Je to už štyri roky od nášho prvého výletu do Álp. Trasu nám vtedy určila povodeň, ktorá znemožnila prejazd jednou dolinou. Vzali sme to najbližšou možnou obchádzkou, od ktorej sme neočakávali iné než náhradný priechod. Ako sme začali stúpať z údolia Engadin celkom na východe Švajčiarska do priesmyku Flueelapass, krajina sa menila z lesnej doliny na otvorené lúky a neskôr na skalné štíty. Čaro krajiny umocňovali aj lúče zapadajúceho slnka, ktoré dávali okoliu tajomný nádych. Takže takto vyzerajú tie Alpy, hovorím si. Proste úžasné!

Po dosiahnutí sedla vo výške 2383 m n. m. sme usúdili, že nemá význam v ten deň pokračovať ďalej. Ako vo väčšine priesmykov, aj tu stojí horská chata, kde sme teda prenocovali. Vo večernom šere sme ešte chvíľu pozerali na žltooranžové, slnkom rozžiarené vrcholy navôkol a vraveli sme si, že tam hore raz pôjdeme. Odvtedy sme ešte dva krát stáli v tieni mohutnej severnej steny Schwarzhornu s rovnakými slovami a až na štvrtý raz sme sa odhodlali zrealizovať náš zámer.

Keď sa sen stáva skutočnosťou

Ráno v očakávaní vstávame čo najskôr. Po rozlepení očí hneď nasleduje pohľad z okna na „náš“ vrchol. Obliekanie netrvá dlho. Veď taká motivácia nebýva každý deň. Ešte pred raňajkami vybehnem na chvíľu pred chatu. Nie je síce teplo, no od chladu, aký sme tu zažili po minulé roky, to má ďaleko. Ani sa nám nechce veriť, že nikde nevidíme jediný mráčik. Aj domáci vravia, že lepšie počasie už nemôže byť.

Po výdatných alpských raňajkách hádžeme batohy na plecia a vyrážame. Zo sedla najprv trochu klesáme údolím k rázcestiu. Nie je to ďaleko, asi pol kilometra. Takáto rozcvička padne náramne vhod po predchádzajúcom dni strávenom v aute. Smerovník nám príde trochu smiešny, keď ukazuje na štyri strany a všetky značky sú červené. Taký miestny zvyk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Až teraz začíname naozaj stúpať. Štartovať z výšky 2330 metrov je dosť rozdiel oproti Tatrám, keď tam sa v podobnej výške zväčša výstup končí. Pár serpentín strmým prahom bočnej dolinky vystúpame rýchlo, no potom zvoľňujeme. Vieme, čo nás čaká, no nevieme, čo s nami spraví nadmorská výška. Slnko pomaly stúpa a teplota tiež. Jediné, čo chladí, je studená voda v potôčikoch, ktoré podchvíľou križujeme.

Ako tak stúpame strmým úbočím, zlepšuje sa výhľad na dolinu. Celkom ako u nás. Lúky, suťoviská, menšie pleso, potok napájaný topiacim sa snehom... Ibaže čosi tu nesedí. Celé je to tu akési veľké, väčšie, než sme zvyknutí z našich hôr. Ale čo sa čudujeme? Veď sú to predsa Alpy! Už dokonca vidíme aj vrchol. Značka celý kopec obchádza z východu, takže až teraz sa vynára spoza hrebeňa. Stále je ďaleko.

Prichádzame na ďalšie rázcestie. To sme už asi v dvoch tretinách cesty. V kamennej pustatine okolo už ani nič nerastie. Snáď iba zopár odolných kvietkov. Po chvíli prichádzame do sedla Schwarzhornfurgga (2880 m n. m.), odkiaľ sa ide až na vrchol po hrebeni. Už to nie je ďaleko, no bariérou stále zostáva výška. Pred záverečným stúpaním si dávame pauzu a vychutnávame nové pohľady na juh, ktoré sa nám práve naskytli.

Tak vysoko ako nikdy predtým

Pocit, že vrchol je každým krokom bližšie, prekonáva aj únavu, ktorá na nás postupne dolieha. Keď už vidíme vrcholový kríž, ani tú únavu necítime a posledné metre dobiehame, akoby to boli prvé. Áno, zvládli sme to! Konečne sa nám to podarilo! Rozlieva sa v nás neopísateľná radosť, šťastie a spokojnosť z toho, čo sme práve dosiahli.

Ešte klasický zápis do vrcholovej knihy, ktorá koluje medzi turistami a poďme vychutnávať výhľady. Na severe, hlboko pod nami, je chata učupená v priesmyku. Konečne opačný pohľad ako zdola hore. Horizont tvoria vrcholy horskej skupiny Silvretta. Na východ vidno až ďaleko do Tirolska. Južným smerom sa núka pohľad na ľadovec Grialetsch vo vedľajšej doline. Ešte ďalej na obzore sa týči nádherný štvortisícový vrchol Piz Bernina. Až tam niekde nad Talianskom vidieť zopár obláčikov. Obloha je inak stále nezvyčajne čistá. Západnému pohľadu zas v diaľke dominujú ľadovcové vrcholy Bernských Álp.

Skutočne výnimočný zážitok z výstupu na náš prvý trojtisícový vrchol má snáď jediný záporný bod - musíme odtiaľto aj zísť dole. Zostup odkladáme ako sa len dá. A keď už predsa schádzame, vôbec sa neponáhľame. Úplným šokom pre nás je starší pán naľahko bežiaci. Áno, skutočne bežiaci oproti. Na vrchole si len zotrel pot z čela, pozrel na hodinky, rozhliadol sa dookola a vzápätí nás znovu obiehal smerom dole. Takže toto je ten skutočný ľahký alpský štýl, vravíme si.

V sedle Schwarzhornfurgga sa ešte zdržujeme behaním po snehových poliach a až potom sa definitívne zmierujeme s tým, že opúšťame tieto horské výšiny. Neboli by sme to však my, keby sme už nepremýšľali nad ďalším vrcholom, na ktorý sa vydáme.

Užitočné odkazy

Vysokohorská chata Flueela Hospiz v priesmyku Flueelapass
Cestopis z našej túlačky po Alpách

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek