Trasa

Hainburg an der Dounau – Bad Deutsch Altenburg – Őden – Neue Siedlung – Berg Hundsheimer – vodáreň nad Hundsheimom – Teichberg – Rohrwiese – Wolsfthal – Petržalka

V nedeľu sme očakávali veľkú návštevu a tak som bol pripravený v rámci mužských schopností pomáhať v kuchyni. O to viac ma zaskočila ženina otázka: „Ty dnes nejdeš do lesa?" O tridsať minút som stál pred Inchebou na zastávke MHD a čakal na nový spoj do Hainburgu. Cena lístku 1,5 € je, myslím si, prijateľná. Zarazil ma prázdny autobus, no aspoň som sa pohodlne usadil a vychutnával si tých pár kilometrov.

Vystúpil som na konečnej pred nákupným centrom. Kopa áut s bratislavskou ŠPZ ma presvedčila, že sa opäť vracia nákupná turistika. Ja som však prišiel na pešiu a poznávaciu turistiku a tak som sa ponáhľal na most ponad Dunaj. Trošku pripomína náš Nový most. S ďalekohľadom na očiach som poobdivoval perfektný 360° výhľad. Vrátil som sa na hainburgskú stranu a zišiel z mosta po schodoch dolu na križovatku európskych cyklotrás. Z informačnej tabule som sa dozvedel vzdialenosti k Archeologickému múzeu a románskemu kostolu. Popri jame po kameňolome som prišiel do parku, na ktorého začiatku je pekná dvojposchodová budova múzea a pred ňou socha jeho c.k. výsosti Františka Jozefa I. Keďže ma čakalo pekných pár kilometrov, pokračoval som bez návštevy múzea ďalej. Vošiel som do Bad Deutsch Altenburgu, ktorý sa hrdí svojou históriou, siahajúcou až do roku 156 pred Kristom. Parčíkom som vyšiel ku krásnemu románskemu kostolu. Je neskutočné, čo všetko dokázali naši predkovia vytesať do kameňa. Škoda, že sa nedalo dostať aj dovnútra. Tak som asi po 40 minútach obdivovania pokračoval po cyklistickej Grenz Tour popod železničnú trať a cestu povedľa potôčika. Pri moste som zahol doľava a poľnou cestou som došiel k snehobielym Božím mukám. Opustil som cyklotrasu a cestou pomedzi vinohrady som obchádzal kopec, v ktorom je od Dunaja veľký kameňolom. Zarazilo ma množstvo áut pod kopcom. Až z lúky nad vinohradmi som uvidel futbalový štadión, kde prebiehal zápas. Snáď každý, vrátane hráčov, sa doviezol autom.

Začal som sa predierať po zvieracom chodníčku pomedzi kríky. Párkrát som sa musel vrátiť, no napokon som vyšiel na lesnú cestu s modrým značením. Doviedla ma k starému kameňolomu a po jeho hrane k plošine nad tým novým. Moje fotografické chúťky schladil neľútostný vetrisko, ktorý hrozil, že ma sfúkne až do Dunaja. Nepokúšal som šťastie a radšej vykročil po chodníku smerom k vrcholu Hunsheimer Berg. Srdce mi poskočilo radosťou pri pohľade na rozkvitnuté poniklece, snežienky a ďalšie jarné kvietky. Spätné pohľady na Moravské pole tiež neboli k zahodeniu, no najviacej ma fascinoval pohľad na vetroňa. Priplachtil nad kopec, zastal a vzdušný prúd ho vynášal ani výťah o desiatky metrov vyššie. Niečo úžasné.

Na vrchole ma prekvapila nová útulňa. Ja si z minulosti pamätám len altánok. Nedal som sa núkať a keď sa po stisnutí kľučky otvorili dvere, vkĺzol som dnu. Konečne mimo toho vetriska! Rozložil som si poživeň, otvoril okenice, poobdivoval vybavenie chatky a pustil sa do jedenia. Po asi tridsiatich minútach prišli dve rakúske rodinky, nuž som sa pobral ďalej. Hneď vedľa je vrcholový kríž s nadpisom Gipfel 480 m. Gipfel je po nemecky vrchol, no vrcholové kríže bývajú predsa označované názvom vrchu! Zapísal som sa do vrcholovej knihy a začal schádzať po náučnom chodníku. Ukázal sa mi Kőnigswarte z netradičnej strany. Trafím tam?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na križovatke so žltou idem doprava a prichádzam na lúku s krížom medzi štyrmi stromami, pár lavicami a Hundsheimskou vodárňou. Z kohútika v pníku netečie voda a tak pokračujem po poľnej ceste popod les. Cesta po asi kilometri vchádza do lesa a ja ju opúšťam a vyberám sa len tak pomedzi stromy lesom. Celý čas sa mi niečo zdalo byť nezvyčajné. Až po hodnej chvíľke mi to však došlo. Nikde som za celý deň nevidel pohodené žiadne umelohmotné flaše, sáčky, či papiere. Pre našinca už pomaly otrlého aj flašami na Gerlachu niečo nezvyčajné.

Vyšiel som na lesnú cestu pri veľkom posede. Doľava ani doprava sa mi nechcelo ísť, nuž som pokračoval po pár metroch vedľa ďalšieho posedu opäť lesom. Nezastavil ma ani plot obory. Určite tu niekde musí byť preliezka! A veru aj bola. Po chvíľke ďalšia von z obory. Prijal som ponuku cesty od preliezky a tá ma doviedla k peknej kaplnke na okraji Wolfsthalu.
Už sa mi nechcelo škriabať sa zase do kopca a spomenul som si na kaštieľ, ktorý som videl z autobusu. Nuž som sa vybral do obce. Kaštieľ som našiel, no aj strážneho psa, ktorý pre moje fotografické chúťky nemal porozumenie. Čo už, asi ho zato kŕmia, aby cudzích nepúšťal dnu. Tak som sa otočil na päte a po Dunajskej cykloceste, bičovaný vetriskom, vykročil k colnici a od nej domov. Trasa sa mi tak páčila, že som sa rozhodol o týždeň ju obrátenú prejsť z Petržalky do Hainburgu.