Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Noc na Chlebe, ráno na Veľkom Kriváni

Tichý večer na horách. Západ slnka. Ak prichádza po peknom, slnečnom dni a máš to šťastie, že ťa nič nesúri domov... Za posledný rok som párkrát mal tú možnosť na Smrekovici, Hranách či Suchom vrchu. Ach, tie fatranské večery! Úžasná atmosféra. Magické farby a ticho. Zakaždým inak zafarbený horizont a krajina zaplnená mäkučkým svetlom.

Vzdialenosť
27,3 km
Prevýšenie
+1683 m stúpanie, -1968 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 10.01.2009
Pohoria
Malá Fatra
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1709 m n. m.
  • Najnižší bod: 395 m n. m.
Voda
Chata pod Chlebom, Chata na Kľačianskej Magure
Nocľah
Chata pod Chlebom
Doprava
Vrútky (vlak, bus) - Šútovo (vlak, bus), Turčianske Kľačany (MHD, bus) - Vrútky (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Deň prvý

Zajacová - Chata pod Chlebom - Chleb

Pri jesennom prechode Malou Fatrou sme zatúžili po zimnom repete. Prejsť si tak hrebeň od Suchého po Rozsutce, to by bolo! Článok od Petra Straku Na Malý Kriváň v zime ma nažhavil ešte viac. Z pôvodného plánu vyraziť na Kľačiansku Maguru v piatok, v sobotu potiahnuť na Chatu pod Chlebom a v nedeľu uvidíme, kam dôjdeme, ostali len trosky. Raz darmo, ide nás päť a musíme sa vzájomne prispôsobiť.

Sobotné ráno a dopoludnie nevyzerá veľmi optimisticky, verím však SHMÚ - okolo obeda sa to má zvrtnúť k lepšiemu. Keďže sme totálne prekopali pôvodný plán, vstávame a vyrážame po pansky. Mrazivé dopoludnie v Zajacovej je síce ešte pod mrakom, ale plné skialpinistov i pešiakov v usmiatej nálade. Cesta lesom na Ploštiny je dobre prešliapaná, snehu pribúda až pod Generálom, čo je pre mňa trochu zvláštny názov starej zjazdovky od Chaty pod Chlebom. Pred obedom oblačnosť náhle, bez varovania, naberá smer juh a slnečné lúče zaplavujú južné svahy. Neviem, ako na vás, ale na mňa to pôsobí ako živá voda. Priateľov zanechávam v družnom rozhovore a akcelerujem hore kopcom. Inverzia funguje dokonale a ja prichádzam na Chatu pod Chlebom dokonale upachtený a vysmädnutý. Cestou hore sa už ani nesnažím dodržiavať pitný režim. Na chate predsa čaká čapované pivko a nie jedno! Tonka a Janka vítam s čapákmi v ruke. Rýchlo zapadáme do skupiny pred chatou. Komu by sa chcelo dnu, keď pred chatou je tak nádherne! Všetci si tam hovkáme, že je nádherne. Západné Tatry a Choč, sťaby ostrovy v mori inverzie. Zdajú sa byť tak neskutočne blízko! Kontúry veľkofatranských vrcholov v mliečnom protisvetle! Fantázia.

V útrobách chaty je husto. Normálne by mi takáto vrava prekážala, no atmosféra horskej chaty je predsa len o niečom inom, pohlcuje ma. Po šošovicovej polievke, v ktorej by aj lyžica stála, si overujem u chatára ubytovanie. Po príchode Martina, ďalšieho člena našej partie, sa provizórne skladáme v apartmáne Kriváň. Januárové dni sú krátke, a preto po odložení ruksakov vyrážame z chaty na večerné predstavenie na Chlebe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zimné chodníky milujem. Dôvod? Širokým chodníčkom pekne kolmo hore. Snehom zaviata kosodrevina nie je prekážkou. Pod vrcholom Chlebu, na plošine zvanej Bochník (Chleb a Bochník - pekné, nie?) sa dostávam do fototranzu. Zapadajúce slnko začína farbiť. Po celý deň belobou svietiace Západné Tatry pozvoľna naberajú zlatožltú patinu.
Zvoniacim mobilom dáva vedieť o sebe posledná členka našej skupiny - Hono. „Laco, kde ste?“ Z hlasu cítim obavu. Nie, určite sa nebojí, len nechce, aby sme prepásli overtúru k nočnému predstaveniu. Posledné metre ideme svižne a na vrchol prichádzame naozaj na poslednú chvíľu. Hono nás už čaká spoločne s Ľubom Mäkkým, s ktorým sme sa zvítali už dole na chate. Napochytro zapínam foťák, kontrolujem nastavenia a rýchlopaľba uzávierky môže začať.

Pane Bože, čo skôr fotiť? Zapadajúce slnko nad Martinskými hoľami? V riedkej inverzii vykúpaný Turiec? Tatry, ktoré od predčasom zlatožltej farby pozvoľna prechádzajú do ružovkastého nádychu? Na Vrátnu, Kysuce a Oravu som zabudol. Spoločne sa tam na vrchole Chlebu motkáme, fotíme a slovami úžasu komentujeme toto veľkolepé divadlo. Čím nižšie je slnko, tým silnejšie sú odtiene farieb. Na spodku karmínovo - červený horizont plynule prechádza cez žltú farbu zapadajúceho kotúča do fialovo-modrej. A nad tou všetkou farebnosťou sa objavujú prvé hviezdy. Pohľad pre Bohov! Maťo to vystihol aj za mňa: „Toto je najkrajší západ slnka, aký som zažil!“
Slnko už ukryté kdesi za Martinkami ešte dlho farebne tónovalo atmosféru. Na opačnej strane mocnie Mesiac, už takmer v splne. Červenkasté Tatry, Choč či Babia hora postupne blednú.

Je bezvetrie. Šero a chlad pomaly zapĺňajú krajinu. Ľubo s priateľom na skialpoch sú pri chate najskôr. Tonko a Janči ich neskôr nasledujú. Nám s Maťom a Hono sa ešte nechce. Svit mesiaca je už taký silný, že pokojne môžete čítať... Dookola sivomodrá krajina a nad dolinami jemný opar. Svetielka miest a dedín dávajú oparu nad nimi žltkastý nádych. V diaľke bliká svetlo vysielačov niekde pri Katoviciach, Magurka na Orave, Kráľova hoľa, Skalka... osvetlený je aj Oravský hrad a areál Vojenskej zotavovne na Smrekovici. Ak by sme vedeli, že bude takto božsky, asi by sme naplánovali nočný prechod. Podmienky na to rozhodne boli. Škoda, možno inokedy. Čelovky ostali spokojne v ruksakoch, mesiačik robil dokonalé večerné osvetlenie až po chatu.

Na chate sa opäť všetci stretávame. V teple pri večeri a pivku rozoberáme náš dnešný zážitok. Aj keď v jedálni chaty panuje ešte hlučná zábava, my ideme spať, zajtra vyrážame skoro a hrebeň čaká.

Deň druhý

Chata pod Chlebom - Veľký Kriváň - Malý Kriváň - Suchý - Chata na Kľačianskej Magure - Turčianske Kľačany

V nedeľu ráno vstávame pred šiestou. Podlaha v jedálni je priam neuveriteľne zaplnená spáčmi. Pomaly, opatrne našľapujeme do medzierok medzi spacákmi. Nerád by som niekoho zobudil tým, že mu stúpim na hlavu. Ani sme sa nerozlúčili s personálom a hlavne nepoďakovali. Cez víkendy tu majú husto a predsa to zvládajú veľmi dobre.
Teplomer pred chatou ukazuje -6°C. Ako som sa dozvedel neskôr, v Martine bolo nad ránom -18°C. Mesiac ešte stále neúnavne svieti na cestu do Snilovského sedla. Brieždenie nad Nízkymi Tatrami ma poháňa vpred. Veď večerný západ slnka bol tou najlepšou pozvánkou byť čím skôr na vrchole V. Kriváňa. Pri mojom príchode na vrchol sú už ranné zore na východe v plnej paráde. Chlapci prichádzajú trochu neskôr, vychutnávam si to ticho, jemne povievajúci vietor a rannú krajinu. Hono ostala fotiť niekde pod hranou Kriváňa.

Kým sa slniečko neukáže, robím pár záberov zo statívu, hlavne Malý Kriváň ma priťahuje. Náradíčko neskôr namierim na východ a čakám na prvé lúče. Je 7:37 a začína sa to. Prvé lúče patria nám, veď sme najvyššie. Dnes si viac užívam atmošku, fotím podstatne menej ako včera. Krásny pohľad, keď sa ružovkasté svetlo osvetľujúce len spičky vrcholov Rozsutca a Stohu, pomaly zosúva nižšie a mení odtieň. Opar nad horami nie je taký silný, aby farbil dlho. Zakrátko svetlo definitívne víťazí a svetielka v dolinách uhasínajú. Krásne momenty, úžasný pocit zapĺňa dušu. Ešte ani všetko nekončí a už mi je jasné, že toto divadlo prírody túžim vidieť aj v ďalších reprízach.

Cestou na Pekelník sme stále v tieni V. Kriváňa, tak raňajkovať budeme niekde na južnom svahu a slniečku. Čaká na nás skvostný deň. Obloha takmer bez mráčkov a slabý vetrík. Širokánske výhľady do okolitých horstiev sú mnohosľubné. Kráča sa nám veľmi dobre. Vrcholové partie sú pokryté stvrdnutým snehom, len občas sa nájde pľac s hlbším.
Pri raňajkách obúvam mačky, od sedla Bublen po M. Kriváň sú miesta, kde ich určite budeme potrebovať. Chodník je ako-tak prešliapaný, bezpečný a bez snehových prevejov.

S Tonkom postupujeme spočiatku svižne, neskôr zvoľníme, veď Malý Kriváň je už blízko. Výhľady na Turiec a Terchovskú stranu sa vyčistili, hmly teplom rednú, tak máme čo obdivovať. Na Malom Kriváni sme spočiatku sami. Pohľad späť stojí za to! Rozsutce, Kriváň aj Chleb, a vzadu v diaľke s čerstvým snehom do biela svietiace Tatry. Pohoria na juhu pripomínajú ostrovy. Je čas na pauzu, aby sme sa opäť skompletizovali.

Záverečná „čerešnička na torte“ prechod Stratenca, Bielych skál a Suchého vzbudzuje rešpekt. Hlavne lavína pod Bielymi skalami. Po Stratenec nám to ide celkom fajn. Ľadová platňa blízko vrchu je miernou komplikáciou, ale dá sa.
Biele skaly alebo inak Ťavie hrby, to je už zaberák. Kosodrevina je prikrytá tenkou vrstvou mäkkého, slnkom nahriateho snehu. Keďže idem prvý, každý tretí krok sa prepadávam do kosky vyše stehien. Na druhý hrb s vrcholovou tabuľkou vedie uzučký chodník. Ten nám turisti, ktorých sme stretli, veľmi dobre vyšmýkali. Asi sa spúšťali po zadniciach... Na vrchol pomáha Tonko ostatným pomocou špagátu. Taká maličkosť a potešila.

Na Suchom je čas rozlúčky s hlavným hrebeňom. Ešte spätný pohľad na Stratenec a Biele skaly a schádzame do sedla pod Suchým. Pohľad na M. Kriváň je odtiaľto vskutku prenádherný. Od Chaty na Kľačianskej Magure to nie je ďaleko, vrelo odporúčam toto miesto. Široký chodníček rozprávkovým lesom, kde je všetko nádherne obalené čerstvým snehom, nás privádza ku Chate na Kľačianskej Magure. Je stále veľmi príjemne, tak si kozlíka nechávame doniesť na lavice pred chatu. Pri pivku robíme krátku rekapituláciu.

Čas pokročil a Hono s Maťom vlak vo Vrútkach nepočká. Odchádzajú. Už takmer za šera schádzame do Turčianskych Kľačian, kde sa končí dvojdňovka.

Čo napísať na záver? Dobrá partia, krásne počasie, pohoda, akú zažijete iba na horách. Tým bol vyšperkovaný náš dvojdňový pobyt v Malej Fatre. Vyslovujem obdiv pre Hono, prekonala svoje obavy.

Osadenstvu Chaty pod Chlebom patrí naša vďaka za služby, ktoré pokladám za viac ako nadštandarné a prajem im veľa dobrých a slušných hostí.

Titulná a záverečná foto: Maťo Baniari

Fotogaléria k článku

Najnovšie