V piatok vystupujeme o 9-tej hod. z vlaku v stanici Bystřička. Slniečko svieti, obloha je modrá a nálada našej trojčlennej skupinky je ešte lepšia. Hneď vedľa stanice je otvorená šikovná krčma a nám nič nebráni dať si tradične jedno štartovacie pivko. A potom už po zelenej vyrážame do kopcov. Chvíľu ideme po hlavnej ceste, prekračujeme riečku Vsetínska Bečva a okolo chát stúpame na hrebeň. Stúpanie nám zvyšuje teplotu a tak už po polhodinke odopíname nohavice a pokračujeme v kraťasoch a tričkách. Ako v lete. Ľahkým terénom sa dostávame k odpočívadlu Lipka, kde je umiestnený aj pamätný kameň pre spomienku na T.G.Masaryka. Stále ľahkým a príjemným terénom prichádzame na križovatku so žltou a po nej klesáme až nad osadu Oznice. Otvára sa nám celé široké údolie s riedkym osídlením. Schádzame až do osady, kde je otvorený obchod a tak, aby sme neurazili, dáme si jedno fľaškové. Slniečko páli, teplota stúpa a pitný režim nepovolí a nepovolí.

Poza zatvorenú krčmu prechádzame cez potok a stúpame do stráne. Najprv asfaltkou a potom už lúčnou cestou okolo peknej zvoničky a pasúcich sa kravičiek a koní. Na lúkach strácame značku, ale orientujeme sa pomocou mapy a okolo vysielača na Čarabovskej schádzame späť na značku a hneď sa aj napájame na červenú. Zasa sa dostávame na asfaltku a po nej do osady Lázy. Krčma je zasa zatvorená, ale my využijeme stolíky pred krčmou a vybaľujeme obed. Po polhodinke vyrážame ďalej. Stromčeky pred domami v osade sú vyzdobené zafarbenými vajíčkami, čo je miestna tradícia. Prechádzame na zelenú značku a lesom a lúkami postupujeme peknou valašskou krajinou. Cez Čečetkov sa dostávame na Končiny, kde je pri križovatke s červenou značkou ďalšia odpočívka. Posedíme a prichádza krátka prehánka. Stále je však teplo a tak nám to vôbec nevadí. Po desiatich minútach je po daždi a my sa vydávame zasa na cestu.

Teraz už zasa po červenej značke začíname pomaly klesať smer dedina Ratiboř. Dostávame sa až na kótu Kosiska a tu opúšťame značku a lesnou cestou sa spúšťame do dediny. Vychádzame takmer priamo pri moteli Zátopek, kde máme rezervované nocľahy. Dobré jedlo, skvelé pivko a teplá sprcha robia zázraky a trochu uťapkané nohy a unavené telo sa rýchlo regeneruje. Ešte mrkneme aspoň na záver hokeja Skalice s Košicami v televízii a potom Dobrú Noc.

Ráno je vonku hmla ako burčák a pomerne zima. Hoci motel ešte nie je otvorený, kuchárka nám ochotne robí čaje a kávy. Vlastného jedla máme dosť, ale teplý nápoj nám dobre padne. Okolo 8:15 hod. prichádzame k autobusovej zastávke a zisťujeme, že nám o chvíľu ide autobus do Vsetína. Rozhodujeme sa rýchlo, pretože v hmle sa nám akosi nechce ťahať sa do lesov. O deviatej hod. sme vo Vsetíne na stanici. V neuveriteľne zafajčenej krčme U sumca si dávame jedno veľmi rýchle pivko a už aj sa berieme po modrej značke. Prechádzame cez železnicu a začíname stúpať najprv medzi vilkami a potom chatkami a Vsetín nám o chvíľu leží pod nohami. Slniečko veľmi rýchlo porazilo hmlu a teplota vyletela ako blesk. Ihneď zasa odopíname nohavice a vyzliekame košieľky a zasa máme letnú výstroj. Otvárajú sa nám krásne výhľady na obidve strany. Cesta je oveľa pestrejšia ako predchádzajúci deň. Stúpania a klesania, lúky a lesy a krásna pokojná krajina. Každú chvíľu stojíme a kocháme sa. Turistov nestretáme žiadnych a aké-také oživenie nastáva až u kopca Vartovňa (651 m). Páskou ohraničený priestor a nástenka nás informujú, že sa tu bude stavať nová rozhľadňa. Pripnutý nákres ukazuje, že pôjde o veľmi futuristickú stavbu a podľa informácií by mala stáť na vrchu do konca tohto roku. No veď uvidíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stále po modrej začíname klesať dolu až na otvorené lúky, kde je „ranč“ s neuveriteľnou výbavou strojov a zariadení (prevažne rozbitých a zhrdzavených) a s ohradami koní, kravičiek a oviec. Odbočujeme na žltú značku a okolo ranča sa dostávame do partizánskej obce Prlov. Teraz už asfaltkou kráčame cez roztiahnutú dedinu vyzdobenú farebnými vajíčkami na stromoch. Pri hlavnej ceste je pekná krčma a pivko a káva nám naozaj dobre padnú. Hodinku posedíme a po hlavnej ceste s pomerne silnou premávkou kráčame do blízkej obce Pozděchov, kde máme rezervované ubytovanie v obecnej ubytovni. Podľa dohovoru s pracovníčkou obce prichádzame do miestneho hostinca a telefonujem jej, že už sme na mieste. A pani pracovníčka si pekne sedí o dva stoly vedľa nás a smeje sa na nás. A tak sa ideme ubytovať na obecný úrad a za 150,- Kč na osobu máme pridelenú celkom peknú štvorposteľku. Sprcha a WC na chodbe a kuchynka so zariadením sú tiež k dispozícii. Skultúrnime sa, navaríme poriadnu večeru a hurá na pivko.

Po raňajkách sa vydávame zasa na cestu. Je len osem hodín a hmla sedí v doline ako šľahačka na torte. Je naozaj zima. Parí sa nám od úst a tak pridávame do kroku a po žltej značke stúpame hore dedinou do sedla pod Svérádovem. So stúpajúcou výškou hmla redne a teplota stúpa. Dostávame sa na koniec dediny a okolo vleku a zjazdovky vstupujeme do lesa. Stále stúpame až na modrú značku, kde sa napájame na náučnú cestu „Vařákove paseky“ a neskôr na „Vizovické vrchy“. Neustálym stúpaním sa dostávame prekrásnou krajinou až pod kopec Kláštov (753 m), ktorý je najvyšším kopcom Vizovických vrchov. Tu bolo nájdené aj jedno z najstarších osídlení.

Stále po modrej značke klesáme ešte holým bukovým lesom a míňame jednu náučnú tabuľu za druhou. Postupne začíname stretávať cyklistov a turistov. Nakoniec sa dostávame až do sedla pod Suchým vrchom, kde je pekné odpočívadlo. Dáme si ľahký predčasný obed a zo sedla po žltej značke začíname klesať lesom do Vizovíc. Okolo hlbokej rizne malého potôčika sa dostávame na pravé poludnie do obce Lhotsko. Hneď pri ceste je autobusová zastávka, kde sa dozvedáme, že autobus do Zlína nám odchádza o 13:10 hod. a aby nám nebolo otupno čakať, priamo pri zastávke je pekná nová reštaurácia. A tak ešte na rozlúčku dve pivká a naše trojdňové putovanie je pri konci.

Bolo to príjemné a pekné putovanie. Nenáročný terén a nádherné počasie nám pripravili dobrý začiatok letnej sezóny. Zimou zlenivené telá sa postupne prebrali a hoci nohy spočiatku trpeli prílišným teplom, postupne sme si zvykli. Pokiaľ by ste chceli na tejto trase spať v teréne, určite by to nebol žiadny problém. Osídlenie je oveľa redšie ako na minuloročnej trase a s tým súvisí i to, že toho „vrelemilovaného“ capkania po asfalte bolo tiež oveľa menej. Etapy sme zámerne zvolili kratšie ako inokedy, pretože sme si to chceli naozaj v pohode užiť. A tak sme denne končili v cieli už o 16-tej hodine. Dôležité ale je, že nám naozaj bolo fajn.