Trasa

Štefanová - Podžiar - sedlo Medzirozsutce - sedlo Medziholie - Stoh - sedlo Medziholie - Štefanová

Sprchovacie Diery

Priamo od nášho penziónu sa vyberáme po žltej značke do sedla Vrchpodžiar. Fotogenické ako vždy, tentoraz so zasneženým hlavným hrebeňom a jarnou trávičkou v popredí. Zbehneme k rázcestiu Podžiar a začíname stúpať do Horných dier. Zábava nastáva hneď v úvode, keď potok tečie nielen vo svojom koryte, ale urobil si dodatočné aj z turistického chodníka. Prekonávame prekážku a bez problémov aj prvé rebríky. Potom prichádzame k vodopádu, ktorý sa oblieza sprava. Teraz to ale vyzerá na zarúbanú cestu. Topánky sa na mokrej skale šmýkajú a nemám chuť sa nechať spláchnuť na kamene. Keď vidím Ľuba, ako tam balansuje, definitívne sa vraciam a pripájam k hadíku ľudí, obchádzajúcich toto miesto zľava. Obchádzanie však znamená šplhanie sa po blatisto - kamenistom nestabilnom svahu. Infiltrujem sa do väčšej skupiny a s pomocou jedného gentlemana, ktorý obetavo ťahá ostatných zhora, toto miesto prekonávam. Zábava však nekončí. Teraz nasleduje sled cvikov: jedna noha na kameň do valiaceho sa potoka, odraziť sa a skočiť na šmykľavý kameň, chytiť sa Ľubovej paličky a vyliezť na kameň dohora. Celkom stres. Prehopkáme cez ďalšie kamene a čaká nás prvá sprcha, potok špliecha na rebrík. Moje látkové nohavice sú v okamihu premočené.

V podobnom duchu naša cesta pokračuje, občas na upokojenie kráčame lesným úsekom. Za rázcestím Pod Pálenicou pribúda mokrého snehu. Ten by sám o sebe nebol až takým problémom, lenže pod ním je často potok. A preboriť sa v snehu do potoka, hm, hm. Ďalšie a ďalšie prekonávanie potoka, už mi je všetko jedno, cápem sa vodou bez ohľadu na topánky. Z letargie ma vytrhne rebrík zasadený vo vodopáde, za ktorým nasleduje nestabilný snehový most. Keď sa tu preborím, spláchne ma až na spodok rebríka. Reťaze sú pod snehom, skala šmykľavá, sneh sa prebára. A za tým ďalší sprchovací rebrík, dvadsať sekúnd stačí ľadovej vode na to, aby ma komplet zmáčala. Ale každej zábave je raz koniec a tak potok nechávame pod sebou, na rozlúčku nás pozdravil decentnou medveďou labkou otlačenou na brvne v jeho strede. Už sa len stúpajúc do sedla Pod tanečnicou prebárame snehom.

Málo ako šafranu?

V sedle už na niektorých miestach zliezol sneh a tak chvíľu oddychujeme. Potom vykročíme ďalej do sedla Medzirozsutce. Vyšliapaný chodník vedie nielen k Malému, ale aj Veľkému Rozsutcu, jeho sezónna uzávera očividne nie je veľmi rešpektovaná. My máme naplánovaný jeho traverz - minimálne od posledného sneženia tadiaľto kráčame ako prví. Prebárame sa riadne hlboko. Lesný traverz nie je veľmi zaujímavý, až na jeden úsek, kde strácame značku a pobehujeme hore-dolu. Po asi pätnástich minútach nachádzame správny smer a onedlho vychádzame z lesa von. Otvárajú sa nám výhľady na dedinku Biela s okolitými kopcami. Postupne traverzujeme už len lúku, na ktorej je čím ďalej, tým viac šafranu karpatského. V rôznych veľkostiach, v rôznych štádiách rozkvetu, môžeme si na fotenie vyberať. Slniečko pekne pripeká a tak za najbližšou zákrutou, kde lúku posiatu kvetmi uzatvára Veľký Rozsutec, vyhlasujeme dlhú pauzu. Pri fotení nás vyruší čudný rachotiaci zvuk. Obloha modrá - asi lavína. Snehu je ešte veľa a na slnku asi dvadsať stupňov. Napokon sa prestávame váľať s foťákmi po zemi a balíme, čaká nás Stoh.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Búrka na Stohu

V sedle Medziholie a potom aj každú chvíľu popri stúpaní fotím impozantný Veľký Rozsutec. Tento kopec vyzerá neskutočne fotogenicky z každej strany. Stúpanie na Stoh je riadne strmé, a navyše sa zabáram až po kolená. Že by som konečne zložila snežnice z batoha? Ľubo k tomuto kroku pristúpi, ale neodporúča ho. Vraj je to také isté. Brodím sa teda ďalej. Opäť rachot lavíny, tentokrát viac pripomínajúci hrmenie. Terén sa na chvíľu zmierňuje, potom sa začíname štverať do nekonečného tiahleho kopca, prebáranie nemá konca-kraja. Uff, nejako sa mračí. Tmavomodrá obloha začína zaberať trištvrte oblohy. Hrmenie je tentoraz už celkom jasne búrkové a na vzdialenejšie kopce sa začínajú spúšťať čierne clony. Fíha, čo teraz? Sneh bude asi celkom vodivý a nič iné okrem nás tu netrčí. Keďže dohora nám už veľa nechýba, ešte pár minút pokračujeme, minimálne za lepším výhľadom. Na hlavy nám totiž ešte stále svieti slnko a tak si chceme obzrieť našu ďalšiu cestu.

Napokon sa rozhodujeme nechať Chatu na Grúni na inokedy a radšej sa nepretŕčať na hrebeni. Opäť hrmí, začína aj kvapkať a náš pobyt na vrchole zasneženého kopca pri železnom smerovníku ma vôbec nenadchýna. Zostup v snehu je oveľa rýchlejší, ako bol výstup. Chytá nás lejak, koľkýkrát dnes mám premočené nohavice?

V sedle sme odmenení nádhernou dvojitou dúhou v takmer kompletnom oblúku. Po nebeskom divadle sa brodíme pre zmenu blatom zeleno značeným chodníkom do Štefanovej. Hore naše oči poteší záružlie, chodník inak vedie prevažne lesom. Až jeho spodné lúčne partie kombinované s ihličnatým lesom a kulisou Veľkého Rozsutca a Poludňových skál ma opäť nútia vytiahnuť foťák. So zapadajúcim slnkom na už pokojnej oblohe a s dobrým pocitom na tele aj v duši prichádzame do Štefanovej.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek