Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Pezinok - Chopok

Je pekné slnečné augustové ráno. No napriek tomu sa mi nevstáva veľmi dobre. Nemám už síce horúčku ako v predchádzajúce dni, ale som nervózny a zároveň plný očakávaní, čo so mnou bude najbližšie dva-tri týždne. Štart je naplánovaný na 17-tu hodinu popoludní. Musím začať s balením. Vyberám môj šesťdesiatlitrový batoh a idem nato.

Obdobie

Po takmer celodennom procese balenia som zavrel batoh a so slovami „Dúfam, že som nič nezabudol“ som sa ho pokúsil zdvihnúť a odvážiť. Tak to som teda nečakal. 33 kíl! Takúto váhu som mal na chrbte, len keď som niesol plynovú bombu na Chatu pod Rysmi. No nič, budem to musieť vydržať. Tak precízne zbalený batoh už predsa nemôžem rozobrať a navyše už ani nemám čas.

Stretávam sa s Milanom, mojím susedom, kamarátom a spolupútnikom, dole pred našou bytovkou. Batoh má podobný ako ja, chvalabohu, aspoň sa budeme trápiť spolu. Môžeme vyraziť. Cieľ sme si dali tak ďaleko a tak vysoko, ako sa len na Slovensku dá. Prejsť z miesta nášho domova (čiže Pezinka) až na najvyšší bod našej milovanej vlasti (čiže Gerlachovský štít) len pomocou vlastných rúk a nôh. Prvá etapa mala byť taká rozcvičovacia, nenáročná, krátka. Preto štart až tak neskoro popoludní. Opak bol ale pravdou. Obrovský batoh, moja doznievajúca choroba a neskutočne nekonečný kopec na Veľkú homoľu pripomínali skôr očistec ako turistiku. Prvú noc sme strávili v stane vedľa rozhľadne na Veľkej Homoli. Paráda, hneď prvý deň sme nedošli tam, kam sme mali naplánované, čiže na Čermákovú lúku.

Pekný začiatok. Na druhý deň som sa na moje veľké prekvapenie cítil ako znovuzrodený. Ten včerajšok bol asi fakt očistec. Cesta po hrebeni Malých Karpát bola celkom dobrá a hlavne rýchlo ubiehala. Dokonca sme dohnali stratu z prvého dňa. Postupne sme nocovali na Amonovej lúke, Dobrej vode a Čachticiach. Piaty deň nášho pochodu sme mali pred sebou najdlhšiu a asi aj najnáročnejšiu etapu. Prejsť širokou dolinou Váhu z Malých Karpát cez Nové Mesto nad Váhom do Považského Inovca, vyškriabať sa na jeho najvyšší vrch a ubytovať sa na horskej chate tesne pod ním. Nekonečne dlhé asfaltky, spaľujúca horúčava a blízkosť Piešťanského Hodokvasu, ktorý sme si museli odoprieť, nás veľmi nehnala dopredu. Aby toho nebolo málo, pri zablúdení v lesoch Považského Inovca nás ešte aj chytila búrka.

Po vynútenej prestávke v Seleckej krčme začíname výstup na vyše tisíc metrov vysoký Inovec. Hrôza, postupovali sme himalájskym štýlom dva kroky vpred, jeden vzad a prestávka. Namiesto snehu nám robilo spoločnosť blato. A to som si myslel, že horšie ako na Homoli to už nebude. Bolo. Po vyštveraní na vrcholový hrebeň sme začali hľadať chatu. Netrvalo dlho a ocitli sme sa medzi nejakými budovami, ktoré vyzerali ako pioniersky tábor. Ledva stojaci na nohách sme vošli do prvých dverí, čo sme našli. Kuchyňa. No nič, skúsime tu niekoho nájsť. Zatiaľ som si začal rozkladať karimatku vedľa sporáku so skalopevným presvedčením, že nech sa deje čokoľvek, už sa odtiaľto nepohnem. Po chvíli prišiel nejaký pán a tvrdil nám, že to nie sme na horskej chate, ale v nejakom tábore a že chata, ktorú hľadáme, je o pár desiatok metrov nižšie. A naozaj bola. Nebol v nej nikto, len chatár a ten, keď nás uvidel, v momente sme mali na stole pivo a guláš. Po skvelej večeri sme sa išli ubytovať. Neuveriteľné, po piatich dňoch sprcha. Síce v drevenej skrini, ale s teplou vodou. Perieme sa my aj naše odevy a potom ideme spať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ďalší cieľ sú Trenčianske Teplice. Ide sa nám akosi ťažko a to ani nie je zlá cesta. Udrela prvá vážna kríza. Pohrávame sa s myšlienkou zísť dole do Trenčína poriadne sa najesť a hurá na Hodokvas. Nie! Čo sme si navarili, to si aj zjeme. Meníme ale cieľ našej cesty. Namiesto Gerlachu prídeme len po Chopok a odtiaľ dole na chatu, kde sú práve moji rodičia na dovolenke. Záruka nepretžitého prísunu jedla a pitia. V Trenčianskych Tepliciach sa ubytujeme v (asi) internáte a ideme do mesta na poriadnu večeru. Rezeň a pivo, záruka kvality.

Tam sa to celé zlomilo. Uvedomujeme si vzdialenosť, ktorú sme prešli a teší nás to. Odteraz to už berieme ako pôžitok. Každý deň má svoj rytmus. Vychutnávame si miesta, kde sme nikdy predtým neboli. Postupne prechádzame cez Omšenie a smerujeme ku krásnemu kopcu Vápeč. Prisaháme, že na tento vrchol pôjdeme a neobídeme ho len tak okolo cez nejaké sedlo. Oplatilo sa - krásne výhľady, jednoducho paráda. Z vrcholu vidíme nejakú dedinu, cez ktorú by sme mali ísť. Fajn, bude pivečko, kofolka, tatranka a naberieme vodu do fliaš, lebo už sa nám minula. Omyl. Obec Kopec je síce pekná a malebná, ale nie je tam nič. Keď hovorím nič, tak myslím naozaj nič. Ani obchod, ani šenk, ani kostol, ani cintorín a autobusová zástavka nevyzerala veľmi používane. V celej dedine sme stretli len jednu babku, ktorá mala asi naozaj sedemdesiat sukien. Vypytovali sme sa jej na obchod, krčmu či aspoň nejakú studňu, kde si môžeme nabrať vodu. Nevedela nám poradiť. Nakoniec sme nabrali vodu u nejakých chalupárov z Trenčína, ktorí tam boli na dovolenke.

Nasledujúcu noc sme spali pri ceste v obci Košecké Rovné. Ďalší deň bol opäť jeden z tých náročných. Veľa kilometrov a cieľ na malofatranskom Kľaku a to sme prechádzali cez krásne Čičmany, ktoré nás dosť zdržali. Na Kľak sme išli po zelenej turistickej značke a asi jediný, kto tade išiel pred nami, bol ten, čo tie značky maľoval. Metrová tráva a húština z malinčia sa prekonávala ťažko. Vyššie to už bolo lepšie, ale keďže bolo po daždi, celkom sa to šmýkalo. Na vrchol sme prišli akurát na západ slnka, vyčerpaní, hladní a zas bez vody. Nevadí, v mape je naznačená útulňa s prameňom. Na mape síce bola, ale v skutočnosti nie. Vyše hodiny sme blúdili v tme a hmle v tmavom lese. Snažili sme sa plašiť medvede pripravenou zábavnou pyrotechnikou. Nebúchala veľmi, ale prežili sme to bez ujmy, takže asi pomohla. Po bezcieľnom blúdení som povedal tu a teraz si rozložíme stan. Aj sa tak stalo. Nejako sme sa doňho nasúkali a hladní a smädní zaspali. Ráno sme sa zobudili spadnutí na kope medzi ruksakmi pri vchode stanu. Rovina to teda nebola. Aj lyžovať by sa tam v zime mohlo dať. Ubolení a uzimení sme sa rýchlo zbalili a utekali dole do dediny Vrícko na raňajky v miestnej Jednote. Na otázku: Máte nejaké pečivo?“ mi predavačka odsekla: „A máte objednané?“ Nemáme, no tak sme tlačili jogurty s keksíkmi.

Prechod turčianskou kotlinou nebol náročný. Tešili sme sa do Blatnice. Ubytovali sme sa ako páni. Pekne v hoteli. Opäť teplá voda a navyše aj vaňa! Ďalší deň oddychovka - iba päťhodinový prechod Gaderskou dolinou na Kráľovu studňu. Opäť hmla, vlhko a blato. Po príchode do horského hotela sme sa necítili oddýchnutí. Nevadí, zajtra už len Donovaly a potom hrebeňom Nízkych Tatier cez Ďurkovú na Chopok. Prebehli sme cez Krížnu a zišli nejakou dolinou na hlavnú cestu. Šliapeme popri krajnici a po chvíli nám zastaví auto, že nás zoberie hore. Rezolútne odmietame. Keď sme prišli až sem peši, tak to už nejako na ten Chopok doklepeme. Vodič na nás hodí nechápavý pohľad a odchádza. Na Donovaloch nebudeme riskovať návštevu medveďa a tak hľadáme ubytovanie. Šport hotel Donovaly, cena 3800 sk/noc na osobu, ale máme v tom vraj aj fitnessko. So smiechom odchádzame do penziónu Vodár.

Teraz to príde. Najobávanejší kopec na celej trase je pred nami. Prašivá, tam hynuli aj partizáni. Zúrivo sa cez ňu prevaľujú oblaky a navyše aj prší. Milan sucho skonštatuje, že hore bude asi trochu fúkať. Mýlil sa, hore bol doslova uragán. Bolo dosť ťažké udržať sa na nohách. Nejako sme to ale zvládli a dobre známy hrebeň sme prešli celkom rýchlo. Polievočka na Ďurkovej a tešenie sa na zajtrajšiu záverečnú etapu. Tá bola vskutku exkluzívna. Teplota okolo nuly, absolútne bezvetrie v dolinách, inverzná oblačnosť a nad nami azúrové nebo. Skrátka čerešnička na torte. Za asi štyri hodiny sme na Kamennej chate.

Buchta Chopok, vodka s horcom, pivečko a vzájomné gratulácie. 301 kilometrov, 12 dní, no pekne. Zapíšeme sa do vrcholovej knihy, vybehneme ako správni vrchári na vrchol Chopku a ponáhľame sa dolu na stanicu lanovky na Kosodrevine. Lanovka zadarmo! Ideme! Fantastický pocit sedieť, nič nerobiť a pritom sa hýbať. Dole nás už čakal môj otec a po gratuláciach som mohol začať naberať stratenú hmotnosť dole na chate.

Fotogaléria k článku

Najnovšie