Trasa

Prašník-Dubové – osada Dúbrava - rekreačné zariadenie Dúbrava (Dibrovov pamätník) – osada Dúbrava – jaskyňa pod Veľkou pecou – Veľká Pec – obora – záhradkárska osada Baraní Majer – kaplnka nad Vrbovým – židovský cintorín vo Vrbovom – Vrbové (námestie)

Ranné sneženie a hmla vyprovokovali Danicu k otázke: „To naozaj chceš ísť do takého nečasu?“ . Odpovedám, že tam určite bude svietiť slnko. Ale verím tomu ja sám? Kamaráti Silvia a Slávo ma zavezú až do Prašníka-Dubové. Oni sa vracajú do Vrbového, lebo Slávo chce nájsť cestu zo štartu Lazovej stovky na Orlie skaly. Slnko nádherne svieti, preto okamžite volám domov a nadšene oznamujem túto skutočnosť Danici. Bunda putuje do ruksaku a len v tričku a "fliske" nastupujem na trasu.

Cesta zasneženým poľom ma dovedie do osady Dúbrava a ja sa čudujem nadpisu Holeška – lovný, lososový revír. Ako deti sme sa o pár kilometrov ďalej v Krakovanoch v nej kúpali, alebo tam nahnali po pasení husi. Vtedy sme o lososoch ani nesnívali. Vykračujem po ceste doľava k rekreačnému zariadeniu Dúbrava. Neviem, čo ma čaká, no som milo prekvapený. Evidentne je udržiavané a najviac ma prekvapí pamätník partizánskemu veliteľovi Dibrovovovi, postavený v roku 2004. To v dnešných časoch, keď novodobí historici SNP skôr znevažujú, človeka zaujme. Na schodoch nasadzujem snežnice a kúsok sa vraciam späť k osade. Po pár metroch stúpam doľava po ceste ponad rekreačnú oblasť. V snežniciach idem po druhý krát v živote a ide sa mi fajn. Tisíce trblietavých plôšok slnka v panensky nepoškvrnenom snehu ma nútia uvažovať nad nasadením ľadovcových okuliarov. Napokon ich nenasadzujem, tak ako ani MP3 prehrávač. Chcem byť v tej nádhere sám. Rozprávam sa v duchu s mamou a slzy mi tečú nezadržateľne dolu po tvári. Tá strata ešte veľmi bolí.

Nad chatami nachádzam suché WC, ku ktorému ešte nik neprešliapal cestičku. Úsmev mi preletí tvárou, keď si predstavujem niekoho súru a primrznuté dvere. Prichádzam na rázcestie. Pohľad do mapy mi vraví, že by som mal ísť doprava. Po chvíľke však odbočujem aj z tejto cestičky a kráčam do kopca na hrebeň. V snežniciach sa mi stúpa pohodlne a ja sledujem stopy zvierat. Veď oni najlepšie vedia, kadiaľ ísť. Vychádzam na vrchol, no nie je to Veľká pec. Nuž pokračujem do sedielka a znovu na vrchol. Keď ani tento nie je ten hľadaný, chvíľu hľadím do mapy a potom sa rozhodnem pokračovať po hrebeni. Prichádzam na lesný chodník a nachádzam značenie. Červená bodka s bielym véčkom – lopašovské značenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po pár krokoch vidím stopy vedúce do kopca a počujem hlasy. Vydávam sa teda za nimi a zrazu stojím pod veľkou skalou. Podchádzam ju a v nej je veľký otvor - jaskyňa pod Veľkou pecou. Vítajú ma známi z predchádzajúcich diaľkoplazeckých akcií i miestni turisti. Dávam kolovať ploskačku ako príchodzie, bavíme sa, čo kto robil od posledného stretnutia. Napokon sa vyberáme na vrchol Veľkej pece, kde sú už ďalší turisti a aj organizátori z Dunajskej Stredy, manželia Nagyovci. Je úžasné, že "Dolniaci" propagujú vrcholy Malých Karpát výstupmi na tie, kde nevedie značka. Toto je už 12. ročník. Štamprlík a čokoláda na privítanie, stisk rúk a diplom s oznamom. O rok dovidenia na Jastrabníku nad Pernekom.

Keďže je niečo po dvanástej, rozhodujem sa zájsť čo najskôr do Vrbového a pokúsiť sa ešte navštíviť príbuzných. Po prešliapanej cestičke zostupujem k oploteniu obory. Všetci predo mnou šli doľava, no ja idem doprava. Prichádzam k miestu, kde je plot stlačený k zemi a nemotorne ho v snežniciach prekračujem. V neďalekom lesíku vidím stádo muflónov, no samozrejme, keď sa priblížim k nim, dochádzajú mi baterky vo fotoaparáte. Kým ich vymieňam, muflóny strácajú trpezlivosť a odbiehajú. Pokračujem teda ďalej. Moju radosť, že z ďalšieho plotu zostali už len stĺpiky, čoskoro schladí nové oplotenie. Idem popri ňom doprava a keď sa v diaľke ukazujú prvé domy, prehadzujem snežnice a ruksak cezeň. Ja pracne preliezam a modlím sa, aby nik z miestnych nešiel okolo. Snežnice už nenasadzujem a kráčam po ceste.

Prichádzam k záhradkárskej osade Baraní Majer. Konečne vyťahujem z ruksaku chlieb a obedujem. Ako si tak jem a vykračujem, v diaľke zbadám dve postavy prichádzajúce zľava. Neverím vlastným očiam, Silvia so Slávom! Keby sme sa dohodli, tak sa to takto nepodarí! Slávo je nespokojný, lebo všade narážali na oplotenie a tak sa na Orlie skaly nedostali. Nuž spolu kráčame po ceste do Vrbového. Míňame kaplnku na jeho okraji, starý židovský cintorín a zrazu stojíme na námestí pod šikmou vežou. Vraj sa odchyľuje od osi už o 99 cm. Aspoň tak hlása tabuľa na nej. Nasadáme do auta a kamaráti ma ochotne odvezú priamo pred dom bratranca v Krakovanoch. Posedíme dve hodinky pri zabíjačkovej kapustnici a poháriku. Vyzvedáme sa jeden od druhého, čo je nového v rodine. Potom je už čas neúprosný a ja bežím k bývalej železničnej stanici na autobus a z neho na vlak plný ľudí vracajúcich sa z jarných prázdnin. Hlavou si premietam zážitky z nádherného dňa a zapínam MP3 prehrávač...