Trasa

Bošáca – Rolincová – Nová Bošáca – Veľký Lopeník – Nová hora – Květná – Veľká Javorina – Miškech salaš – Stará Turá – Vaďovce – Višňové

Do Bošáce a ako ďalej

Túru dolaďujeme na dva dni s odchodom v sobotu ráno. Chceme stíhať ranný autobus z Nového Mesta nad Váhom do Bošáce, ktorý odchádza po pol siedmej, takže vstávanie je trochu kruté. Odmenou nám je ideálne pozadie na fotenie industriálnych fotiek - obrovská žeravá guľa vychádzajúceho slnka ostro kontrastuje s električkami a civilizáciou. Akurát tá chuť fotiť ešte nejako chýba. Po hodinke jazdy nechávame auto v Novom Meste nad Váhom a naskakujeme do ranného autobusu, ktorý nás o polhodinku vypľúva v Bošáci. Na to, že je niečo po siedmej ráno, je solídne teplo. Pre miestnych sme zaujímavým spestrením, a tak sa viacerí prihovárajú, kam to máme namierené. Hľadáme zelenú značku, aby sme ňou čoskoro zamierili do svahu nad dedinou a vydali sa smerom na osadu Rolincová. Prvé metre naberáme celkom svižne, a tak prvá vyzliekacia pauza na seba nenechá dlho čakať. Zároveň fotíme prístrešok, ktorý môže poslúžiť v čase núdze na prespanie, ale je dosť blízko nad dedinou, takže miestni ho skôr využívajú ako miesto na opekanie. Pokračujeme ďalej, tentoraz už miernejšie, hrebienkom ponad údolie. Nie je núdza o prvé výhľady. O chvíľu sme v osade Rolincová, kde sa pripája žltá značka zo Zemianskeho Podhradia. Poetický názov osady sa nám obom spája so známou menovkyňou, avšak samotná osada nás sklamáva, okrem sadu sliviek niet čo fotiť. Pokračujeme striedavo lesom a lúkami. Značka sa príjemne vinie terénom a my schvaľujeme úsilie vyznačiť túto trasu, ktorá na našej mape a ani v GPS-ku nie je. Ešteže na www.turistickamapa.sk je, a tak vďaka nej môžeme spoznávať jednotlivé zákutia.

Rozhodnutie dňa – ide sa aj cez Veľký Lopeník!

Pri vŕšku Bestinné (592 m) si dávame desiatovú pauzu a rozhodujeme sa, ako ďalej. Ísť podľa pôvodného plánu dole do Novej Bošáce, odkiaľ by sme stúpali na Veľký Lopeník, alebo sa poflakovať hrebienkom, na ktorom práve sme, mimo značky až na cezhraničnú Novú horu? Na zostup nás presviedča dobrý čas, letné počasie a chuť nájsť geoskrýš na Veľkom Lopeníku – takže rozhodnuté, klesáme! Zostup je celkom fajn, hoci prvýkrát začínam cítiť chodidlá. V Novej Bošáci máme za sebou prvých 10 km, čo je tretina dnešnej cesty, a tak smelo vyrážame po modrej značke na Veľký Lopeník, na ktorý nás čaká 600 m stúpania. Je brutálne teplo a značka až po osadu Grúň vedie po asfaltke, čo nás umára. Malým rozptýlením je aspoň pamätník SNP, a následne príjemné fotomomenty na zakvitnutých lúkach. Hoci je stúpanie pozvoľné, začína sa u mňa prejavovať nedostatok cukrov, a tak mám úsek v lese slimačie tempo, vyburcované k vyššiemu výkonu až uvedomením si blízkeho vrcholu. Veľký Lopeník (911 m) dosahujeme tesne po obede.

Vrcholová rozhľadňa aj keška ma nechávajú chladnou, žalúdok má prednosť. Vrchol je celkom obsypaný turistami, niektorí sa až sem z moravskej strany vyvážajú autami, čo ma dosť znechucuje. Po obedíku sa potešíme nájdením spomínanej kešky a vyliezame aj na rozhľadňu. Dnes je prvý deň otvorený aj bufet, takže je možné kúpiť si občerstvenie, či pohľadnicu na pamiatku. Tým pádom sa ale vyberá aj vstupné, ktoré je síce len pár korún, ale eurá neberú, tak pozor na to! Výhľady sú pekné a mohli by byť aj ďaleké, nebyť priam letného oparu. Rozoznávame Vršatecké bradlá a krivky Strážovských vrchov na severovýchode, Považský Inovec na východe, na juhu dominuje masív Veľkej Javoriny. Spomínam si na máj 6 rokov dozadu, keď som putovala hrebeňom Bielych Karpát a rozhľadňa ešte nestála – výhľady neboli žiadne, čo bolo dosť demotivujúce. V tomto ohľade je rozhľadňa super vec. Dnes sa ale fotiť veľmi nedá kvôli spomínanému oparu a pred nami je ešte kus cesty, takže sa dlho nezdržiavame a zostupujeme na Staré díly po zelenej značke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez Novú horu

Zostup na túto stranu je dosť strmý, celkom ľutujeme skupiny stúpajúcich českých turistov, ktorých stretávame rozťahaných asi na dvoch kilometroch a z ktorých postupne vypadáva, že ich je celý autobus a putujú z Kamenné boudy. Okrem nich nestretáme ani nohu, takže pre milovníkov samoty je táto oblasť perfektná. Nám k Veľkej Javorine ostáva ešte prekonať hrebienok, ktorým sme ráno začínali, tentokrát cez Novú horu. Zvládame to celkom v pohode, hoci moje chodidlá sa opäť ozývajú (a majú aj prečo po viac než 23 km) a ja sa neviem dočkať sľubovanej poobednej pauzy, ktorú si potom dávame v Květné v miestnej reštaurácii.

Konečne cieľ dnešného dňa – Veľká Javorina!

Ďalšie dobroty do žalúdka a pivečko k tomu nám robia hneď lepšiu náladu a mali by aj dodať energiu na posledných tohtodňových 600 m výškových. Matúš ale na mne vidí, že už mám pomaly dosť, ja zasa viem, aké príjemné stúpanie nás čaká po zelenej značke cez výstižne pomenovaný Těžký vrch. A tak padá návrh na stúpanie príjemnejšími lúkami mimo značky smer Kamenná bouda. Na konci lúk sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nás dovedie na červenú značku a ňou miernejšie vystúpime na Veľkú Javorinu. No, znie to pekne. Realita je ale nakoniec úplne iná. Pálenie mojich nôh sa vystupňovalo natoľko, že sa lúkou len vlečiem, poriadne ani nevnímajúc krásy okolo. Stúpanie je síce mierne, ale priam nekonečné. Matúš je v dobrej nálade, snaží sa ma nejako povzbudiť a nabudiť, ale ujde sa mu odo mňa len škaredého pohľadu, keď vidím, že sa vlastne od Veľkej Javoriny vzďaľujeme. To bol za nápad. Na konci lúky stojí ďalší z prístreškov a vychádzame na lesnú cestu. Smerom, ktorý by mal ale ísť k červenej značke, nie je cesta žiadna, len náznak cesty bývalej, už slušne zarastenej. Vydávame sa po nej, ale po chvíli sa chodník stráca a my blúdime v hustej mladine, bez vidiny ďalšieho smerovania. Po konzultácii s mapou sa vyberáme jedným smerom, kde sa konečne napájame na cestu, ktorá je aspoň trochu priechodná a o chvíľu sme aj na červenej značke. Do cieľa nám ostávajú posledné tri kilometríky a ja sa teším ako malé decko, že to pre dnešok čoskoro končí. Veľká Javorina (970 m) nás víta niečo po siedmej večer zahalená do príjemných tónov podvečerného slnka. Máme v nohách 31 km, 1800 m stúpania a okolo 1200 m klesania, na čo mi určite mnohí do diskusie napíšu, že „pche, to ste aj tak slabí“, ja som ale na seba celkom hrdá, lebo smelý plán, ktorý sme si vytýčili na začiatku, sa nám podarilo splniť. Za odmenu nachádzame geoskrýšu, pobavíme sa proroctvom, pofotíme západ slnka a už len nájsť miestečko v závetrí, kde opäť otestujeme svoje spacáky a šup do nich! Treba sa predsa zregenerovať na zajtra. Tak dobrú noc!

Poznámka:
V kolónke fakty sú uvedené údaje z celej dvojdňovej túry.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek