Túra: Bosna a Hercegovina – planina Bjelašnica

Túra Bosna a Hercegovina – planina Bjelašnica

12. 5. 2009

Krajina pre väčšinu ľudí známa len ako súčasť niekdajšej Juhoslávie a smutne preslávená občianskou vojnou v 90-tych rokoch. Kto prechádzal Bosnou a Hercegovinou (BiH) na dovolenku do Dalmácie alebo Čiernej Hory, vie, že je obdarená čarokrásnymi horami. Jednoducho takmer celá BiH je tvorená krasovým masívom Dinárskych hôr, ktoré pretínajú hlboké kaňony riek a oddeľujú samostatné planiny.

Prevýšenie: +850 m stúpanie, -850 m klesanie

Náročnosť: stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Pohoria: Bosna a Hercegovina: Dinársky masív (Dináre): planina Bjelašnica

Trasa

Najvyšší bod: 2067 m n. m.
Najnižší bod: 1256 m n. m.

Voda: Babin do - lyžiarske stredisko Bjelašnica (hotel, bufet)

Nocľah: Sarajevo

Doprava: vlastné auto

SHOCart mapy: bosniansky turistický sprievodca - Mountaineering tourist guide on mountains around Sarajevo (Planinarsko-turistički vodič po planinami oko Sarajeva)

Trasa

Babin do (1256 m), lyžiarske stredisko Bjelašnica (hotel Maršal) – zjazdová trať Bjelašnica – bývalá medzistanica lanovej dráhy – Bjelašnica (2067 m), meteorologické observatórium – mohyla pod Bjelašnicou – bývalá vojenská pevnosť (2025 m) – vyhliadka na skalné steny Piošća – Velika Vlahinja (2056 m) a späť

Plánovanie

Myšlienka stráviť Veľkonočné sviatky 2009 na horách sa okamžite v partii po minuloročnom pobyte v Rumunsku ujala, tak som teda začal pátrať po informáciách o Bosne a Hercegovine. Informácií pre horalov na webe je pramálo, preto je najlepším informačným zdrojom aktuálny turistický sprievodca po BiH a Čiernej Hore v češtine. Jediným jeho veľkým nedostatkom je chýbajúca čo i len jedna poriadna cestná mapa krajiny, nieto ešte turistické mapy. K podrobným mapám som sa nedopracoval ani na dobrých mapových serveroch. Všetky ostatné juhoslovanské štáty sú zmapované a dostupné. BiH žiaľ nie. Z biedy nás až na mieste vytrhol knižný sprievodca horami okolo Sarajeva, ktorý v roku 2006 vydal Turistický zväz BiH (Planinarski savez Bosne i Hercegovine) v anglickej mutácii (Mountaineering tourist guide on mountains around Sarajevo) a bosianskej mutácií (Planinarsko-turistički vodič po planinami oko Sarajeva). Sprievodca okrem podrobných popisov túr (Trebevič, Bukovik, Crepoljsko, Skakavac, Igman, Bjelašnica, Visočica, Rakitnica, Bitovnja, Bijambare, Bobovac, Jahorina, Romanija a Treskavica) obsahuje turistické mapy mierky 1 : 25 000, výškové profily trás a výhľadové ružice.

Olympijski Centar Bjelašnica

Planina Bjelašnica je dobre dostupné krasové pohorie z metropoly Bosny zo Sarajeva. Z tohto dôvodu sa stalo jedným z dejísk zimných olympijských hier v roku 1984. Priaznivé klimatické podmienky oblasti (priemerne 4 metre snehu v zime) a teplotný rekord krajiny z 25. januára 1963 (-43,5 °C) lokalizovali najväčšie stredisko olympiády práve do Bjelašnice. Do horskej osady Babin do vedie zo Sarajeva kvalitná asfaltová cesta s dĺžkou 28 km. Stredisko zjazdového lyžovania tvorí hotel Maršal a približne desať nových alebo rekonštruovaných apartmánových komplexov s výhľadom na strmé zjazdové trate Bjelašnice. V zime je stredisko dostupné skibusom zo Sarajeva a po zvyšok roka len vlastným automobilom.

Bjelašnická Líška

Na snežnicovo-skialpinistickú túru nastupujeme z centrálneho parkoviska v Babin do priamo pod zjazdovkami. Volíme zlatú strednú zjazdovku, ktorá nás nad hornou hranicou lesa dovedie pod bývalú medzistanicu nefunkčnej lanovky. Lanová dráha bola zničená počas nedávnej občianskej vojny. Kovový skelet budovy hyzdí okolie rovnako ako bývalá horná stanica lanovky z Tureckej na Líšku vo Veľkej Fatre. Taktiež tu stojí záchranná chatka horskej služby (Gorska Služba Spašavanja Sarajevo).

1. balkánsky meteorológ

Čaká nás posledný strmý výstup na najvyšší bol planiny Bjelašnica (2067 m) po dnes už nefunkčnej zjazdovej trati. Ostali už len stĺpy lanovky a konštrukcia záchranných sietí z olympiády. Vrcholu Bjelašnice dominuje veľká oranžová budova bývalej lanovky z Babin do, ktorú dnes spravuje armáda. Hneď vedľa stojí modro-biele meteorologické observatórium. Pozorovanie počasia sa tu vykonáva od roku 1894 z podnetu Rakúsko-Uhorskej monarchie. Prvým balkánskym meteorológom bol práve pracovník z bjelašnického observatória, Rakúšan, Anton Obermüller. Pôsobil tu v rokoch 1894 – 1897. Na juhozápadnom svahu Bjelašnice v serpentínach cesty stojí pomník na jeho pamiatku.

Krple

Výstup na vrchol nám dal celkom zabrať, preto radi využívame posedenie na lavičke pri stene observatória. Na streche vojenského objektu sú dvaja pracovníci s ďalekohľadom, pozorujúci okolie. Čo strážia, netušíme. Na slovenské „Dobrý deň“ nereagujú a pozdrav opätujú až po bosnianskom „Zdravo“. Na otázku, či majú vrcholovú pečiatku, nás na naše prekvapenie pozývajú dnu do observatória. Na prízemí je veľká miestnosť s kreslami a nechýbajú popolníky, keďže sme na Balkáne. Odkladáme výbavu a pokračujeme na poschodie do kuchynky. Priateľsky nás ponúknu čajom a my neodmietame. Komunikácia je trochu rozpačitá, lebo bosniačtina je menej zrozumiteľná ako srbochorvátčina. Napokon nájdeme spoločnú tému hory, do ktorej sa rád zapojím, lebo som pochytil bosnianske slovká pri čítaní turistického sprievodcu. Najviac sa bavíme na výraze „krple“, čo znamenajú snežnice.

Slovenské prvenstvo?

Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a dozvedáme sa, že sme prví Slováci na Bjelašnici, čo si pracovníci pamätajú za ich služby na vrchole. Najviac sem chodia domáci turisti a Česi sa tu tiež pravidelne objavujú. Za príjemné posedenie im nechávame „češko pivo“. Ďalšie milé prekvapenie nás čaká, keď nám vojak ponúkne sprievodcovské služby po planine. Samozrejme, neodmietame. Zrejme sme ich vytrhli z každodennej rutiny a nám to padne tiež vhod. Krple i lyže ostávajú na observatóriu, lebo hrebeň je už bez snehu. „Najviac“ sa tejto skutočnosti poteší Tomáš, lebo musí trasu zdolať v skialpových lyžiarkach.

Planinari

Z vrcholu klesáme po hrebeni do bezmenného sedielka, kde sa vypína sedemhranný kamenný stĺp. Nemý pamätník na noc z 1. na 2. januára 1962, keď tu v snehovej víchrici zamrzlo 7 turistov (bosniansky „planinari“). Smútok sa mieša s rozhorčením, lebo všetkých sedem kovových tabuliek s menami planinarov ktosi ukradol…

Planina

Bjelašnica je mohutné krasové pohorie s dĺžkou S>J 29 km a šírkou Z>V 22 km. Horstvo dostalo meno podľa svetlých skál a početných snehových polí, ktoré sa roztápajú až v horúcom lete. Vrcholovú časť planiny tvoria dva hrebene, medzi ktorými je systém veľkých závrtov (bosniansky „vrtač“). My ideme po severnom hrebeni s názvom Vlahinja. Hrebeň je značený bielou bodkou v červenom kruhu, tzv. Knafelčeva markacija, typická pre juhoslovanské krajiny. Prechádzame rumoviskom úplne zničenej vojenskej pevnosti, ktorá, ak som správne pochopil nášho sprievodcu, mala štyri poschodia pod zemou. Dnes len ohyzdná kopa železobetónu.

Velika Vlahinja

Hrebeňová trasa nie je náročná, lebo si stále udržiava nadmorskú výšku okolo 2000 m bez výrazných stúpaní a klesaní. V sedielku pred Velikou Vlahiňou zastavujeme. Z bezpečnej vzdialenosti nahliadneme do kotla pod skalnou stenou Piošća, v ktorej nám sprievodca ukazuje malú jaskyňu (bosniansky „pećina“). Pokiaľ zvyšok partie obdivuje snehové preveje, odskočím si na blízky vrchol Velika Vlahinja. Na vrchole kosodrevinou porastenej hory vo výške 2056 m stojí kovová konštrukcia, z ktorej sa možno rozhliadnuť do širokého okolia. Na SV sú pohoria Perun, Zvijezda, Bukovik, Trebević a Romanija. Na východe sú ďalšie olympijské hory Jahorina, kde sme boli na snežnicovej túre včera. Na juhovýchode vidím vysnežený masív Treskavica a na juhu hory Visočica, za ktorými je pohorie Crvanj. Juhozápadného pohľadu neuniknú planiny Velež a Prenj. Ďalej na západe pohorie Čvrsnica a Vran. A napokon na severozápade je planina Vranica.

Olympijski Centar Igman

Cesta späť na observatórium ubieha rýchlo. Ešte si dáme neskorý obed z vlastných zásob na lavičke. Rozlúčime sa s chlapmi a šusom nadol k autám. Sneh je zmäknutý, tak zjazdovku „zlyžujem“ na snežniciach. Pri návrate do Sarajeva prechádzame cez olympijské stredisko Igman, neobnovené po občianskej vojne v rokoch 1992 – 1995. Zničený bol biatlonový areál Veliko polje a dva skokanské mostíky Malo polje. Doteraz sa na planine Igman nachádzajú mínové polia, označené popri cestách výstražnými tabuľami. Český turistický sprievodca uvádza, že v BiH boli použité len kovové míny. Ich životnosť by mala byť okolo 10 rokov, takže teoreticky po roku 2005 by mala byť BiH bezpečná. No nemožno sa spoliehať len na prírodné procesy rozpadu mín a preto naďalej pokračuje odmíňovanie krajiny.