Trasa

Zázrivá, ústredie (600 m) – Hlásna Skalka (928 m) – Minčol (1392 m) – Kubínska hoľa (1325 m) – Pod Minčolom (1275 m) – Vasiľovská hoľa (1142 m) – Zázrivá, Kozinská (705 m) – Zázrivá, ústredie (600 m)

Ako to celé začalo

Mám už takú malú tradíciu, že začiatkom mája pre mňa začína viacdňová turistika so spaním pod širákom, a tak tento rok som chcela začať v podobnom duchu. Avšak som tesne po chorobe, a tak Chočské vrchy, ktoré už máme s Matúšom naplánované, odkladáme na inokedy, a ja začínam vymýšľať jednodenné alternatívy. Nechcem sa však vydať na trasy, ktoré som už niekedy predtým absolvovala, pritom mám ale podmienku, aby bol výlet smerovaný do lokality nie príliš vzdialenej od Martina. Po chvíli skúmania mapy mi padá zrak na Zázrivú, o chvíľu mám už aj vymyslený hlavný bod trasy – Kubínsku hoľu. Po skonzultovaní s Matúšom dolaďujeme trasu na okruh cez Vasiľovskú hoľu naspäť do Zázrivej. Hurá, trasa vyzerá zaujímavo, fotiek v tunajšej galérii je z danej oblasti tiež poskromne, a tak správne motivovaní môžeme vyraziť. Pribaľujeme ešte moju sestru Lenku, ktorej sľubujeme nenáročnú pohodovú prechádzku oravským krajom, takže sa nechá zlákať – a túra sa môže začať!

Vysnená oblasť pre moju chalupu

Auto nechávame v Zázrivej pri kostole okolo deviatej ráno a po červenej značke sa popri miestnych potravinách vydávame do kopcov. Stačí chvíľa, kým vyjdeme nad posledné domy a prvé výhľady na seba nenechajú dlho čakať. Majestátne Rozsutce v spoločnosti Stohu a Osnice vypadajú úplne inak, než ako je človek zvyknutý pri klasickom pohľade od Vrátnej. Slnko je ešte na juhovýchode, takže aj fotenie nám celkom ide. Výšku naberáme postupne, prechádzame popri miestnom družstve, stále sa kochajúc výhľadmi na Malú Fatru, Zázrivú, či malebné údolia a osady v jej okolí. Postupne sa objavujú prvé chaty a chalupy a ja ochkám a achkám celá nadšená atmosférou týchto miest, kde príjemnú vôňu lesa a čaro rozkvitnutých lúk dotvára výhľad na Rozsutce. Tak tu by som chcela mať vlastnú chalupu! Pri jednej z chát rastie krásna košatá čerešňa, celá ešte v kvete, tak využívame s Matúšom chvíľku na prvomájový bozk rovno pod ňou. V Martine sú už čerešne dávno odkvitnuté, tu sú ešte v najkrajšom šate. Škoda nevyužiť. Pri ďalšej čerešni nanucujem symbolickú pusu od Matúša aj sestričke, no, má zo mňa radosť. Postupujeme ďalej príjemným stúpaním, míňajúc čarovné miesta a výhľadové body, lúky sa krásne zelenajú a jar je v plnom prúde. Nezmôžem sa na iné slovo, než len „nádhera“. Občas nám slnko zakryjú vo vetre sa rýchlo pohybujúce mraky a aj samotný vietor naberá na intenzite, napriek tomu kochajúcim sa tempom prichádzame k rázcestiu Hlásna skalka.

Zimný Minčol a Kubínska hoľa

Po tyčinkovej pauze nás čaká 460-metrové stúpanie na Minčol. To je ale rozložené do 3,6 km, takže budeme stúpať pohodlne. Vnárame sa do lesa, ktorý sa len postupne preberá zo zimného spánku. Šušťanie lístia pod nohami nám skôr pripomína neskorú jeseň než jar. Sme približne v tisícmetrovej výške a Matúš tipuje čoskoro sneh, keďže týždeň dozadu sa ešte solídne zabáral v rovnakej výške pod Derešmi. A naozaj. O chvíľu vidíme prvý fľak snehu, veselo si ho fotím spoločne s rašiacimi šafranmi. Sranda nás neopúšťa ani neskôr, keď občas musíme prejsť dlhšie úseky snehom. Veď máme pred sebou niekoho stopy, tak sa ide dobre. Snehu ale pribúda a ten niekto, kto nám robil stopu, je česká turistka na túre, ktorá si práve dáva obedík, takže ďalej razíme prvovýstup sami. Sneh drží miestami dobre, inde sa zaboríme aj vyše kolien. Tak toto som už veru nečakala, návleky ostali pekne v Brne, a pritom dnes by som ich veru aj využila. Nejako som si neuvedomila, že medzi stromami sa po tohtoročných snehových návaloch bude ešte čo-to držať. Náš postup sa o čosi spomaľuje, ale aj tak okolo jednej poobede stojíme na Minčole (1392 m). Odtiaľto už nie je ďaleko na Kubínsku hoľu (1325 m), tak rovno mierime tam. Náhle ako šibnutím čarovného prútika sa zjavia horské lúky a zjazdovky lyžiarskeho strediska SKI PARK Kubínska hoľa, samozrejme úplne bez snehu. Zimná atmosféra však ostáva. Fúka silný studený vietor, a tak len robíme pár fotiek, nájdeme geoskrýš, pozdravíme dvoch cyklistov a utekáme do závetria, kde si vychutnávame neskorý obed. Ľutujeme, že nám nie sú dopriate výhľady, ledva dovidíme na Veľký Choč, Roháče sú len v jemných náznakoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jarná pohoda na Vasiľovskej holi

Následne sa psychicky pripravujeme na zostup ďalším snehom severným úbočím Minčola, tentoraz modrou značkou smer Vasiľovská hoľa. Zostup je ale celkom rýchly a nebyť zákerných nástrah typu „ponor nohy popod preborený sneh do vody“ a podobne, tak by bol až veľmi nudný. Vasiľovská hoľa nás víta najskôr močariskom tesne pred vylezením z lesa, z ktorého sa nevieme vymotať, potom ale takmer jarnou náladou. V tienistých miestach kvitnú ešte šafrany, dotvárajúce typickú atmosféru po zlezení snehu. Sme na vrchole lyžiarskeho strediska SKI Zábava v Hruštíne, ktoré pôsobí ako každé lyžiarske stredisko mimo sezóny – poriadne pusto. Fotíme oravské dediny v diaľke a celkovo si užívame bezvetrie a príjemné lúče poobedňajšieho mäkkého slnka. Nikam sa neponáhľame, tu a tam fotíme jarnú kvetenu, jednoducho ideálne trávenie voľného času.

Zostup do Zázrivej

O chvíľu sa odpájame z modrej značky na žltú, ktorá nás dovedie naspäť do Zázrivej. Je vidieť, že "domáci" holdujú štvorkolkám, pretože chodník je nimi úplne vyjazdený, na čo si neodpustíme pár šťavnatých slov. Teraz ideme prevažne lesom a ročné obdobia sa opäť menia. Po jari, zime a opäť jari začína byť až príliš teplo a my ideme pomaly lesným pralesom. V jednom mieste vychádzame na zvážnicu, ktorá nás láka pokračovať ďalej po nej, ale potom si všímame značky pod nami v lese, na absolútne nevychodenom chodníku. Orientácii nepomáha ani ťažba v lese, po ktorej zničené cesty plné vody musíme doširoka pracne obchádzať. Nevadí, však sa nejako prederieme. Čoskoro vychádzame v miestnej časti Zázrivej s názvom Kozinská. Čakajú nás ešte 4 km po asfaltke naspäť k autu, ale to zvládame v tom teple už len robotickým tempom, s prestávkou na umytie topánok, nohavíc a niekto aj priamo nôh v miestnom potoku.

Pekný výlet zakončujeme nákupom miestnych korbáčikov, s prianím na opätovné navštívenie tejto malebnej a pritom ľudoprázdnej oblasti. Napríklad taká snežnicová túra v tejto oblasti, hmm, to by bolo...

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek