Svet Ako sme nevyšli na Gippel
Roky oslavujem 1. máj na horách. V dobách minulých v Ľubochnianskej doline a na okolitých veľkofatranských kopcoch, teraz v ľahko dostupných rakúskych Alpách. Prostredníctvom jednej bratislavskej cestovky tak už roky v spoločnosti známych - neznámych šliapeme jednu z posledných snežných túr a tešíme sa z jari v plnej sile.
Trasa
Aegyd am Neuwalde – Greshof – Zagermitz – Ursprung Kg. – Gippel - Aegyd am Neuwalde
Ak celý pracovný týždeň vstávate o piatej, tak budík v sobotu o 4:30 hod. je tak trochu masochizmus. Človek ho bleskovo zatlačí a chvíľu rozmýšľa, čo sa vlastne deje. Potom však nastupuje rutina skúseného turistu. Vypadnúť zo spálne, dať variť vodu na čaj, nahádzať na seba veci pripravené na stoličke v kuchyni, z chladničky vybrať nachystané jedlo, zaliať čaj v termoske, osladiť ho a dochutiť (rum, slivovica). Všetko to vložiť do pripraveného ruksaku, hupsnúť do vibrám a 5:00 hod. stojíte na zastávke autobusu. 5:25 hod. sa už zvítate so známymi, zapichnete sa niekde v autobuse a pokračujete v spánku.
Z driemot vás možno preberie zastávka na odpočívadle. Poniektorí si dajú prvé pivko, kávičku, cigaretku, ale väčšina z nás už vyzerá tie kopce na obzore a starostlivo skúma oblohu. Pred deviatou autobus zastavuje pri železničnej stanici v malej rakúskej dedinke a začína tradičný kolorit prezliekania, prezúvania a prebaľovania.
Po desiatich minútach sa už had nedočkavých turistov vinie po asfaltke za sprievodkyňou Dášou. Doma nechala 11-mesačného synátora a na veľkú radosť mnohých z nás ide s nami opäť na hory. Od kamennej staničky sme vykročili pomedzi pár domov a už stojíme pri informačnej tabuli pred vchodom do údolia. Kto by sa chcel ubytovať v rodinnom penzióne, nemá problém, cyklisti sú tiež vítaní. Hnedé drevené smerovníky so snehobielymi písmenami a vtipnými obrázkami nás nasmerujú na správnu cestu. Za posledným domom vchádzame do údolia. Vľavo je kameňolom, vpravo malý vodopádik miestneho potôčika. Zeleno značená cesta č.4 nás nezláka, my ideme po červenej 1b.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Na lúke pod lesom sa zjavia ďalšie domy a v potoku objavujeme basu s pivami. Nikde ani živáčika. Koľko by to vydržalo u nás? Páčia sa nám domy, hlavne drevo použité v kombinácii s bielou omietkou. Asi tu majú čisté ovzdušie. Asfaltka stále ešte nestúpa prudko, no odbočky z nej vedú do okolitých kopcov a tie už strmé veru sú. Po nich schádzajú dolu miestni farmári s čerstvo nadojeným mliekom a zamestnanci firmy F. Dirnecker ho prečerpávajú do antikorovej cisterny. Také niečo sme ešte nevideli a tak obstúpime miestnych a oni nerušene pokračujú vo svojej iste denno-dennej práci. Bohatší o novú skúsenosť pokračujeme stále po asfaltke lesom. Na ďalšej lúke nás privíta nový smerovník a farma. Majiteľ je asi umelecky založený, lebo si okolie i hospodársku budovu vyzdobil rôznymi postavičkami, veternými mlynmi, lanovkou pre Pinocchia... Na lúke za farmou je veľký poľovnícky posed. Kameňmi krásne vyložené riečište miestneho potoka je na počudovanie bez jedinej kvapky vody.
Prichádzame k poslednému domu. Zdobí ho pekné grafiti plesnivca a horca. Prechádzame okolo skaly s pamätnou tabuľou a nevšímame si značenú odbočku. Vchádzame na lesnú cestu, ktorú možno voľakedy osvetľoval kahanec zavesený na konári pri ceste. Keď zistíme, že nejdeme po značke, nechce sa nám vracať a popri potôčiku sa začneme štverať do dosť prudkého kopca. Peletón je okamžite roztrhaný a hneď je vidno, kto má akú kondičku po zime. Fotografi sa vrhnú na čremchu jarnú, no nedajú košom ani machu v potôčiku. Po čase udychčaní stojíme na zvážnici. Je vyhlásená všeobecná desiatová pauza. Z ruksakov sú vylovené prvé domáce zásoby a okrem čaju koluje aj niečo iné. Po nakŕmení vykročíme usmernení peknou drevenou plastikou definitívne smerom na Gippel.
Hoci sa skalnatý chrbát čiastočne ukázal, hmla schováva pred nami samotný vrchol. Na lesnej ceste sa zjavuje prvý sneh a to netušíme, koľko ho nakoniec uvidíme. Odbáčame doľava a stúpame strmo lesom hore. Snehu je stále viac, no zatiaľ sme pokojní. Venujeme pozornosť skôr obchádzaniu vyvrátených stromov. Vyšli sme na ďalšiu zvážnicu a otvoril sa nám prekrásny výhľad do údolia, odkiaľ sa štveráme. Pamäťová karta fotoaparátu sa pomaly napĺňa, no treba kráčať ďalej. Svah je stále strmší a v snehu už ideme pernamentne. Udiví nás fixné lano natiahnuté popri chodníku. Čiastočne je zasypané snehom, no miestni asi vedeli, prečo ho tam dávajú. Náš had sa pomaly hýbe vpred. Treba totiž prešľapávať cestu snehom.
Vrchol sa zdá byť už na dosah, keď zastavujeme na dlhú dobu. Ľudia začínajú byť nespokojní, hundrú. Stáť v strmom svahu nie je pohodlné, no kto to nevydrží a prederie sa vpred za zákrutu, veľmi rýchlo pochopí. Pred nami je posledných 140 výškových metrov. Treba však ísť kolmo do cca 40° svahu a snehu je zrazu vyše pása. Prieskumníci ochotní ísť do toho by sa našli, no Dáša rezolútne vraví nie. Tých pár metrov nestojí za možnosť skĺznuť sa po svahu dolu do doliny aj so snehom. Berieme to na vedomie, ostatne, veď je za nás zodpovedná. Kto má paličky, či cepín, ide dolu jednoducho. Ja však nemám ani jedno a ako sa mi šlo hore celkom slušne, dolu to strmým svahom zrazu nejde. Istím sa pravou rukou, ktorú vnáram do snehu. Po chvíľke mi však začnú odmŕzať prsty navlečené do moirových rukavíc a začína byť zle. Začínam zaostávať a stále viac ma máta myšlienka, že zletím po snehu svahom do doliny. Napokon mi spoluturista požičia paličku a s ňou v ľavej ruke zrazu kráčam v pohode šikmo dolu svahom. Keď zídeme lesom na zvážnicu, už nešpekulujeme a ideme po nej. Je to síce dlhšie, ale istejšie. Milosrdná príroda nám za odmenu ukazuje skalnatý chrbát Gippela zbavený hmly. Prichádzame na červeno značenú cestu č.52 a tá nás krútiac sa po svahoch dovedie až ku skale s pamätnou tabuľou, kde sme zle odbočili na začiatku našej túry. Potom už pohodlne po asfaltke až k autobusu. Pred odchodom sme ešte poobdivovali staré drevené depo miestnej železničky.
V Bratislave naspäť sme boli niečo po 17-tej hod. Nevystúpili sme síce na vrchol Gippela, no vrátili sme sa domov všetci a zdraví. Veď možno inokedy sa to podarí.
