Komu meno „Vysokého švába“ nič nehovorí, pridávame pár geografických údajov. Hochschwab sa nachádza v severovýchodnej časti rakúskej spolkovej krajiny Štajersko. Geografi mu prisúdili miesto v Severných vápencových Alpách. Pomenovanie vápencové je vskutku namieste. Zo západu ohraničujú Hochschwab Ennstalské Alpy, z juhovýchodu Műrzstegerské Alpy a zo severu, za údolím rieky Salza, sú to Ybbstalské Alpy. Ak už máte zo všetkých tých Álp galimatiáš, každopádne sa chceme dostať na kopec, z ktorého by sme mali vidieť plno vrchov z už spomínaných (nielen) susedných horských celkov.

Trasy

Na Hochschwab sa dá dostať viacerými turistickými značenými cestami. Kto chce ušetriť nejaké výškové metre, môže sa vybrať autom do sedla Seeberg (1246 m n. m.), ležiaceho na ceste z Bruck a. d. Mur do Mariazellu. Odtiaľ chodníkom č. 855 smerom na Seeleiten (1734 m n. m.) a ďalej po hrebeni Aflenzer Staritzen (chodník č. 853) smerom na západ. Tí, ktorí zle znášajú zákruty v autách, nemusia ísť až do sedla, ale v dedinke Seewiesen (974 m n. m.) zídu z hlavnej cesty do doliny Seetal. Ďalej po chodníku č. 801/805, cez chaty Florlhűttte a Voisthaler hűtte. Za ďalší východiskový bod si môžete vybrať dedinku Weichselboden (677 m n. m.) ležiacu pri rieke Salza (chodník č. 852). A nakoniec trasa (vlastne okruh, možno absolvovať aj v opačnom smere), ktorú sme sa tentoraz rozhodli absolvovať aj my, je nasledovná:

Gasthof Bodenbauer (884 m n. m.) – Trawiestal – Vogauer Kreuz (1785 m n. m.) – G´Hackte (steig) – Fleischer Biwakschachtel (2153 m n. m.) - Hochschwab – Fleischer Biwakschachtel – Rauchtal sattel (2110 m n. m.) – Hochwart (2210 m n. m.) – Häuselalm (1526 m n. m.) – Gasthof Bodenbauer

Výstup

Na parkovisko pred gasthofom prichádzame tesne pred deviatou hodinou. Naťahujeme hnáty po takmer trojhodinovej ceste z Bratislavy a nahadzujeme turistické úbory. Okrem samotného penziónu sa pri parkovisku nachádza aj múzeum Hochschwab. Takže, koho chytajú z takmer 1400 metrového prevýšenia mrákoty, má o alternatívny program postarané. Potom sa už len naskytá pohľad na niekoľko sto metrov vysoké skalné južné steny masívu. Smerovník nám prezrádza, že za 4,5 hodiny by sme sa mali kochať zo samotného Hochschwabu. Chodník č. 839 bude našim spoločníkom. Po pár minútach prichádzame k ďalšiemu smerovníku: vpravo – Hochschwab, vľavo – Häuselalm. Podľa plánu by sme sa mali o niekoľko hodín vrátiť na toto miesto, len z iného smeru. Uvidíme.

Vchádzame do lesa a o chvíľu naše odhodlanie preverí prvá prekážka. Trawiesbach – potok, výdatne napájaný topiacim sa snehom z vyšších polôh. Kto obľubuje skok do diaľky, príde si na svoje. Prípadne, kto potrebuje schladiť (nielen) dolné končatiny, ide bez zaváhania ďalej po chodníku, bez ohľadu na jeho aktuálny povrch. Stúpame dolinou Trawiestal a kocháme sa pohľadmi na vysoké steny. Duša nejedného lezca by zaplesala. Steny Hundswand sa takmer dotýkame. Kúsok od nej prechádzame cez prvé snehové pole. Pravdepodobne to budú zvyšky lavíny, súdiac podľa polohy polámaných stromov po obvode bieleho fľaku. Pokračujeme v stúpaní lesom. Svieža kyslička padne celkom vhod. Na lúke Trawiesalm si dávame pauzu. Mäkký zelený lúčny koberec v kontraste so snehovými škvrnami na pred nami sa vypínajúcom Karlhoch kogel (2096 m n. m.) a modrá obloha dodávajú nášmu pochodu nádych idylky. Frekvencia výskytu snehových polí narastá. Tí šťastnejší z nás mávajú paličkami, ostatní sa pomaly ťapkáme. A ako tak pomaly po snehu vystupujeme, tí pozornejší z nás zbadajú sem-tam porozhadzované zvyšky srsti. O chvíľu nachádzame ich pôvod. Je ňou už dostatočne obhryzená kostra kamzíka. Fotíme si ju z rôznych uhlov a z diaľky len počujeme hlasy našich súputníkov: „Pozrite na tých troch, ako tam svorne kľučia a fotia.“ Keď sa ich neskôr pýtame, či tiež videli toho obhlodaného kamzíka, iba s neveriacimi očami a krútiacimi hlavami na nás pozerajú. Paradoxne sa čudujeme aj my, ako ho len nemohli vidieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začíname sa odliepať od dna doliny a stúpame k drevenému krížu – Vogauer Kreuz (1785 m n. m.). Cestou k nemu opäť odľahčujeme naše batohy a zaznamenávame do našich krabičiek kamzíky len tak ležiace či sediace na snehu. Posilnení stúpame snehovým poľom ku krížu – križovatke turistických chodníkov. Jeden (č. 851) stúpa do sedla Trawies sattel (1898 m n. m.) a následne z neho klesá k chate Voisthaler hűtte a ďalej na východ do doliny Seetal. Druhý chodník smeruje k zaistenej ceste G´Hackte. Po ňom sa vydávame aj my. Plní očakávania stúpame snehom k ústiu žľabu-steigu. Traverzujeme už x-tý snehový fľak a blížime sa k skalnej stene G´hacktsteinu (2189 m n. m.). Nepríjemný sneh teraz strieda občas sutinový povrch. Opäť traverz k protiľahlej stene, na ktorej nás už čakajú reťaze, nejaké stupy, rebrík. Pomaly naberáme výšku. Náročnosť steigu je A, A/B.

Vrchol

Po výstupe steigom sa dostávame na náhornú pláň (zjednodušene nazvané). Hochschwab máme ako na dlani. Prechádzame popri železnom kríži a blížime sa k plechovej búde Fleischer Biwakschachtel. Búda je celoročne otvorená a poskytuje prístrešok pre cca 10 ľudí. Pri búde je smerovník. Na Hochschwab je to polhodinka. Zároveň táto trasa je označená ako skialpinistická. To sme už na magistrále (chodník č. 801/805), vedúcej z doliny Seetal.

Zhruba v polovici stúpania medzi bivakom a najvyšším bodom našej túry je ďalšia križovatka chodníkov. Ide vlastne o obchádzku samotného vrcholu Hochschwabu. Chodník po vrstevnici pokračuje smerom k chate Schiestlhaus (2153 m n. m.). My ale ďalej ukrajujeme z posledných výškových metrov a po pár minútach sa dostávame na celkom rozľahlý vrchol Hochschwabu. Z vrcholu je krásny kruhový výhľad. Najmä na západnom obzore je vrcholov ako maku. Škoda len, že kvôli zriedkavému pobytu v týchto končinách nevieme prísť okolitým kopcom na meno. Pohľad do mapy to čiastočne vynahradí. Povinné vrcholové foto pri kríži a ide sa rovnakou cestou k plechovej búde. Kto má viac času a menej zásob, môže z vrcholu zbehnúť k chate. My plánujeme obed-olovrant pauzu až na nasledujúcej chate – Häuselalm. To však nebude skôr ako o pár hodín. Konkrétne od bivaku to má trvať tri a pol hodiny.

Zostup

Od Fleischer bivaku sa chodník vinie zvlnenou krajinou. To, že sa nachádzame vo vápencovej oblasti, dosvedčujú mnohé krasové javy. Spočiatku sú to najmä závrty, stále vyplnené snehom. Neskôr pribúdajú aj škrapy. Blížime sa k sedlu Rauchtal sattel a dumáme, na ktorý z dvoch blízkych kopcov si vybehneme. Výber padol na Hochwart. „Ohrdnutý“ Zagelkogel (2255 m n. m.) sa dočká nabudúce. Aspoň máme ďalší dôvod opäť sem niekedy zavítať. Z Hochwartu je čiastočne obmedzený výhľad smerom na východ. Príčinou je jeho vyšší sused Zagelkogel. Za to na severozápade sa naskytá pekný pohľad na Riegerin (1939 m n. m.). Zrakom sa nedá obísť osamotená a preto výrazná, aj keď vzrastom nižšia veža s priliehavým názvom Turm.

Schádzame opäť na turistický chodník a snažíme sa dobehnúť zvyšok výpravy, ktorý uprednostnil skorší príchod na chatu pred novými výhľadmi. Motáme sa pomedzi škrapy rôznych rozmerov. Neskôr nám robí spoločnosť množstvo rozkvitnutých horcov (bohužiaľ nie skvapalnených). Postupne vchádzame do pásma kosodreviny. Nejaký kamzík pozoruje naše kroky, počujeme aj pískanie svišťa. Už sa nevieme dočkať chaty. Čakáme ju za každou zákrutou. Slnko z nás už vysalo dosť energie. Keď sa k tomu ešte pridajú odrazy jeho lúčov zo snehu, ktorým sme prechádzali, jediné, na čo neprestávame myslieť, je osvieženie na chate. A konečne, znenazdajky sa pred nami objavila, maskovaná stromami. Ideme rovno k pultu čo-to si objednať. Do cieľa na parkovisko nám ostáva nejaká hodinka zostupu. Od chaty najprv schádzame, ako inak, po snehu. Také boby by sa hodili. Po pár sto metroch nastupujeme na úzky chodník vinúci sa lesom. Onedlho prichádzame k smerovníku, na ktorý sme sa pozerali na začiatku túry. Posledných pár metrov a sme na parkovisku pri penzióne. Celý okruh aj s prestávkami nám trval 10 hodín.

Odkazy

Hochschwabské múzeum
Schiesthaus am Hochschwab

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek