Ferrata: Rakúsko - Der Johann Klettersteig

Ferrata Rakúsko - Der Johann Klettersteig

16. 6. 2009

Táto krásna, ťažká a veľmi dobre zaistená via ferrata, šplhajúca sa asi 700 výškových metrov po južnej stene Dachsteinu, označovaná aj ako Sudwandklettersteig, sa nachádza pri rakúskej dedinke Ramsau, vzdialenej z Bratislavy asi 4 hodiny cesty autom. Vytvorená v roku 1999 miestnymi horskými vodcami je náročnosti D/E a patrí medzi lahôdky každého milovníka istených ciest.

Trasa

Ramsau – horská autocesta Dachsteinstrasse (Mautstrasse) – parkovisko pri dolnej stanici lanovej dráhy – Der Johann Klettersteig – horská chata Seetalerhutte - Hoher Dachstein (via ferrata) – Seetalerhutte – ľadovec – horná stanica lanovej dráhy – dolná stanica lanovej dráhy

Príchod

Okolo polnoci stúpame mikrobusom po serpentínach cesty Dachsteinstrasse, v niektorých mapách označenej aj ako Mautstrasse, na ktorú sa odbočuje hneď za dedinkou Ramsau. Na jej konci sa nachádza cieľ nášho dnešného putovania – parkovisko pri dolnej stanici lanovky, kde máme v pláne prespať. Jasná noc, zima ako v ruskom filme a zvonce kráv, ktoré zvonia za každým plotom na lúkach, nám to príliš neumožnia. Trocha nám síce prefukuje spacáky, ale nakoniec sa nám počas sledovania mesiacom osvetlenej južnej steny Dachsteinu predsa len podarí na chvíľu zaspať.

1. deň

Ráno nás prebúdzajú už prvé lúče slnka, ktoré vychádza na krásnu modrú oblohu bez jediného mráčika. Dávame sušiť rosou navlhnuté spacáky, raňajky, teplý čaj z termosky, balíme ruksaky a chystáme potrebný výstroj. Keďže horíme nedočkavosťou, štartujeme ako prví, ostatných spiacich po celom parkovisku sa snažíme nezobudiť a ponáhľame sa po úzkom suťovitom chodníčku.

Cestou si od Pala vypočujeme niečo o vrásnení terénu, posúvaní pôdnych vrstiev, vzniku celého pohoria. Veď má na to školu, tak nech rozpráva, my počúvame. Človek sa učí po celý život. Po asi dvoch hodinách prichádzame k niečomu aspoň trocha vertikálne položenému, na niektorých miestach treba používať ruky, samotná via ferrata však začína až o kúsok vyššie.

Konečne prichádza navliekanie do sedákov. Ľahká desiata, počas ktorej s úžasom pozorujeme Sudwand. Tam už sú nalezení lezci a nad nami Sudwandklettersteig, na ktorom sa miestami objavujú malé farebné fliačky, značiace, že niekto nás predbehol. Zatiaľ nás obehne jedna skupinka nemecky hovoriacich turistov, ktorí celý čas išli v sedákoch a teraz ušetrili čas. Aj keď by sa dalo polemizovať, či to je nejaká výhoda, 2 hodiny v tom šliapať. Každopádne to pre nás nebola výhra, ako sme zistili v priebehu pár minút. Mať pred sebou skupinu sviatočných turistov.

Prvý úsek sa ani neistíme, lebo vedie skoro rovinatým terénom, zhodli sme sa, že to lano malo byť natiahnuté nižšie, kde by bolo viac potrebné. Samotná via ferrata začína asi 6 metrovým previsom, ktorý oddelí zrno od pliev. Teda aspoň to sme si mysleli. Potom sme si od skupinky pred nami vypočuli, ako znie, keď niekto padne do ferratového setu – výkrik sa mieša so zvukom lana preklzujúceho cez brzdu. No veru, na odvahe mi to nepridalo, hlavne keď som si bol vedomý svojej biednej kondičky.

Následne sme si pozreli záchrannú akciu hodnú akčného filmu. Nešťastníka vyťahovali na lane cez spomenutý previs. Potom to už išlo našťastie rýchlo. Celá via ferrata je dobre zaistená, umelé stupy, silné oceľové lano, krásne výhľady, únava, radosť, smäd a hlad, to všetko sa v nás miešalo počas štyroch hodín výstupu. Keď už som konečne začal mať pocit, že sa blížime ku chate, z mapy som zistil, že máme pred sebou ešte asi 200 výškových metrov s obtiažnosťou C a C/D.

Vyšli sme priamo nad Chatou Seetalerhutte, vychutnali sme si výhľady a ponáhľali sa na zaslúžený obed. Po krátkom odpočinku, ubytovaní a odložení ruksakov sme sa vybrali ešte na krátku via ferratu na vrchol Hoher Dachstein (2996 m n. m.), odkiaľ bolo vidno snáď pol Európy. Za zmienku stoja napr. Triglav, Grossglockner, Grossvenediger alebo pohorie Hochkönig, taktiež známe peknými a ťažkými via ferratami.

Po návrate dolu nasledovala večera, hodnotenie celého dňa a miestneho schnapsu, dobrá nálada a príbehy, ako to na každej chate večer chodí. Veď povedzme si pravdu. Preto to všetci robíme, nie pre to namáhavé štveranie sa po kopcoch.

2. deň

Ráno sme si popodávali lieky a mastičky na naše reumatické kĺby a rýchlo nás prešiel pôvodný plán na ďalšiu via ferratu. Pobalili sme sa, zišli na raňajky a vybrali sa cez ľadovec ku hornej stanici lanovky. Všetko šlo podľa plánu, až kým jeden nemenovaný člen po mojej narážke na jeho prázdny batoh nezistil, že na chate nechal lano. Týmto by všetci účastníci chceli pozdraviť Martina, kvôli ktorému sme nestihli lanovku. Veľmi nás to však netrápilo, pozreli sme si skywalk, spolu s E-čkovou via ferratou, na ktorú sa chystáme nabudúce, poopaľovali sa, niektorí aktívnejší si vyliezli ľahšiu via ferratu, my pohodlnejší dali wienerschnitzel. Cesta lanovkou dolu, prezlečenie sa do suchých a "nearomatizovaných" vecí a za slnečného dňa návrat na Slovensko.