Naše prvé kroky, lepšie povedané šmyky, viedli z Medených Hámrov po modrej TZT. Samozrejme, pred tým sme nemohli vynechať obligatórnu školu obúvania lyží, ktorú sme ešte pri aute všetci úspešne absolvovali a viac či menej vtipne sa začali súkať hore. Cieľ – Biely kríž. Malé Karpaty tento rok dostali nezvyklú snehovú nádielku (ktorá sa asi tak skoro nebude opakovať, keďže sme si kúpili bežky), takže sme sa „zhýčkali“ hneď od začiatku, keď sme si veselo šliapali peknou stopou v polmetrovom snehu. Veselosť nespôsobovalo ani tak samotné stúpanie, ako skôr predstava následného zjazdu (ktorý si nikto z nás nevedel tak úplne predstaviť). Povzbudení vtipnými predstavami sme nechali modrú značku modrou značkou a pokračovali po asfaltke (dômyselne skrytej pod vrstvou snehu) popri Červenom potoku (taktiež dômyselne skrytom) ďalej.

Na mieste, kde sa od asfaltky odpája aj cyklistická značka vedúca na Biely kríž, sme si uvedomili ďalší dôležitý fakt – snehu nie je len pol metra ale takmer meter, len po túto odbočku kedysi prešiel odhŕňač. Odvážny bežkár, náš predjazdec, sa však nezľakol ani takejto prekážky a spravil nám krásne uzučkú a hlbokú stopu, ktorú sme až po križovatku pod Hviezdou úspešne rozširovali. Tam sa náš „prešľapávač“ rozhodol inak než my, mieriaci na Biely kríž, a pokračoval kamsi k Felixovej studničke alebo na Hviezdu. Aj napriek nie úplne najväčším skúsenostiam nás takáto maličkosť nemohla od pôvodného plánu odradiť, takže sme dopredu poslali najväčšieho, najstaršieho, najšikovnejšieho a najsilnejšieho člena teamu – mňa. S krpcom na čele postupoval teda náš vláčik panenským snehom len kde-tu porušeným zvieratkovskou diaľnicou a za sebou nechával viac či menej úhľadné koľajničky.

Netrvalo dlho a natrafili sme na kohosi stopy. Až vtedy sme si uvedomili, že hoci sa zabárame poriadne, nie je to nič v porovnaní s hĺbkou, ktorú dosahuje bežný chodec. Povzbudení pozitívnym zistením sme sa čoskoro dobrodili k Jurskému jazeru, kde už okolo po červenej veselo fičali profesionálnejšie sa tváriaci bežkári. Tu sme sa aj prvýkrát stretli s poriadnou stopou (čo som náležite ocenila tým, že som sa v nej okamžite vysypala) a vyskúšali si, ako sa ide, keď si aj vidíme lyže. Taktiež nás čakal náš prvý zjazd ku Včelínu na Bielom kríži (okorenený naším majstrovským umením) a ako bonus teplý čaj a tiež čosi na povzbudenie, keďže tma a vysnívaný zjazd sa neúprosne blížili.

Na úvod sme si dali obľúbený kopček po červeno-žltej z Bieleho kríža, kde sme si väčšina vyskúšali „ručnú brzdu“ (respektíve zadkovú) a po žltej pokračovali až ku krížiku s nápisom „Medvedica“. Ako najlepšiu (alebo skôr najmenej zlú) alternatívu smerom dole sme vyhodnotili práve cestu, vedúcu od krížika popri vedení priamo pod Dračí hrádok. Netrúfam si odhadnúť, pred ktorým snežením tade naposledy niekto išiel, v každom prípade sme šliapali aj takmer celou cestou dole. Čerešničkou na torte bol záverečný brod ukrytý medzi metrovými snehovými mantinelmi. Potme sa už veru nikomu nechcelo vracať, i tak nebolo veľmi kadiaľ, a auto bolo čoby kameňom dohodil, takže sme ostali verní našej neodraditeľnosti a preliezli aj brod. Tí lenivší (ktorí sa napokon namakali viac), ktorí si chceli vyskúšať, či sú bežky vhodné aj na vodné lyžovanie, získali ešte ďalší bonus – voda z potôčika im na sklznici krásne primrzla, takže sa im posledné metre k autu išli ešte o čosi lepšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celá táto takmer 8-kilometrová sranda nám trvala úctyhodné 4 hodiny, no nepochybujem o tom, že pri lepšej konštalácii hviezd by mohla byť podstatne kratšia. No na prvé bežkovanie to aj tak bolo celkom fajn, keď vezmem do úvahy, koľko času sme strávili len vstávaním zo zeme (čo je v metrovom snehu tá správna radosť).

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek