Mal som veľkú chuť vybrať sa do prírody. V duchu som utekal do tých najzabudnutejších krajov, ako sú Poloniny a hneď na to do ľadových destinácii v Slovenskom raji. Nakoniec som sa rozhodol pre jeden z najbližších a najzaujímavejších cieľov vo Vihorlatských vrchoch – Sninský kameň.

Už v minulom roku pri predsilvestrovskom výstupe na Vihorlat, keď bola v kotline navalená inverzia a z tej nížiny sa nám chcelo uniknúť nad oblaky, sme uvažovali o zastávke na Kameni. So svojou výškou 1005 m n. m. mohol vyčnievať nad inverziou aj on – no nakoniec sme si plne vychutnali len Vihorlat. Mrazivé zimné počasie, na rozdiel od ostatných ročných období, umožňuje ďaleký výhľad siahajúci po Tatry, Kráľovu hoľu a severovýchodným smerom na vrcholky ukrajinských Polonín. Najpôsobivejšie pohľady však ponúka vnútro pralesových hôr Vihorlatu s Morským okom a akoby o málo nižšie posadené biele čiapočky Nízkych Beskýd.

Nenáročný koncoročný cieľ som si vybral tiež kvôli dobrému spojeniu z Humenného do počiatočného miesta na okraji Sniny. Zo železničnej stanice vedie sprvu nezáživná turistická značka okolo niekdajšej rekreačnej oblasti Sninských rybníkov. Za ňou značka pozvoľna stúpa po asfaltovej ceste, ešte asi tri kilometre. Snehu postupne pribúda a nechuť k asfaltu sa postupne zmierňuje. Z pre mňa dobre známej značky podchvíľou odbočujú nové, ktoré ešte nie sú zaznamenané v mapách a majú skôr miestny význam. Za označením CHKO konečne opúšťam asfaltku a pri mieste nazývanom Pri umartom prenikám do lesa. Slnko zatiaľ len rozžaruje vrcholky zmrznutých smrekov. Vlhký vzduch namrzol na vetvičkách a oplatí sa vytiahnuť fotoaparát.

Turistická značka asi po dvadsiatich minútach odbočuje doprava po lesnej ceste. Aby som ušetril čas, stúpam ďalej priamo do svahu po vychodenej cestičke. Skratka je kvôli svojej strmosti obľúbená prevažne pri zostupe z Kameňa a dáva zabrať aj mne, ale jej opustenosť vyvažuje všetku námahu. S nadmorskou výškou si okrem pribúdajúceho snehu všímam aj väčšiu zachovalosť lesa. Asi dvesto metrov pod vrcholom natrafím na značku vedúcu zhora ku studničke. Samotnú skalu, akokoľvek je mohutná, je vidieť až tesne pod ňou. Pri rázcestníku na vrchole ma prekvapuje, koľko ľudí sa sem vybralo, ale možno ani neprekvapuje – deň je naozaj vydarený. Na skaly vysoké asi desať metrov sa dá vystúpiť po kovových schodíkoch, ktoré pokryté snehom a trochu primrznuté ozvláštňujú už môj xtý výstup. Vrcholky stromov pod nami sa blyštia ľadovým svetlom. Morské oko je zreteľnejšie, keď stromy prišli o listy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Aby som nezostal pri výstupe, ktorý dnes podniklo toľko ľudí, rozhodujem sa, ktorým smerom budem pokračovať. Zostup k Morskému oku, jednému z najkrajších slovenských jazier, som vylúčil, a preto mi zostáva ísť po hrebeni buď na Vihorlat (1076 m) alebo na Nežiabec (1023 m). Vzhľadom k minuloročnej vihorlatskej túlačke som sa vybral pre druhý zo spomínaných vrcholov. Červená značka vedie popod jednu zo skál a po krátkom zostupe pokračuje zvoľna mierne zvlneným terénom. Lesy tu už majú celkom nenarušený charakter a človeka postupne objímajú svojim pokojom. Svižným tempom trvá cesta asi hodinu a výhľady sa naskytajú len pri odbočení z hrebeňa. V čerstvo napadanom snehu zostali len jedny stopy, takže ideálny kút pre malý únik od ľudí. Na vrchole je uložená v schránke pekná vrcholová kniha. Listujúc v nej vidím, že naozaj sa dnes zapisujem do nej ako druhý.

Hrebeň Vihorlatských vrchov je obľúbený hlavne v lete a s ohľadom na začiatok a koniec putovania trvá dva až tri dni. Sninský kameň je približne uprostred. Jediný mne známy prístrešok sa nachádza kúsok pod Vihorlatom a od neho vedie neznačený chodníček smerom na vrchol, ktorý je však súčasťou NPR. Holé temeno tohto najvyššieho miesta ponúka výhľady do širokej krajiny a v zime za jasného počasia aj na Tatry. Oproti Východoslovenskej nížine, ktorú toto malé pohorie uzatvára, má jeho vrchol prevýšenie skoro 1000 m. Veľkú časť pohoria dodnes zaberajú vojenské lesy, ktoré sa snažia zamedzovať turistom prístup, navzdory už v minulosti sprístupneným oblastiam. Od komerčných aktivít boli tieto lesy zatiaľ uchránené, a preto dúfam, že ich bohatstvo si zachová svoju hodnotu aj do budúcnosti. Iste sa tento malý, ale krásny kút slovenskej prírody svojimi pralesmi a prírodnými pamiatkami môže zrovnávať s akýmkoľvek národným parkom u nás.