Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Trnavská stovka 2009

Na Trnavskú stovku som sa tešil už od minulého roku, kedy som ju absolvoval prvý raz. Môj vrchol bola vtedy Buková, čo predstavovalo asi 65 km. Podujatie sa organizuje každoročne a tento rok to bol už 36. ročník. Vedie po hrebeni Malých Karpát, pričom štart je v Bratislave a cieľ v Brezovej pod Bradlom. Tento rok som bol odhodlaný prísť až do cieľa. Bola to pre mňa veľká výzva a vedel som, že sa treba na takýto pochod pripraviť fyzicky aj psychicky. Mesiac pred touto udalosťou som absolvoval niekoľko jednodňových túr a zabehol pár kilometrov. Ale aj napriek tomu som mal obavy, či dorazím až do cieľa, lebo som prípravu dosť odflákol.

Vzdialenosť
92 km
Prevýšenie
+3394 m stúpanie, -3304 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 06.06.2009
Pohoria
Malé Karpaty
Trasa
Voda
bufety na hlavnej stanici v BA, bufet na Kamzíku, Pod Chlmcom, Máriin prameň, Zbojníčka, Himligárka, Biely kríž, bufet v sedle Pezinská Baba, Mesačná lúka, Amonova lúka, prameň pri chate Mon Repos, pohostinstvo Buková, pohostinstvo Dobrá Voda
Nocľah
nie
Doprava
vlak
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Trasa

Bratislava, hlavná stanica - Biely kríž – Tri kamenné kopce – Čermáková lúka – Vápenná – Buková – Raková – Dobrá Voda – Brezová pod Bradlom

Štart

Je sobota 6. 6. 2009 - 4.30 h, vstávam a zobudím aj môjho kamaráta z Moravy, ktorý sa podujal ísť na Trnavskú stovku so mnou. Veci sme si pripravili večer predtým. Odchádzame na vlak do Bratislavy. Vystupujeme na hlavnej stanici, kupujeme si nejaké sladkosti a bagety a ideme rovno na štart, ktorý je pod železničnou stanicou. Zaradíme sa do dlhého radu stovkárov na registráciu. Po pár minútach vypĺňame potrebné formuláre, zaplatíme po 1 € štartovné a berieme si kontrolné karty. Máme poradové čísla 282 a 283.

Počasie

Už asi týždeň pred akciou som pozorne sledoval počasie a predpovede neboli veľmi optimistické. Všade predpovedali dážď a aj búrky. V to skoré ráno bola obloha zatiahnutá, ale aspoň nepršalo.

Kamzík

Štartujeme a vidíme aj mnohých ďalších bláznov, ktorí sa podujali na túto trasu. Všetci sú vysmiati a plní energie a dobrej nálady. My nie sme výnimkou. Ideme po zelenej značke, ktorá vedie na Kamzík. Môj moravský spolupútnik Tomáš si zapaľuje prvú cigaretku, ide sa ľahko a v pohode stúpame ulicami Bratislavy na Kamzík. Tu už konečne vidíme aj stromy a vstupujeme do lesa. Máme dobrú náladu, bavíme sa a vtipkujeme. Máme dostatok síl, veď sme ešte len na začiatku. Prechádzame na červenú značku, ktorá nás bude viesť prakticky až do Brezovej pod Bradlom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Biely kríž

Prvá kontrola je na Bielom kríži, čo je skoro 13 km od štartu. Tam prichádzame o 9.00 h, pred nami je asi 30 m dlhý rad stovkárov, ktorí čakajú na svoju prvú kontrolnú pečiatku. To nás dosť zaskočilo, ale čo máme robiť? Neostáva nám nič iné, len čakať. O 9.30 h dostávame pečiatku aj my a na chvíľu si sadáme na lavičku pod stromy. Vyzujem si tenisky a dám dolu ponožky, aby som si na chvíľu vyvetral nohy. Tomáš si zapáli jednu zdravotnú cigaretku. Trošku sa občerstvíme a vyrážame ďalej. Na Bielom kríži si ešte vyfotím divé prasiatka, ktoré pobehujú v ohrade. Ich charakteristický pach je cítiť široko–ďaleko.

Vodováha v batohu

Pokračujeme po červenej značke ďalej na Kozí chrbát a odtiaľ na vrch Somár, ktorý je vysoký 649 m n. m. Počas trasy nás predbiehajú cykloturisti, takže musíme dávať pozor aj zozadu, aby nás náhodou niekto nenabral. Zo Somára je ďalšia kontrola vzdialená asi pol hodinu. Sú to Tri kamenné kopce, nachádzajúce sa na 23. kilometri. Dostávame kontrolnú pečiatku a cukrík. Čas príchodu je 11.42 h. Na chvíľu si sadáme, je tu dosť odpočívajúcich stovkárov, ktorí sa občerstvujú a naberajú ďalšie sily. Všimli sme si aj jednu partiu, kde sa jeden chlapík s veľkým batohom sťažuje kamarátovi, že na budúci rok pôjde radšej spať k nemu, lebo jeho stíhačka mu do batohu nabalila snáď aj vodováhu! Ten batoh mal fakt dosť veľký a zdal sa aj plný.

Rozlúčka

Opúšťame druhý kontrolný bod a pokračujeme po červenej značke na Konské hlavy a odtiaľ na Pezinskú Babu. Tu si dáme kofolu a niečo zjeme. Pezinská Baba je asi v tretine celej trasy. Vymením si ponožky a pokračujeme ďalej. Zo sedla Baba vedie trasa Trnavskej stovky do strmého kopca na Čmeľok a odtiaľ na sedlo Javorina. Tu už cítime, ako to dáva zabrať našim nohám. Tomáš sa ma pýta, či Vápenná bude ešte horšia. Tak ho len uisťujem, že bude, ale nech neklesá na duchu, nejako tam vylezieme. Cítime už nohy a môj moravský kolega má problém s členkami. Čím ďalej sa blížime ku kontrole, ktorá je na Čermákovej lúke, tým je to horšie. Terén tu striedavo stúpa a klesá a dáva zabrať kĺbom a svalom. Dostávame sa na Skalnatú a odtiaľ na Čermákovu lúku, kde je ďalšie kontrolné stanovisko. Na lúke už vidíme odpočívať známe tváre stovkárov-bojovníkov, ako si užívajú odpočinok. Tomáš mi oznamuje, že ďalej nejde, nemá to význam, myseľ by mu aj velila pokračovať, ale nohy a únava sú proti. Uisťujem ho, že na prvý krát je to dobrý výkon, veď Čermák je na 35. kilometri a to ešte musí zísť po turistických značkách do Modry na autobus, čo je asi 2.30 h, čiže ďalších asi 10 km. Dostávame pečiatky, idem si ešte nabrať vody do plastovej fľaše z neďalekého prameňa. Ukazujem na mape Tomášovi najbližšiu trasu do Modry a lúčime sa.

Obora

Ďalej už pokračujem sám. Pred Hubalovou sa mi naskytne krásny výhľad na Malé Karpaty. Dostávam sa k značke Hubalová a rozhodnem sa ísť cez oboru, preleziem plot po drevenom rebríku a pridávam sa k dvom chlapíkom, ktorí sa rozhodli ísť rovnakou trasou a tým obchádzame Taricove skaly. Dávame sa do debaty, sú dobre naladení a zisťujem, že plánujú doraziť na Bukovú okolo 23. až 24. hodiny a odtiaľ chcú pokračovať až na Brezovú pod Bradlom. Spomenieme aj Vápennú, najvyšší bod Trnavskej stovky a zároveň aj najobávanejšia časť pochodu, nakoľko výstup zo Sološnickej doliny až na vrchol Vápennej obsahuje 3 km stúpanie z nadmorskej výšky 270 m n. m. až na vrchol Vápennej 752 m n. m. Skratkou cez oboru sa dostaneme znovu na červenú značku na Skalku. Tu si na chvíľu odpočiniem a lúčim sa s kolegami stovkármi, ktorí sa rozhodli odpočívať dlhšie.

Vápenná

Zo Skalky smerujem do Sološnickej doliny. Je to dosť prudké klesanie v lese a moje kolená dostávajú riadne zabrať. Obávam sa, aby mi nevystrelili ako zátky na šampanskom. Snažím sa ich šetriť, ale veľmi sa mi to nedarí. Zostupujem až do Sološnickej doliny a pokračujem po asfaltke popri potoku až k tabuli, ktorá označuje smer na Vápennú. A je to tu! Výstup na Vápennú. Zlatý klinec programu. V okolí tabule, ktorá označuje smer na Vápennú, sa sústredilo dosť ľudí, ktorí sa psychicky chystajú na výstup. Niektorí sedia pri potoku a nohy majú strčené vo vode. Rozmýšľam, že to urobím aj ja, ale trošku ďalej. Nájdem si vhodné miesto a nohy mám namočené v studenej vode. Dlho nečakám, dávam si ponožky a obúvam sa. Zisťujem, že mi to pomohlo. Necítim takú únavu ako predtým a už vystupujem na Vápennú. Chcem to mať za sebou čo najskôr. Najskôr dorazím na Malú Vápennú (Malý Roštún) a odtiaľ stúpam vyššie na hlavný vrchol. Stúpanie nemá konca kraja, je to namáhavé, hlavne keď mám v nohách približne 50 km. Pri stúpaní na vrchol Vápennej sa hrozne rozfúka. Zdvíha sa prudký vietor a čím stúpam vyššie, tým silnie. Asi o 18.00 h dosahujem vrchol Vápennej. Je tu krásny výhľad na okolité vrchy Malých Karpát. Urobím len zopár fotiek a ponáhľam sa ďalej po červenej značke, ktorá vedie po skalnatom hrebeni Vápennej.
Naďalej fúka silný vietor, takže si musím dávať pozor, hlavne, keď síl nie je nazvyš po takom výstupe. Za Vápennou na Mesačnej lúke je ďalšie kontrolné stanovisko. O 18.30 dostávam kontrolnú pečiatku. Občerstvím sa, lebo som dosť vyhladol a zjem dva chleby s klobásou a horalku. Je tu aj prameň vody, ktorý vyteká veľmi pomaly, takže musím čakať, kým si naberú ostatní, ktorí sú predo mnou. Zrazu počujeme neďaleko hrmenie, tak sa len všetci po sebe pozeráme a dúfame, že nezačne pršať. To by bol brutus. Jeden odpočívajúci kolega – stovkár len zo srandy poznamená, že to sú vojaci na cvičení. Pozerám sa na oblohu a fakt to nevyzerá dobre. Na Bukovú chcem doraziť okolo 22.00 h.

Monreposovský lejak

Z kontrolného stanoviska na Mesačnej lúke pokračujem k sedlu Uhliská, odkiaľ vedie červená značka na vrch Klokoč. Ten sa dá zľava obísť po poľnej ceste a túto skratku aj väčšina stovkárov využije. Po asi 1,5 km sa opäť dostávam na červenú značku a o chvíľu som na Amonovej lúke, odkiaľ vedie turistický chodník po modrej značke až do Plaveckého Podhradia. Smerujem ďalej po červenej značke k poľovníckej chate Mon Repos. Obloha sa úplne zatiahla a v lese som si si pripadal, ako keby som kráčal v noci. Ledva spoznávam značky na stromoch. Po pravej strane míňam aj so skupinkou ďalších borcov Mon Repos a asi o 200 metrov ďalej to začalo. Spustil sa prudký lejak. Tí, čo boli predo mnou, vyťahujú nepremokavé bundy a snažia sa ukryť pred dažďom pod stromami. Ja tiež vyťahujem žlté pončo, čo som kúpil v Tatrách a prvýkrát ho používam. Dážď zosilnel a zrazu zisťujem, že som pod stromami sám. Všetci sa rozutekali skryť smerom k neďalekej chate Mon Repos. Moje pončo ma ochránilo pred dažďom perfektne. Bol som suchý a aj batoh a to je základ. Počkal som asi 20 minút, kedy dážď ustal a pokračoval som ďalej po mokrej ceste smerom k Červenej hore. Dážď ustal úplne, pár kvapiek sem-tam padá z korún stromov.

Čaptajúce kačice

Od Červenej hory pokračujem smerom na Brezinky, ktoré sú vzdialené asi 3 km. Tie sa už nachádzajú pri Bukovej, to ma poháňa ďalej. Dostávam sa na Brezinky. Na chvíľu si vyzúvam tenisky, aby som z nich vysypal drobné kamienky, ktoré ma tlačili pri chôdzi. Vtedy ma dobehli dvaja turisti, pridávam sa k nim a čaptáme po asfaltke na Bukovú ako kačice. Turisti sú dvaja chalani z Bratislavy, študenti a dávame sa do reči. Chcú pokračovať ďalej až na Brezovú pod Bradlom, ale potme nepoznajú cestu, tak sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Trasu z Bukovej na Dobrú Vodu som absolvoval asi pred mesiacom a snažil som sa zapamätať si trasu aj v prípade, ak by som ju absolvoval potme. Dohodli sme sa, že na Bukovej si oddýchneme maximálne 30 minút a vyrazíme. Pokračujeme po asfaltke a cítim, ako ma bolia nohy. Prechádzame popri družstve a za ním vchádzame konečne do dediny.

Buková

Konečne Buková, 65. kilometer! Ocitáme sa pred krčmou. Na terase, ale aj vo vnútri je veľmi rušno. Je tu veľa stovkárov, mnohí zničení ležia na lavičkách alebo len tak sedia a občerstvujú sa. Pre mnohých je Buková konečná zastávka. Dostávam pečiatku na kontrolnú kartu a idem dovnútra, kde ma čaká môj podporný tím. Zvítam sa s priateľkou a s kamošom, ktorí ma prišli pozrieť, ale oznamujem im, že pokračujem ďalej a že tu ostanem maximálne 30 minút, lebo som dohodnutý s ďalšími dvomi exotmi a nech sa ma nesnažia presviedčať, aby som išiel domov. Pozerali na mňa ako puci, ale nech. Kúpil som si kofolu a čokoládu. Tušil som, že sa mi zíde. Nahádzal som do seba ešte držkovú polievku, dal som si nové ponožky a zobral som si ešte termosku s teplým čajom. Zdalo sa mi, že mala asi 2 kg, ale zobral som si ju do batohu.

Nočný pochod

Po asi 30 minútach od príchodu na Bukovú som bol pripravený pokračovať ďalej. Vonku bola už tma a zazrel som tam mojich dvoch kolegov, s ktorými budem pokračovať, ako tam už stepujú a čakajú ma. Rýchlo som sa rozlúčil s mojim podporným tímom a už sa vydávame po asfaltke na koniec Bukovej, smerom ku kameňolomu, za ktorým je odbočka smerom na Sokolské chaty a Rakovú. Zapíname čelové lampy a nad Trnavou vidíme blesky a počujeme hrmenie. Cestu som poznal až na Dobrú Vodu, takže som sa neobával, že zablúdime. Nakoniec sa k nám pridal aj ďalší borec. Laco od Prievidze, takže sme boli nakoniec štyria mušketieri. Za kameňolomom odbočíme z asfaltky doľava a napájame sa na červenú značku, ktorá smeruje k Sokolským chatám. Keďže som cestu poznal, išiel som prvý, ale aj napriek tomu som musel dávať pozor, aby sme nezablúdili, značenie v tejto časti je dosť krkolomné, ale zvládli sme to a smerujeme cez les smerom k značke Buková vlak. Ideme popri železničnej trati a viem , že po čase budeme križovať hlavnú cestu, ktorá vedie z Trstína do Jablonice. Cesta lesom je však veľmi rozbahnená a šmýkame sa v tom blate krásne. Nohy nám lietajú všetkými smermi, ako keby sme boli v Let´s Dance. Dávame pozor, kam vlastne stúpame, spadnúť do toho blata sa nám moc nechce.

Nedostal rozum

Dostávame sa na hlavnú cestu a prechádzame cez most, ktorý vedie ponad železničnú trať. Za mostom pokračuje červená značka doľava na úzku asfaltovú cestu smerujúcu na Rakovú, kde je chatová oblasť. Ideme a vtipkujeme, nálada je dobrá, aj keď nás bolia všetky svaly a kĺby na nohách, veď čo iné máme robiť. Laco si spomenie na svoju ženu, že mala pravdu, keď mu vravela, nech na tú stovku nejde a nech dostane rozum. Ako vidieť, nedostal. Došli sme ale k záveru, že na Brezovej pod Bradlom by mal byť nejaký psychiater, aby tam každého vyšetril. Veď to normálni ľudia nerobia, že idú po vlastných nohách skoro 100 km. Tých, ktorí idú až do Trenčína, by mali rovno zavrieť do blázninca. Ako tak ideme po asfaltke, zrazu vidíme pred nami veľkú vatru a pred ňou kríž s nápisom 100. Spočiatku pozeráme ako puci, že čo to je. Potom ma napadlo, že to môže byť ďalšia kontrola. A aj bola. Pečiatky nám dávajú dvaja chalani oblečení vo vojenských maskáčoch a jeden z nich mal dokonca aj helmu na hlave. Hudba im hrá na plné pecky a my sa občerstvujeme čajom a energetickým nápojom. Táto zastávka nám prišla aj vhod. Prehodíme s nimi pár slov, zavtipkujeme a pokračujeme ďalej.

Asfaltka, kolená a blato

Zatíname zuby a ideme dosť pomaly po asfaltke, nohy už bolia kvalitne. Cesta sa stáča doprava a ideme popri potoku pozvoľným stúpaním smerom na Mihalinovú. O niečo vyššie opúšťame asfaltku a vstupujeme do lesa. Turistický chodník je samé blato, ideme cez les, ako keby sme absolvovali nejaké boje vo Vietname, šmýkame sa, nohy nám letia do všetkých strán, snažím sa čo najrýchlejšie dostať k tabuli pod Mihalinovou. Tam si pár minút odpočinieme a pokračujeme ďalej, zostupujeme a ja cítim kolená, ale myslím že nie som sám, borci čo idú so mnou, tiež čudne stepujú po tom blate. Najhoršie je, že sa nám blato lepí na tenisky a tie majú hádam 2 kg. Snažím sa blato otriasať z tenisiek, kde sa dá. Pokračujeme po červenej a viem, že po krátkom stúpaní sa dostaneme na kraj lesa, vedľa ktorého je pole. Odtiaľ už vidíme svetlá v doline. Dobrá Voda. Uľavilo sa nám. Schádzame do údolia, ide to pomaly a zdá sa nám, že tá Dobrá Voda sa k nám vôbec nepribližuje. Nakoniec dorážame do dediny, prechádzame ňou pomaly, zrazu počujeme zo zadu kroky, jeden borec nás predbehol a to tempo nám pripadalo, ako keby bol z inej planéty. Konečne krčma.

Predposledné pečiatky

Sú 2.23 h ráno a my dostávame kontrolné pečiatky, už predposledné. Kontrola na Dobrej Vode je očividne v dobrej nálade, spočiatku sedíme na terase, ale zrazu nám je zima, tak sa s námahou presúvame do vnútra reštaurácie. Dávame si kofolu, kávu, čaj a čokoládu. Naberáme zbytok síl na poslednú časť Trnavskej stovky z Dobrej Vody do Brezovej pod Bradlom. V reštaurácii vidíme asi 15 - 20 stovkárov a je vidno, že všetci toho majú dosť. Povedali sme si, že o 3.10 vyrazíme z reštaurácie. Posledný úsek do Brezovej pod Bradlom sa ide po asfaltke. Je to vlastne stará červená značka. Brezová by mala byť podľa informácií, čo nám dali na kontrole, vzdialená asi 8,5 km. To musím prejsť, aj keby som sa musel plaziť po tom asfalte, predsa to tu nevzdám.

Tiché čaptanie

Po 3.00 h ráno teda vyrážame z Dobrej Vody na posledný úsek. Spočiatku sa ide ťažko, treba to rozchodiť. Ide nás viac a väčšinou sme ticho. Za 2 hodiny by sme mali doraziť do cieľa. Ja sa radšej na hodinky ani nepozerám, lebo by ma porazilo, ako idú pomaly. Tak len svietim čelovkou pred seba a kráčam potichu spolu s ostatnými. No moc by som to kráčaním nenazval, skôr je to také čaptanie po ceste. Po 4.00 h už začína aj svitať a vypíname čelovky, zostáva asi posledná hodina. Volám z mobilu kamarátovi, že môže vyraziť do Brezovej pod Bradlom autom, tam ma v cieli vyzdvihne a spolu aj mojich troch spolubojovníkov, s ktorými som išiel z Bukovej.

Traumatológia hrdinov

Posledné asi 2 km je prudké klesanie po asfaltke. Preto musíme dávať pozor na kolená a na kĺby. Už vidíme Brezovú pod Bradlom a vchádzame do dediny. Učilište, kde je konečná tohto pochodu, je hneď na začiatku Brezovej. Vchádzame dovnútra a na chodbe vidíme sedieť a ležať unavených, ale zato šťastných borcov, ktorí to dokázali. Pripadám si, ako keby som prišiel niekam na traumatológiu, toľko krívajúcich ľudí pokope som dávno nevidel. Ideme hore schodami a musíme dávať pozor, aby sme nezakopli o spiacich hrdinov, ktorí to dokázali. Vchádzame do triedy, obarí ma taký zvláštny smrad. Dostavám pečiatku presne o 5.15 h. Dokázal som to, je to úžasné! Celá trasa mi trvala 22.40 h. Ale o čas tu vôbec nešlo. Víťazstvo bolo vôbec prísť do Brezovej pod Bradlom. Ešte dostanem diplom a čakám na mojich troch spolubojovníkov, kedy si prevezmú diplom. Sme strašne unavení, ale šťastní. Rozhodli sme sa, že ideme von na vzduch.

Smrad z ponožiek

O chvíľu už prichádza aj môj kamoš, ktorému som zveril auto a bol ochotný prísť po nás. Keďže sme boli totálne od blata, dostal som nápad, že zablatené tenisky a boty necháme v kufri a do auta nastúpime v ponožkách. Neskôr som to aj oľutoval. Akonáhle sme nastúpili do auta, tak som cítil smrad z našich ponožiek, ten smrad nás sprevádzal celú cestu do Trnavy. Bol to smrad z ponožiek štyroch bláznov, ktorí prešli po vlastných z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Kamarátovi, ktorý šoféroval, som len povedal, aby to nejako vydržal. On sa len usmial, že sa pokúsi. O 6.30 h sme sa na železničnej stanici v Trnave. Z auta vystupujú traja borci v ponožkách a idú si vyzdvihnúť do kufra svoje zablatené tenisky, ktoré si obúvajú. No to musel byť pohľad! Laco ide do Prievidze a dvaja chalani do Bratislavy. Lúčime sa a mňa kamarát vezie domov a myslím na to, ako si dám teplú sprchu a ako konečne zaľahnem do postele.

O rok repete?

Trnavská stovka je jedno fantastické podujatie, ktoré preverí vaše fyzické a psychické sily. Ten pocit v cieli je úžasný a už teraz viem, že budúci rok by som sa chcel Trnavskej stovky zúčastniť opäť. Tí, ktorí si netrúfajú na celú trasu, môžu svoju túru ukončiť skôr. Vidieť tie nadšené tváre a rezký krok v Bratislave a zničených a krívajúcich borcov pred Bukovou alebo Brezovou pod Bradlom, to stojí za to. Takže dúfam, že o rok sa znovu uvidíme.

Súvisiace odkazy:
Trnavská stovka 2007
Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2007
Nízkotatranská stíhačka 2009

Fotogaléria k článku

Najnovšie