Trasa

Blatnica - Drobkovo - Ostredok - Krížna - Kráľova studňa - HH Kráľova studňa - Veterné - Drobkovo - Blatnica

S kolegom z práce Jožkom si v to nedeľné ráno dávame načas, veď načo sa náhliť, ideme na pohodovku. Z Martina vyrážame autíčkom, pekne po pansky o deviatej. Na hornom konci malebnej dedinky Blatnica na veľkom parkovisku odstavujeme auto a z kufra vyberáme bicykle. Podľa množstva áut na pľaci je jasné, že na ceste hore dolinou bude husto.

Teplý, slnečný deň prilákal ľudí do doliny pod dve dominantné krásavice Turca - Tlstú a Ostrú. Aké príznačné názvy pre tieto dve nezameniteľné dámy, naplno ukazujúce svoje nádherné proporcie len z Turčianskej kotliny. Samozrejme, teraz sme tak blízko pod nimi, že vrcholy už nevidíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sadáme na bicykle a vyrážame asfaltkou Gaderskou dolinou. Pri chatovej osade Gader po očku sledujem priaznivcov prírody, ktorí to zapichli na pivko už na začiatku doliny. Po chvíli sa po ľavej strane objaví silueta Blatnického hradu a pod ním míňame tzv. Prvú horáreň. Cesta po Druhú horáreň je plná skupiniek ľudí užívajúcich si nedeľné dopoludnie v prírode, no ich počet klesá úmerne so vzdialenosťou od začiatku doliny. Pri odbočke na Čertovu bránu a Selenec sme s Jožkom už celkom sami, a v tom Božom tichu si dávame malú pauzičku. Po čase nás dobieha cykloturista a z krátkeho rozhovoru vyplýva, že ide rovnakú trasu v opačnom smere.

Cez prvú tiesňavu, kde potok zvyšuje svoj hlas, vstupujeme do Dedošovej doliny. Raz som v týchto miestach stretol znudeného turistu, ktorý sa veľmo čudoval, prečo sú tieto doliny považované za najkrajšie na Slovensku. Nuž, ťažko je sa kochať v zalesnenom kaňone, keď nevidíte, čo máte za nádheru nad sebou! Neviem, či dal na moju radu, aby pokračoval hore Dedošovou dolinou. Isté je však to, že práve v týchto miestach sa začína pastva pre oči. Klasická dolina sa hneď za rohom mení na skalami olemované tiesňavy, plné hučiacich vodopádikov. Strmé biele, takmer kolmé skalné steny, úzka cesta a búrlivý Gaderský potok. Hlavne na jar, keď tadeto valí voda zo snehu spod Ostredku, Frčkova či Krížnej, je tu rámus, kde si nepočujete vlastné slová.

Pozvoľna sa dostávame cez rozšírenú časť doliny k poslednej, Tretej horárni. Tu už cesta naberá na strmosti. Prechádzame popri odbočke do malebnej doliny Vrátna a zanedlho dorážame na Drobkovo. Pri chate lesákov ostávajú bicykle „uschované“ a zamknuté a my vyrážame po svojich zelenou značkou na Ostredok.

Miestami blatistý chodník príkro stúpa lesom, až sa dostávame ku bývalému salašu. Ktovie, prečo si žihľava tak rada vyberá miesta po ovečkách. Vyberám bundu z batoha a robím si akúsi sukničku na nechránené časti nôh. Trávou zarastený chodník nás doviedol na miesto zvané Štrochy. Tu už nie je núdza o kruhové výhľady. Ostredok a Krížna sú síce ešte nad nami, ale vidieť už Lysec, Bielu skalu a Borišov a na opačnej strane sa hrdo týči Kráľova skala. Rameno Ostredka je tiahle, plné vysokej nespasenej trávy.

Konečne na Ostredku! Skvelý vyhliadkový vrchol. Napriek tomu, že je teplý letný deň, výhľady sú štedré. Pri týchto situáciach zvykne Jožko povedať: „Éééj, pekne je na tom svete!“ Ani vtedy nezabudol... Usadáme do voňavej trávy tak, aby sme mali výhľad na Revúcku dolinu, Nízke Tatry, Suchý vrch, či Ploskú. Pridávame sa ku „vrcholovým prežúvavcom“. Bodaj by nechutilo, keď je tak pekne. Krátka pauza v horizontálnej polohe a pomaly sa dávame do pohybu smer Krížna. Cesta na Krížnu pripomína chodník dozretým poľom. Vietor veľmi príjemne chladí a okolité lány trávy šumia...

Krížna je naozaj hodná svojho mena. Množstvo ľudí, prichádzajúcich i odchádzajúcich. Pohľad na hodinky nám nedovoľuje príliš sa zdržiavať, tuším sme sa cestou po hrebeni príliš dlho kochali a pozabudli na čas. Napokon ani veľmi neobľubujem miesta, kde je takáto premávka ľudí.

Dvojitá koľaj od vojenskej radarky na Krížnej pomaly klesá popri Veľkej Ramžinej a Malej Krížnej ku Kráľovej skale. Svahy v týchto miestach mi svojou strmosťou pripomínajú skokanský mostík. Ej, veru v zime tu musia byť riadne lavínové fukoty. Na jar začiatkom júna sú stráne okolo Krížnej plné veternice narcisokvetej a žltohlavu európskeho- nádherných kvietkov.

Pri Kráľovej skale nás už z diaľky vítajú zvonce jalovíc. Poobedný odpočinok pri prameni zvanom, ako inak, Kráľova studňa, príde vhod aj nám. Trošku sa zdržím fotením tejto horskej idylky. Jožka presvedčím, aký som veľmi smädný a prehovorím ho na malú hodinovú zachádzku (tam aj späť + pivko) na Horský hotel Kráľová studňa. Hoc je v totálnej rekonštrukcii, aké-také občerstvenie vie okoloidúcim poskytnúť. Chladné pivko je dokonalou vzpruhou a my sa vydávame na poslednú etapu treku.

Vraciame sa späť ku Kráľovej skale a popri stále voľne oddychujúcom stáde sa spúšťame po žltej značke do Dedošovej doliny. Cestou ešte narazíme na čučoriedkovisko. Mňam! Prvé tohoročné! Možno nie sú také veľké ako tie z Malej Fatry či nízkotatranskej Prašivej, veď sme na vápencovom podloží, ale chutia božsky. Zostup do Veterného pociťujú hlavne nohy. Nič ich lepšie nedorazí, ako strmák. Netrvá to však veľmi dlho a ovlažujeme sa v Gaderskom potoku. Cesta pešo od Veterného po Drobkovo trvá asi štvrťhodinku.

Bicykle nás čakajú na svojom mieste, veď kto by ich aj chcel!

Cesta späť, to je vám paráda! Pomaličky, za neustáleho brzdenia a vztýčenou hlavou prechádzame dolinou. Je to zadosťučinenie za to šliapanie, nenásytne hltám všetky krásy doliny. Malé bilančné posedenie v reštaurácii na konci doliny tentokrát vypúšťam zo solidarity voči Jozefovi. Je šofér a nealkopivo mu veľmi neberie.

Záver

Túra nie je náročná, keď zvážite, že ju absolvovali dvaja postarší turisti.

Podobné túry, teda kombinácia bicykel a pešo zvyknem robiť aj na Borišov a Ploskú, keďže som z Martina. Tu už však auto neberiem, mám z toho lepší pocit. Necpalská dolina je 11 km dlhá a takýmto spôsobom si uľahčím cestu a o to dlhšie si môžem vychutnať posedenie a pivko na Borišove.