Príbeh Len trocha nostalgie
To sneženie s dažďom mi už začína poriadne liezť na nervy. Dolniaky sa ponorili do svojho typického zimného počasia a to ma ani trochu nebaví. Jeden deň je pekne nasnežené a vzápätí sa všetko topí a sneh mizne pred očami. A tak si zasa varím svoje obľúbené červené vínko a snažím sa urobiť si nejaký náhradný program.
- Obdobie
- –
Prvé dva vandre na jar tohto roku už mám tak vymakané, že by som hádam mohol robiť aj inštruktora pre slepcov. Ale čo ďalej. Že by som si konečne urobil aspoň čiastočný poriadok s fotkami? Siahnem do môjho súkromného „bordelu“, vyberám kopu albumov, ktoré vznikli „chvalabohu“ ešte pred tým, než sme sa naučili ukladať fotky na nikdy neprezerané CD-čka, a spomínam.
Pár fotografií zo Slovenského raja je z roku 1966. Bol som tam už o rok skôr s partiou trampov z Prahy, ale vrátil som sa tam s mojimi kamarátmi. Najprv sme spali asi dve noci na Dedinkách a potom sme sa pobrali cez občasný prameň pod Havraňou skalou do Malého Sokola, kde sme prespali. Odtiaľ sme vyšli dolinou Veľkého Sokola a Rothovou roklinou, zostúpili do Tomašovskej Belej a vydriapali sa na Kláštorisko. Potom sme zbehli niekade až do Hrabušíc. Trepali sme sa tadiaľ s gitarami a fotili sa Flexaretom so samospúšťou, čo bol v tej dobe takmer zázrak.
Naše nástupy do slovenských hôr boli takmer vždy z Ružomberka a odtiaľ sme sa ťahali tam, kde sme si naplánovali. Takmer každý rok sme chodievali aspoň na dva-tri dni do Prosieku. Spávali sme na utajenom mieste v doline a chodievali robiť country-westernovú šou do krčmy. Boli to zlaté časy.
Inokedy sme tiahli hrebeňovkami Veľkej či Malej Fatry, Roháčmi, Slovenským rajom, Rudohorím, a poznávali sme tento náš slovenský svet. Nebolo to také ako teraz. Stravovanie, okrem turistických centier, prakticky neexistovalo. Často sa nám stalo, že nám v dedinách nepredali v obchode chlieb, pretože sme ho nemali deň vopred objednaný. A tak sme sa naučili variť si ryžu. Na druhej strane treba riecť, že v obchodoch boli konzervy s hotovými jedlami, z ktorých sme si obľúbili najmä Sikulskú kapustu, Trenčiansky párok s fazuľou, Šošovicu s párkom, Lečo s klobásou, čínsky Luncheon meat a maďarskú paštétu s názvom “Sertéšmajkrém“.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Nebudem a nechcem hovoriť o našej výbave a výstroji, ale vždy to bol pre nás sviatok a celý rok sme sa tešili na ten nádherný týždeň, čo nás čakal na horách. Veľmi problematické bolo zosúladiť spoločný týždeň v lete, ale kašlali sme na celozávodné dovolenky a utiekli sme z roboty, aj keď nám hrozilo tzv. kárne opatrenie spojené s finančným postihom. Jednoducho, keď sme museli, tak sme museli. Stále sme sa ťahali s gitarami a neskôr aj s bendžom a ak sme aspoň na pol hodiny niekde ostali stáť, už sme aj hrali a spievali. Vo vlaku, v krčme, v chatách či u ohňa. V tej dobe sme sa aj tak nemohli nikde inde dostať a tak sme brázdili Slovensko po horách a užívali si tú krásu a romantiku. Nuž a teraz som si aspoň trošku zaspomínal. No ale povedzte, nebol som fešáčisko???
Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.
