1. deň

Trenčianske Teplice – Omšenie

V piatok som vypálil z práce a upaľoval na vlak 15.10 hod. do Trenčianskej Teplej a z nej vláčikom do kúpeľného mestečka Trenčianske Teplice. Mal som dohodnuté ubytovanie v budove ZDŠ Omšenie a tak som v pohode vykračoval mestským parkom, neskôr popri vodnej nádrži Svinná a od nej chodníkom do obce. Detičky ma hneď podľa obalu na karimatke ohodnotili na "furťáka", čo ma teda parádne rozosmialo. Potešil som sa pohľadom na nácvik mladých požiarnikov a už som bol pri škole. Po ubytovaní v telocvični som sa vybral na večeru do miestnej pizzerie, no pristavil som sa pri pánovi, vztyčujúcom zástavy pred ObÚ. Vykľul sa z neho starosta Omšenia a pozvanie na pohárik hruškovice. Napokon boli tri, ako propagačné materiály, ktoré mi podaroval. Po skvelej večeri som sa uložil do spacáku a čakal na Nataniela. Dorazil kúsok oneskorene a s ním aj predseda turistov z Rimavskej Soboty. Pri pohárikoch slivovice sme plánovali zajtrajší ťažký výstup na "Mont Baske". Po pre mňa pomerne ťažkom dni som sa blízko k polnoci konečne uložil spať.

2. deň

Omšenie – Chata Baske – Uhlisko – Veľké lúčky – Bukovinská skala – Krásna Ves – sedlo Mely – Trebichavské sedlo – Trebichava

Ruch v telocvični nikoho nenechal dlho vyspávať. Vďaka rýchlovarnej kanvici miestnych turistov sme nemuseli rozkladať variče a po výdatných raňajkách sme mohli po ôsmej vyraziť na zraz. My dvaja sme ohrdli návrat obcou na modrú značku a vybrali sme sa po zvážniciach popod skaly Vylémovej. Objavili sme zopár chát a napokon sa napojili na modrú. To sa už po nej hadil zástup turistov, ktorí tak ako my sa vybrali na Zraz čitateľov Krás Slovenska. V horúčave sme všetci dostali riadne zabrať serpentínami, no napokon sme pred desiatou hodinou boli na lúke pri Chate Baske. Tu už veselo vyhrávala dychovka Bobaťanka a tmolilo sa snáď pár stoviek turistov. Zapísali sme sa do kroniky zrazu, kúpili si odznak a ja som sa začal zdraviť so známymi. Keď Nataniel získal vytúžené pivko, odobrali sme sa za chatu niečo zjesť. Niečo po jedenástej odzneli oficiality a potom pokračovala dychovka, ktorá donútila poniektorých aj krepčiť vo vibramách. Mladším ulahodil nástup kapely Pohoda, ktorá hrala niečo na spôsob snáď folku. Po jednej sme toho mali dosť a nastúpili sme na náš plánovaný vander.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po žltej sme sa vybrali dolu z Baskeho zvážnicou. Otvorili sa nám krásne výhľady na všetko pred a za Nitrickými vrchmi. Na Uhlisku sme prestúpili na modrú a lesom klesali na Veľké lúčky. Kto hľadá krytý širákový nocľah, terasa chaty na lúke mu iste padne vhod. Také krásne výhľady, aké ponúka Bukovinská skala na Slatinskú brázdu, som už dlho nevidel. Zostup do Krásnej Vsi bol dosť namáhavý na kolená, no neviem si predstaviť bikrosárov, ktorí si tu asi vybudovali skokanské nájazdy. Tie stromy naokolo musia byť z gumy. Privítala nás rozpálená asfaltka a tak sme rýchlo zamierili do miestnej krčmy. Pivko, kofola a niečo pod zub nás naštartovali na stúpanie do sedla Mely. Lesnou cestou sme vystúpali k zosilňovaču a potom nasledovala húsenková dráha ihličnatým lesom. Prechádzali sme prírodnou rezerváciou zriadenou na ochranu lesných, stepných a skalnatých spoločenstiev na vápencovom a dolomitovom podklade. Veľmi pekný úsek a vlastne po celé dva dni som nevidel žiadne holoruby, ako v Malých Karpatoch. Veľmi pekný úsek.

Nocľah som si dohodol na terase Hankovej chaty pod lyžiarskym vlekom pri Trebichave. Teda, úprimne som bol prekvapený, keď som si na internete našiel, že má len 43 obyvateľov. Čakal by som to skôr niekde na východe pri ukrajinských, či poľských hraniciach. Zelenú sme opustili pred stúpaním do Trebichovského sedla. Odbočili sme na lesnú cestu, ktorá klesala doľava lesom. Vyšli sme na asfaltku Slatina nad Bebravou - Trebichava a dali sa doprava. Trošku ma zarazilo množstvo áut idúcich do Trebichavy. Keď sa zjavila oproti nám na kopci zjazdovka, práve sme prechádzali okolo budov bývalého JRD. Rozhodol som sa osloviť niekoho v domčeku pri vstupe do areálu, či by sa nedalo niekde na noc zložiť. Deti hrajúce sa pred domom sa najprv hanbili, no napokon vyšiel z altánku podsaditý chlapík a vraj aj on niekedy chodil po horách a či nám stačí maringotka. No čo by nie, veď to bol priam hotel. Napokon bolo z toho pozvanie ešte na baraní guláš a slivovicu. Keď prišli známi zo Slatiny nad Bebravou, začalo to byť pre moju trénovanosť v popíjaní nebezpečné, využil som krátku nesústredenosť domácich a vyzval Nataniela na zbabelý ústup do maringotky. Zachránili sme sa tak pre dokončenie plánovanej trasy. Ale inak to bol príjemný podvečer strávený aj s deťmi, ktoré sa napokon osmelili a zoznámili nás so všetkými domácimi zvieratkami.

3. deň

Trebichava – Chata Pod Čiernym vrchom – Čierna Lehota – sedlo Trtavka – Zrázový vrch – Baske – Omšenie

Maringotka, rozpálená večer, sa v noci zmenila na chladničku. Ja v spacáku do - 20°C by som spal v pohode, nebyť chrápania Nataniela. Ten však mal spacák do +15°C a postupne sa naobliekal, dal si čapicu a zabalil sa do mojej celty. Noc nerozdýchali ani moje baterky vo fotoaparáte. Začali fungovať až po asi dvoch hodinách šliapania a nahriatí slniečkom. Ráno sme uvarili na variči gulášovú polievku, čaj a po výdatných raňajkách opustili spiace osadenstvo areálu. Prešli sme dedinkou a na jej konci zahli doľava a lesnou cestou začali stúpať lesom. Čoskoro sme prišli na trampský "flek" na brehu potôčika. Lavičky, stôl, police, ohnisko, ba dokonca vešiaky. Príjemné miesto. Kúsok odtiaľ vyviera spod skalnej steny tak silný prameň, že hneď je z neho potôčik.

Cesta nás doviedla na lúku a za hradbou stromov presvital bielučký kameňolom. Cestou k nemu nás zaskočili dve čerstvé, evidentne medvedie kôpky. Nuž sme sa radšej rýchlo pobrali ďalej. Začali sme klesať a došli sme k Chate Pod Čiernym vrchom. Už pár krát som sa chcel na nej ubytovať, no nefunguje, hoci je vcelku zachovalá. Ešte viac som zostal prekvapený veľkou zjazdovkou s vlekom na kopci nad ňou. Funguje v zime? Stretli sme tu dvoch cyklistov, jediných ľudí za dva dni mimo zrazu. Spojili sme sa s modrou a pri stúpaní ešte s dvomi autami, ktoré bez ŠPZ brázdili krkolomnú cestu. Dokráčali sme k prastarému smerovníku z roku 1984. Pravdepodobne Žiklov laz, no napísané to tam nebolo. Čakalo nás strmé klesanie do Čiernej Lehoty a to veru kolenám Nataniela vôbec nebolo po chuti.

Keď sme vyšli z lesa pri vypustenom bazéne, prevelice sa všetci traja potešili. Ja s nimi tiež, keď nám v krčme napriek tomu, že ešte nemali otvorené, dali kofolu a pivo. Naobedovali sme sa a v tej priam letnej horúčave začali naberať presne tú výšku, o ktorú sme prišli pri klesaní do Čiernej Lehoty. To sme už každý šliapal sám s tým sviniarom na chrbte. Sedlo Trtavka s nádhernou lúkou a výhľadom na Vápeč bolo priam vykúpením. Je tu aj maringotka, posed, trampský flek a v lese potok. Ideálne miesto na bivak. No my hnaní túžbou dostať sa do Omšenia, kráčali sme už po relatívnej rovine, cez nekosené lúky, plné kvitnúcich kvetov, zrýchleným tempom vpred. K Chate Baske sme dorazili v okamihu, keď ju opúšťal gazík s poslednými usporiadateľmi zrazu. Lúka zostala úplne čistá. Klobúk dolu pred organizátormi. Slovenská turistika stojí a padá na takýchto dobrovoľníkoch. Nasledoval už len zostup spestrený mojimi speváckymi pokusmi. Mal som úžasnú radosť z týchto troch skvelých dní. Auto nás neporušené čakalo pred školou a tak som v pohode stihol rýchlik z Trenčianskej Teplej do Bratislavy o 17.43 hod. Snáď sa na ďalší vander vyberieme skôr ako za štyri roky. Aspoň s takým prísľubom sme s Natanielom zalomili palce pri rozlúčke.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek