Somár je jedným zo zaujímavých vrcholov Malých Karpát. So svojou výškou 649 m n.m. síce so Zárubami súperiť nemôže, no to mu na čarovnosti ani zďaleka neuberá. Výrub stromov na jeho vrchole sa dokáže postarať o neopakovateľné výhľady a túžbu znova sa tam vrátiť.

Našu púť sme zahájili čosi pred pol druhou pred chatou Cementár na Košarisku. Prístupová cesta bola krásne zimná, pokrytá ujazdeným snehom, z čoho som sa ako vodič náležite tešila a už od Borinky tŕpla, či namiesto na Somári neskončíme v nejakom záveji. Moje šoférske schopnosti však boli predsa o chlp lepšie, takže som spokojne zaparkovala štvorkolesového tátoša na zasneženom parkovisku pred chatou, ktorá sľubovala príjemné útočisko a čaj s rumom. Keďže sme ale nemali veľa času, na zahriatie sa sme radšej pridali do kroku a popri Stupavskom potoku a peknej bežkárskej stope sme pomerne rýchlo napredovali dolinou Prepadlé. V nej sa tiež nachádza najväčšia jaskyňa Borinského krasu a zároveň 42. najdlhšia slovenská jaskyňa – Veľké Prepadlé. Hoci je pre verejnosť zatvorená, ísť sa pozrieť ku jej vchodu nemusí byť nezaujímavé. Kedysi, kým sa okolité lesy nestali vojenským priestorom, tade dokonca viedla zelená turistická značka (ktorá dnes prudko odbáča doprava) až na Gašparovú nad Pernekom. My sme ale pre dnes radšej zvolili osvedčenú a hlavne vyšliapanú zelenú, ktorá obchádza Volhovisko a tesne pred prekrižovaním červenej prechádza popri dvoch trampských chatách.

Červená Štefánikova magistrála ma celkom prekvapila málo prešliapaným chodníkom, zjavne tu viac ľudí využíva bežky, keď už aj tu čo-to nasneží. Aspoň som ale konečne začala mať pocit, že nemám návleky zbytočne. Na pre mňa zatiaľ bezmennom predvrchole Somára to ale začalo byť ešte zaujímavejšie. Miestami čosi vyše pol metra snehu, zopár párov stôp pred nami. Bežkári (až na niekoľko málo borcov) sa odpojili už skôr a po takmer vrstevnicovej ceste podišli Somár. My sme však vytrvalo stúpali ďalej, borili sa po kolená (občas aj hlbšie) perfektným sypkým snehom a pomaličky sa vyteperili až pod vrchol k populárnemu smerovníku, s ktorým sa nejeden turista rád odfotí. Po výhrevnom výstupe nás však podobné zábavky pramálo zaujímali a radšej sme rýchlo vyhrabali zásoby suchých tričiek, mokrého teplého čaju a malú ploskatú fľaštičku s borovičkou.

Po uspokojení základných túžob začalo to pravé fotografické eldorádo. Členovia výpravy vyzbrojení fotoaparátmi sa plazili pod kadejakými kríčkami, obiehali pníky, hľadali plôtiky a pobehovali hore-dole. My zvyšní sme sa zas kochali bielo-ružovo-modrými čarovnými pohľadmi a nasávali pohodovú atmosféru krásneho víkendu. Keď sa fotografické komando „vyblblo“ v okolí smerovníku, vybehli sme si ešte na vrchol, do vojenského objektu, poobzerať výhľady trošku odinakiaľ. Za ten čas sa pri smerovníku zastavila ešte jedna skupinka, ktorá však mala kochaciu fázu trochu kratšiu než my, takže sme ich stretli až na zostupe. Po ďalšom obligatórnom fotiacom maratóne sa už začalo slnko povážlivo skláňať k obzoru (a hlavne mraku, ktorý bol nad ním), takže sme zavelili na ústup a s detskou radosťou sa rozbehli hlbokým prašanom dole.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Spiatočná cesta prebiehala podobne ako výstup, len trochu zrýchlene. Tma sa totiž začala pomaly vkrádať do tohto rozprávkového kráľovstva, čo mňa, ako svetlomilného tvora, povzbudilo k rýchlejšiemu prepletaniu nohami, takže sme 17:38, po hodine a 12 minútach, za veľkého šera, parkovali v Cementárovi pri čaji s rumom. Po krásnom výlete padol skutočne výborne.