Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Na potulke Braniskom

Prípravný týždeň pred tohtoročnou jarnou dovolenkou sme strávili s prstom na mape. Padlo rozhodnutie vrátiť sa po rokoch do končín, ktoré máme za humnami. Spomienka na krasový kaňon, dreveničky, blízka sprístupnená jaskyňa a mapou sľubovaný výhľad nás nasmerovali do pohoria Branisko.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+800 m stúpanie, -800 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 08.05.2009
Pohoria
Branisko a Bachureň
Trasa
Voda
studnička v Lačnove, prameň pred Lačnovským sedlom, prameň za sedlom Zákrut, prameň pri jaskyni Zlá diera
Nocľah
bez
Doprava
Prešov - Lipovce/Lačnov (bus) alebo vlastné auto
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Lačnovský kaňon – Lačnov - Lačnovské sedlo – Kravcová (poľovnícka chata) – Kopytovská dolina – ústie Lačnovského kaňona – jaskyňa Zlá diera

Lačnovský kaňon

Približovadlo nechávame osamotené v ústí Lačnovského kaňona a vyberáme sa v ústrety rokline, ktorá sa niekedy prezýva aj “malý Slovenský raj”. Kaňon je tvorený Lačnovským (Kamenným) potokom, ktorý sa v dĺžke približne 2 km zarezal do masívu Buče a vytvoril dolinu so strmými stenami, vodopádmi a skalnými útvarmi. Celá oblasť je zaradená do NPR Kamenná Baba, čomu samozrejme treba prispôsobiť aj správanie v doline.

Po krátkom lúčnom úseku prichádzame ku kamenným vrátam a lesnou cestou prechádzame okolo chatiek, učupených pod skalnými bralami. Potôčik prekonávame mostíkmi, aké sú známe aj zo Slovenského raja. Potok sa však náhle stráca niekde v podzemí a pred nami už defiluje kaňon v takmer plnej kráse. Chýba totiž voda. Neprekáža, aj tak ideme obutí len naľahko. Steny sa k sebe približujú takmer na rozpaženie rúk a po krátkom rebríku stúpame nad prah vyschnutého vodopádu a obdivujeme skalné útvary.

Doľava odbočuje žltá značka na Vrátnicu a do Kopytovskej doliny. Tam sa však dostaneme až poobede. Stúpame ďalej, dolina sa rozširuje a značka sa ťahá doľava na svah, takže ťažšie priechodné miesta s ďalším vodopádom a vodnou kĺzačkou sledujeme len zvrchu. Strýko Alzheimer zaúradoval, nepozrel som si vopred na webe kešky a tak len intuitívne občas posvietim do nejakej dutiny. Až doma zisťujem, že som to robil zbytočne, žiadne “plechovice“ tam totiž nie sú…

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Popadané stromy v hornej časti dotvárajú doline divoký ráz. Studnička zavalená statným bukom, na ktorom ešte ani lístie neobschlo, hovorí za všetko. Ešte ostáva posledná vodná kaskáda s pekne formovanými hrncami a vychádzame na malú lúčku s altánkom. Odpadkov naokolo by však mohlo byť aj menej.

Lačnov

Z lúky sa nám otvára pekný výhľad na okolie Lačnova. Stromy tu ešte len kvitnú a tak sa zrazu ocitáme o niekoľko týždňov späť. Zatiaľ na nás svieti len veža gréckokatolíckeho kostolíka, vykúkajúca pomedzi vybielené konáre. Prichádzame k salašu a po krátkom výšvihu po rozbitej asfaltke sa ocitáme na “námestíčku” v Lačnove, ktorý bol vyhlásený za pamiatkovú zónu vďaka zachovalej vidieckej architektúre. Taký menej známy Vlkolínec. Dedina sa zmenila na chalupársku a aj napriek pracovnému týždňu tu vládne čulý ruch. Zastavuje pri nás niekoľko áut s výletníkmi, na dvoroch sa pracuje na rekonštrukcii chalúpok. Príjemný pohľad, že dedina, ktorá síce prakticky vymrela, stále žije. Robíme si malý fotoexkurz a po chvíli stúpame kamenistou cestou ku kaplnke nad obcou. Povinná zastávka s výhľadom na kostolík, dreveničky, maličký cintorín a rozkvitnuté svahy so stádom ovečiek. Ešte kúsok a pred nami sa objavuje kľukatý lúčny chodník do Lačnovského sedla.

Na Kravcovú

Barančeky sa z lúky odsťahovali na oblohu, slniečko aj napriek začiatku mája praží ako na Riviére. Všade to rozvoniava jarou. Jednoducho idylka. Zvlneným chrbtom prechádzame okolo prameňa a na poslednom pahorku sa nám otvára výhľad na Tatry. Došli sme do Lačnovského sedla a odbočujeme doľava smerom na Kravcovú. Ošúchané tabuľky na smerovníku z konca 70-tych rokov neveštia nič dobrého, no značenie na stromoch je nové a až na zopár drobných zaváhaní na križovatkách lesných ciest bezproblémové. Vstupujeme do lesa a takmer šliapem na vretenicu, ktorá sa vyhrieva rovno na chodníku. Ten klesá do sedla Zákrut, z ktorého vedie nové miestne značenie dole Kopytovskou dolinou. Príjemným doplnkom tohto značenia je GPS údaj na smerovníkoch.

Chodník sme mali v zálohe ako ústupovú trasu, no keďže počasie aj kondícia prajú, tak stúpame ďalej zelenou. Z lesa sa ozývajú zvuky ťažby a stretávame aj zopár ľudí. Upratujú konáre. Chodník začne nepríjemne prudko stúpať po rozbahnenej ceste, ktorá je navyše rozrytá LKT. Blato po chvíli mizne, keď chodník odbočí do vedľajšej dolinky, no stúpanie nie. 200 výškových metrov na niečo vyše kilometri. Vychádzame z lesa pri rázcestníku Boldigáň. Odbočuje tu nová značka do Vyšného Slavkova, ktorú v papierovej mape nemám. Na www.TuristickaMapa.sk ju nájdete (poznámka redakcie). Dokumentujem panoramatický výhľad, ktorý mi kazia vyjazdené koľaje v tráve a cestičkou smerujeme pod Kravcovú. Tam dohadujeme ďalší postup. Padá rozhodnutie vystúpiť na vrchol k poľovníckej chatke. Je čas obeda a podľa mapy má byť zhora dobrý výhľad. Chatka je samozrejme zamknutá a posedenie pri nej je schované zo zadnej strany bez výhľadu. Navyše fúka. Na chatke ma prekvapuje súpisné číslo. Blízky posed neposkytuje pohodlie dvom ľudom, takže rozbaľujeme bufet na tráve pod ním a kocháme sa výhľadom na našu dnešnú trasu pod nami a pohoria na obzore. K druhej chate na okraji lesa pod nami prichádza luxusný offroad a nad hlavami nám poletuje paraglajdista.

Po hodinke si zavelíme na zostup modrou do Kopytovskej doliny. Po opustení lúk míňame ešte chatku s oslavujúcou miestnou mládežou a to, čo sme si odkrútili pri výstupe, teraz zažívame po kamenistej ceste smerom nadol. Zdola sa dodymí ďalší Jeep a keď prichádzame k potoku, cesta sa zmierni a zostupujeme do Kopytovskej doliny. Asfaltky si užijeme len pár metrov a pri prístrešku odbočujeme doľava, aby sme znova prudko vystúpili a vzápätí zostúpili k chate Tatran. V okolitých chatkách sa oddychuje a pečie, z chaty sa ozýva akurát hudba. Za zákrutou sa nakladáme do auta na slušne zaplnenom “parkovisku” a neturisticky sa presúvame k jaskyni Zlá diera.

Jaskyňa Zlá diera

Na druhý pokus parkujeme na ceste pri odbočke na jaskyňu a po upravenom mierne stúpajúcom chodníčku sme za 15 minút pri jaskyniarskej základni. Prekvapuje ma pekne vybudované drevené detské ihrisko. V chatke nás už víta usmiaty pán Koščo a s potmehúdskym úsmevom oznamuje, že nemá sprievodcov, takže pôjdeme dnu sami… Mladý muž z druhej turistickej dvojice fasuje za doberania vedúceho o dovolenke v Karibiku jedinú erárnu mikinu (naozaj sa treba obliecť, dnu je 7 stupňov), zvyšok dostáva aj prilbu a karbidovú lampu. Čakáme ešte asi 5 minút a keď nikto ďalší neprichádza, tak ideme vo štvorici so sprievodkyňou dnu. Po úvodných schodoch sa ocitáme v jednej zo siení, zlyháva mi však fotoaparát, takže foto sa nekoná.

Jaskyňa neoplýva kvapľovou výzdobou, ani monumentálnymi rozmermi, no práve spôsob sprístupnenia s lampou v ruke a bez betónových chodníčkov dáva návšteve tie správne “grády”. V malej skupinke vládne uvoľnená priateľská atmosféra, zliezame do jednej z bočných chodbičiek, cez prielez nakúkame do siene s kvapľovou výzdobou a dievčatá si vďaka svojmu nižšiemu vzrastu vyskúšajú aj plazenie cez komín o poschodie vyššie. 5 minút trávime hľadaním Jánošíka na skale. Nechýba ani typická ukážka absolútnej tmy sprevádzaná rozprávkou o kačičke. Ešte prehliadka kostí a po necelej hodine vychádzame na denné svetlo. Šup ho k prameňu poumývať zablatené ruky a oblečenie. Na lavičke pri domčeku nás už čaká pán Koščo. Popri odovzdávaní výstroja a platení nás ešte stíha pozvať na ďalšiu návštevu. Prehodíme zopár viet, dostávame turistické rady a s malou odbočkou na vyhliadkovú skalu sa vraciame dole na parkovisko, kde naše dnešné “putovanie” po porade s hodinkami končíme.

Fotogaléria k článku

Najnovšie