvaná. Toto miesto je tiež nazývane Modlitebna českých bratří. V skale je tam vytesaný oltár s kalichom a letopočtom 1634 a tiež citát od J.A. Komenského.

Po dvoch vyhliadkach a krátkom šliapaní nasleduje ďalšie bludisko – Chléviště. Trošku tmavšie, vlhkejšie, vyššie. Steny pôsobia hrozivo, no aspoň je tam príjemne chladno. Po prejdení sluje exulanta Václava Sadovského sme vstúpili do kraja vyhliadok. Jedna za druhou nám ukázali krásy tunajšieho kraja. Údolie Jizery, Vránovský hrebeň, Drábovnu, Frýdštejn, Kopaninu, Ještědský hrebeň... Hore, dolu, výhľad, skaly a zas hore, dolu... až sme sa dostali ku križovatke s červenou značkou. Tam nastupuje najnezáživnejší úsek cesty bez skál a výhľadov - výstup na vrch Sokol (562 m n.m). Našťastie v tomto kraji takmer nič nie je ďaleko, takže sme po krátkom čase z vyhliadky na vrchole obdivovali Suché skály. Po krátkej odbočke sme vyskúšali ešte Vyhlídku na Suché skály. Terén tu bol trošku horší, sklon trošku strmší a kapacita vyhliadky trošku menšia, no zvládli sme. Odtiaľto Suché skály pôsobia trochu mohutnejšie, inak veľký rozdiel medzi touto vyhliadkou a vyhliadkou na Sokolovi nebol. Tu sme sa rozlúčili s výhľadmi a po neveľa minútach už štartovali štvorkolesové približovadlo, smer Suché skály.

Suché skály

Ani fakt, že skalami nevedie turistický chodník nás neodradil od ich návštevy. Dočítali sme sa, že sú veľmi poškodené horolezcami, ktorí tam vďaka tvrdšiemu pieskovcu môžu liezť už niekoľko hodín po daždi, zatiaľ čo napríklad v Hruboskalsku je to až po dvoch dňoch. Preto bývajú tieto miesta po daždi priam až preľudnené a vraj tu nie je neobvyklé ani stáť v rade.

Najprv sme si tieto „Maloskalské Dolomity“, alebo tiež „Kantorovy varhany“ poctivo obehli zo všetkých strán autom aby sme zistili, že ich počas celej cesty takmer nevidno, až sme napokon zaparkovali na mieste, kde je cesta najbližšie ku skalám. Kniha neklamala, naozaj tam boli horolezci. Ani odtiaľto však skaly veľmi vidno nebolo. Tí, ktorí nemajú strach z výšok, môžu po drevenom rebríku, ktorý tu vybudovali ochranári aby zabránili ešte väčšej deštrukcii skál, vyjsť o čosi vyššie, znova však nenarazia na žiaden turistický chodník, len na prístupové cestičky k jednotlivým lezeckým terénom. Mne môj výškostrach nedovolil túto objavnú „expedíciu“ absolvovať, no zvyšok rodiny ma tam dostatočne zastúpil. Ja som zatiaľ pozorovala horolezcov v akcii. Po úspešnom návrate zvyšnej časti výpravy sme znova naštartovali stroj a presunuli ho o kúsok ďalej, do mestečka Malá Skála.

Malá Skála – Vránov

Naše kroky však nesmerovali do mesta, ale kúsok nadeň, na hrad Vránov, s dĺžkou 400 metrov vraj najkomplikovanejší hrad v Čechách. Výstup bol síce krátky, no o to kvalitnejší. Serpentínami sme minuli starú hradnú studňu a po chvíli už prechádzali bráničkou vytesanou v skale na čosi ako terasu s kvetmi a výhľadom na Besedické skály. V letohrádku sme si kúpili lístky, nafasovali kľúč od hradu a papierového sprievodcu a pustili sa do prieskumu. Cestičky a schodíky nás viedli medzi skalami na dosť úzkom hrebeni, rôzne sa prepletali, stúpali a klesali... Samozrejme, ani z tohto hradu už veľa nezostalo. Zopár miestností v skalách, nejaké schody.

Že to bol pôvodne gotický hrad, už dnes spoznať len ťažko. Jeho majitelia boli zjavne veľmi prezieraví ľudia s ďalekosiahlymi plánmi. Nechali ho postaviť v roku 1425 a ešte v 15 storočí ho stihli kvôli nepohodliu aj opustiť. O storočie neskôr postavili Valdštejnovci v podhradí pevnosť, ktorú v 17. storočí prestavali na zámok, ktorý neskôr prešiel viacerými prestavbami. Dnes nie je verejne prístupný. Zrúcanina hradu však tiež nezapadla prachom. Majiteľ panstva Zachariáš Römisch ju dal v roku 1820 upraviť na skalný Pantheon na pamiatku známych osobností. Vznikol tak letohrádok v tvare kaplnky a pribudli tiež pomníky a pamätné tabule. Tie sa dajú vidieť pri prehliadke hradu, ktorú je dobré absolvovať v aspoň trochu pevnej obuvi (žabky a im podobné nie sú najvhodnejšie). Kto chce totiž vyjsť na najvyšší bod, na Věž u kříže, musí sa pripraviť na výstup strmým, dosť výrazne opotrebovaným, uzučkým schodiskom, kde veľmi ocení, že sa mu topánka pri každom kroku nevyzúva.

Z hradu sme odchádzali medzi poslednými ešte s jednou skupinkou ázijských turistov v neveľmi vhodne zvolenej obuvi. Cestou k autu sme absolvovali krátku zachádzku na vyhliadku na Malou skálu a Besedické skály a už nám nestálo nič v ceste k zaslúženej večeri. Predtým sme ale ešte museli skontrolovať, ako Vránov vyzerá „zvonku“, a ani po jeho prejdení sme si v tých rozoklaných skalách nevedeli predstaviť všetky tie cestičky, ktoré sme absolvovali.

Fórum 7 príspevkov
Chodníkmi Českého ráje 3 13/02/09 16:16 7 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez zimného výstroja neodporúča Horská záchranná … » celý článok dnes Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac včera Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Hoľa a Čertova hoľa zo sedla Súľová Hoľa (1268 m) a Čertova hoľa (1245 m) sú dve susedné hory v hlavnom hrebeni Volovských vrchov v ich západnej časti. Patrí im piate, resp. dvanáste miesto v zozname najvyšších vrchov ... » viac 13/06/21 Peťo Nový Volovské vrchy
Najnovšie články autora
 
Túra Ostrov Krk – cez sedlo Lipica na Veliki Hlam Mrgary sú mimoriadne fotogenickým turistickým lákadlom ostrova Krk. Kým zo vzduchu pôsobia kamenné ohrady pre ovce v tvare kvetu priam magicky, ich návšteva môže byť sklamaním. Pár kamenných múrov, občas rozpadnutých, občas … » celý článok 05/05/21 Jitka Švarcová Svet
Túra Vyhliadkový okruh nad Veľkým Borovým Veľké Borové je malý milý koniec sveta. Hoci je v mysliach mnohých nerozlučne späté s neďalekými dolinami Prosieckou a Kvačianskou, v jeho okolí je mnoho ďalších nádherných miest. ... » viac 22/04/21 Jitka Švarcová Oravská vrchovina
Túra Roháčske plesá s náročným dieťaťom Hovorí sa, že zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia. A keďže sme zúfalo chceli ísť aspoň na Roháčske plesá aj s naším zúfalo netrpezlivým dieťaťom, ktoré neuznáva dlhé ... » viac 18/03/21 Jitka Švarcová Západné Tatry
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Chodníkmi Českého ráje 3 13/02/09 16:16 7 príspevkov
0.45 (0.25)