Schneebergdorfl

Z dialnice od Viedne schádzame na výjazde Wiener Neustadt-West. Návestné tabule (Hohe Wand, Puchberg, Schneeberg) nám nedovoľujú zablúdiť. Stačí sledovať tabule Puchberg am Schneeberg a tie nás spoľahlivo vedú spleťou dediniek. V Puchbergu si odsledujem smer do Schneeberdorflu, odkiaľ chceme zahájiť náš útok na planinu.
Sme v Schneebergdorfle, ale kde presne začína náš chodník, nevieme. Ostávam stáť pri požiarnej stanici, pretože poľná cestička, prechádzajúca okolo, sa mi vidí najrozumnejšie riešenie umiestnenia značky. Nikde však nevidím žiadny smerovník či značku a tak sa presúvame ešte preskúmať terén vyššie do dediny. U statku Schwaben cesta končí a na mape vidím, že odbočku na chodník sme už dávno minuli. Rozhodnem sa vrátiť ku požiarnikom. Tu je ale zákaz parkovania a tak autá nechávame asi sto metrov vyššie na peknej ploche pri ceste.

Mieseltal

Na planinu sme rozhodnutí dostať sa žlto značeným chodníkom, cez údolie Mieseltal. Začíname teda pri požiarnikoch. Prejdeme len pár metrov a vedľa cestičky je na malom stĺpiku plechová tabuľa o rozmeroch zošita A4. A na nej smerová šípka so žltou farbou. Ideme správne. Peťka opäť raz nesklamala intuícia.
Na cestičke pribúda ľadu a my začíname tancovať a hádzať rôzne groteskné polohy. Vchádzame do lesa. Už aj snehu pribúda, ale podľa stôp vidím, že nik sa ešte nepechorí na snežniciach. To len my vzadu sme ich už pred časom obuli. Preto zaostávame. Kráča sa nám však lepšie, keďže nohy sa nešmýkajú.
Slniečko krásne svieti a sme radi, že počasie sa v priebehu týždňa zmenilo o 180 stupňov. Nádherne nasvietené skaly planiny volajú po fotení. A tak šliapeme a fotíme, fotíme a šliapeme. Niekoľkokrát pretneme zvážnicu, ale značenie je pomerne husté, takže z chodníka sa nám ani raz nezadarí zísť. Konečne sa prešlapeme na okraj lesa a vychádzame pri koľajniciach zubačky, na stanici Baumgartner.

Zubačka

Janka má zajtra narodeniny a tak jej všetci v predstihu trasieme pravicou a vybozkávame ju, k jej i nášmu potešeniu.
Teraz ale odporúčam snežnice každému a čuduj sa svete, milí rekreanti si snežnice skutočne nasadzujú. Ďalej pokračujeme po koľajniciach zubačky. Tie sú pokryté hrubou vrstvou snehu. Salamandra má až do apríla voľno a jediný vláčik sme tu teraz my. Pekne poctivo, v zástupe, šliapeme v jednej stope do kopca. Značku už ignorujem, hlavne po tom, čo na jednom mieste opúšťa železnicu a tiahne sa kamsi doprava, do kopca. Demokraticky sa rozhodujeme pokračovať po železnici a v miernejšom stúpaní obísť prudké stúpanie. Pred sebou už vidíme, na kopci, kostolík Elisabethkirchlein a je nám jasné, že ešte musíme nastúpať pekných pár výškových metrov. Pochod nám spríjemňuje pohľad na neďaleké pohorie Raxalpe, s najvyšším bodom Heukuppe, na ktorom sme pred týždňom stáli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Koľajnice zubačky sú zarezané hlboko v skale a tento priestor je teraz vyplnený nafúkaným snehom. Peťko ide vpredu a snežnicami vydupáva chodník pre ostatných . Za mnou ostáva stopa ako po ratraku. Na konci traverzu mám toho plné zuby a desať minút lapám po dychu.

Prichádzame k odbočke zeleného chodníka. Opäť vyhráva názor o pohodlnejšom postupe po koľajniciach cez tunel, napriek dlhšiemu postupu. Nedbám teda a odignorujem aj túto značku. Naše sklamanie je veľké, keď zrazu prichádzame ku veľkej bráne, ktorou je tunel zatvorený. Neostáva nám nič iné, len sa dostať na zelenú. Samozrejme sa nevraciame späť, ale si to šinieme krížom cez kosodrevinu, až kým nestojíme na chodníku. Po ňom vystúpame ku kostolíku Elisabethkirchlein, ktorý už máme hodnú chvíľu pred očami.

Dambock Haus

Konečne sme na planine. Od kostolíka prechádzame zelenou značkou, vedľa tyčového značenia, popod vrchol Waxriegel. Za jednou zákrutou ostávame stáť a kocháme sa pohľadom na slnkom zaliaty vrchol Klosterwappen, ktorý sa znenazdajky objavil. Už to nie je ďaleko. Mylná predstava nás ženie kupredu a tešíme sa, ako si dáme pivečko na Dambock Hause. Lenže budeme trieť suchú hubu, pretože chata je zavretá. Ach jaj, toľko sklamaných tvárí. A keďže je táto zavretá, určite bude zavretá aj Fischer Hutte. Ach jáj. Dvojnásobné sklamanie. Pri spomienke na minulý týždeň a dve otvorené chaty po ceste si len sucho odpľujem, dám si glg čaju a pokračujem ďalej.

Klosterwappen

Nad Raxalpe sa začínajú krútiť hmly a Heukuppe začína pofajčievať. Ak chceme mať z vrcholu aspoň nejaké výhľady, treba si pohnúť. Nasadzujem ostrejšie tempo a skupina je o chvíľu natiahnutá ako vyžuvaná žuvačka. Tyčové značenie nás spoľahlivo vedie pod vrchol. Ešte len teraz začína sranda. Zbieram všetky sily a krok za krokom, fučaním lokomotívy, naberám výšku a tá hnusná anténa na vrchu sa približuje čoraz viac. Až sa jej konečne dotýkam a som hore. Výhľady sú neskutočné. Od Viedne až po Totes Gebirge. Všetci sa čakáme. Vrcholová fotka so slovenskou zástavou nesmie chýbať. Tentoraz je japonský turista zo mňa. Techniky okolo krku a v rukách mám za niekoľko tisíc euro.

Po povinnom fotení zchádzame dole cez Fischer Hutte. Chata je zavretá a otvorený je len Wintterraum. To nás neláka a keďže je pokročilý čas, zostupujeme k Dambock Hausu. Zrazu mi noha zdrevenie a strašný kŕč ma priklincuje k zemi. Každý pohyb mi vráža kliny do nohy a tak nepohnute trpím. A trpím. A trpím. Sakramentsky dlho trpím. Už začínam rozmýšľať, ako sa mi bude letieť vo vrtuľníku, keď kŕč konečne ustupuje. Prvýkrát mám takýto kŕč a som z toho znepokojený. Prvé kroky sú opatrné, ale noha drží a tak nasadzujem opäť šialené tempo. Slnko už klesá nižšie nad obzor a my sme ešte na planine.

Dole ideme tou istou cestou ako hore. Zvládame to však omnoho rýchlejšie. Do dediny prichádzam ešte za svetla. Na parkovisku stretávam partiu chalanov z Bratislavy. Dávame sa do reči. Oni chceli ísť po modrej hore na planinu cez Schneider Graben, ale zablúdili a tak to len obišli a zišli dole.

Posledné kusy prichádzajú k autám už potme, ale našťastie sú všetci po absolvovaní ľadovej dráhy v poriadku. Teda až na pár kusov, čo sa na tom ľadovom koryte natiahli.

Záver

Máme za sebou poslednú januárovú alpskú turistiku. Musím skonštatovať, že všetky tri prejdené planiny, Schneealpe, Raxalpe a Schneeberg, sú v zime omnoho krajšie než v inom ročnom období. A hlavne, keď sa môžeme po týždni škaredého počasia a silných mrazov cez víkend vytešovať z nádherného slniečka, fantastických výhľadov a v neposlednom rade zo spoločnosti príjemných ľudí.

Horám zdar.

Mapa: WK 022 Semmering, Rax, Schneeberg, Schneealpe 1:50.000 Freytag&Berndt

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek