Trasa

El Portillo – Montana Blanca – Pico de Teide – Pico Viejo – Boca Tauce

Hľadanie značky

Autobus číslo 342 mi z autobusovej stanice v Plaza de Las Americas odchádzal o 9.15 h, a nakoľko to bol jediný priamy spoj, nebolo veľmi čo riešiť. Zeleným autobusom Tittsa (naša SAD) som stúpal hore po serpentínach. Veselú náladu, okrem pocitov z očakávania, mi robil párik anglických dôchodcov, ktorý skoro pri každej 180 stupňovej zákrute vydával pokriky „ouuuu – yeaaaa“ a nakoniec to zavŕšil smiechom. Po krátkej desať minútovej prestávke pri hoteli Panador som o 11.30 hod dorazil na konečnú stanicu - El Portillo (2046 m). V miestnej reštaurácii som sa ešte posilnil kávou a následne začal hľadať chodník číslo jedna. Jeho hľadanie mi robilo trochu problémy, lebo som nevedel, odkiaľ presne začína a po našich smerovníkoch ani chýru ani slychu. Asi po dvadsaťminútovom motaní sa hore-dole, som našiel informačné centrum Národného parku El Teide, odkiaľ začínajú chodníky. Centrum sa nachádza po ceste asi sto metrov od El Portilla smerom ku hotelu Panador.

Tieň na kameňoch

Odtiaľ už konečne stúpam po trase číslo jedna, kde by som sa mal po čase napojiť na šestku, ktorá ma dovedie na prvú zo štyroch plánovaných sopiek, Montana Blanca (2748 m). No zlé značenie mi opäť trochu skomplikovalo cestu. Rázcestia som síce vídal, ale iba na trasy číslo 24 a číslo 22 (na mape, ktorú som dostal v informačnom centre, trasy neboli naznačené ). Keď som dorazil na koniec jednotky, kde sa vypína skala La Fortaleza, otočil som sa a vzápätí rozhodol, že to skúsim dvadsaťdvojkou, a keď bude treba, tak to dám na ostro mimo chodníka. Čas obeda bol už za mnou a idúc dobrým smerom, chcel som sa niekde v tieni najesť. Toho slnka som mal tak akurát. No jediný tieň, ktorý som našiel, vrhal krík, tak som si musel nepohodlne a na kamene ľahnúť i pod neho. Ale čo človek neurobí pre chládok.

Čierne balvany

Idúc ďalej po dvadsaťdvojke, všimol som si, že sa krajina začína opäť meniť. Od borovicových lesov pri El Portille cez púštnu krajinu s vegetáciou až na pustú zem, akoby bez života, kde sa začínajú objavovať pri stúpaní na Montana Blancu osamotené čierne balvany na žlto- hrdzavej zemi. Tieto kamene sopečného pôvodu sem vyvrhla Teide pri svojej poslednej erupcii pred dvetisíc rokmi. Tu som sa napojil na trasu číslo šesť, ktorú som predtým hľadal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

6 litrov vody

Pri plánovaní cesty som sa obával najviac dvoch vecí: a to slnka a nedostatku vody, nakoľko na ostrove nie je žiadna rieka a v horskej púštnej oblasti nebolo o vode ani počuť. Proti slnku som sa chránil faktorom 92 a v batohu som vláčil šesť litrov vody. To množstvo sa nakoniec ukázalo prehnané, poslednú fľašu som otváral až na konci cesty. Pri čakaní na auto, a to bez doplnenia vody na chate Altavista. Ale nepredbiehajme.

Naháňanie klobúka

Na rázcestie, kde sa cesta rozdeľuje na Mantana Blancu a Pico de Teide, som dorazil o 15.15 hod. Odtiaľ na Blancu je to pätnásť minút. Po pol hodinovej prestávke a naháňaní klobúka na vrchole (silný vietor mi ho pri opájaní sa výhľadom strhol z hlavy a myšlienka na to slnko, ktoré pálilo a pálilo, ma netešila), som sa vydal ďalej do cieľa môjho prvého dňa, chaty Altavista. Od rázcestia smerom na chatu začína prudké stúpanie po serpentínach. Chodník je pekne upravený a o 17.50 hod prichádzam k Altaviste (3260 m).

Nočné bdenie

Táto chata nie je typickou slovenskou chatou, nenájdete tu žiadny výčap a bez možnosti kúpiť si polievku alebo iné pokrmy. Jediné miesto, kde môžete minúť svoje eurá, je automat na kávu. No na druhej strane je tu verejne prístupná, veľkoryso zariadená kuchyňa so všetkými výdobytkami a tečúcim vodovodom, len suroviny si treba vyniesť. Po najedení a zaplatení 20,- € za noc, mi večne usmiaty a do hneda opálený chatár ukázal moju posteľ. Nie je potrebné ťahať so sebou spací vak ani karimatku. Deky majú teplé a posteľ je pohodlná. Avšak odporúčam všetkým, ktorí sa tu chystajú prespať, aby si nocľah dopredu telefonicky objednali. Vďaka nadmorskej výške som v noci viac-menej bdel. Minimum spánku a vstávanie pred piatou ráno, aby som stihol východ slnka na vrchole, ma dlho držalo v útlme.

Symbol obmedzenia

Zhruba o 5.30 h odchádzala väčšina hostí z chaty. Od smelo oblečených Španielov s páperovými bundami až po Nemcov s honosnou výbavou. Ja som na seba nahodil všetko, čo som mal (kraťasy, tenké letné nohavice, termotričko, bavlnené tričko s dlhým rukávom, softshellovu bundu, pláštenku na letné dažde, šatku, klobúk a buff) a vydal sa na cestu. Všetci šliapali hore, aby sme stihli východ Slnka na vrchole o 7.15 hod. Teplota neklesla pod nulu, ale so silným vetrom vyvoláva pocitovú teplotu asi tak -5°C. Jasná nočná obloha pri tejto výške ma cestou hore privádzala do rozpakov. Pred stúpaním na vrcholový kužeľ treba dať dole reťaz, ktorá je symbolom obmedzenia výstupu na samotný vrchol Pico de Teide (3718 m). Viac viď v poznámke na konci článku.

200 km tieň

Po nájdení si akého-takého závetria na vrchole sme všetci čakali na predstavenie. Zima mi veľmi nebola, ale holé ruky som mal úplne skrehnuté (nenapadlo mi, že mám ešte náhradné ponožky v batohu). Slnko sa pomaly začalo ukazovať, do toho sírnaté výpary z vrcholového krátera a ako čerešnička na šľahačke sa postupne ukazoval tieň sopky, ktorý sa vrhá až do vzdialenosti 200 kilometrov. To všetko vzbudzovalo neopakovateľné pocity, pre ktoré to všetko stálo zato.

Naprieč lávovým poľom

Po skončení predstavenia už ostávalo iba zostúpiť dole cez Pico de Viejo (3135 m) s jeho mohutným kráterom. Trasa viedla po značke číslo deväť západnou stranou sopky, ktorá prechádzala mohutným lávovým poľom. Cesta naprieč poľom bola zaujímavá, po kameňoch s čudesnými tvarmi som musel miestami liezť, aby som úspešne prešiel ďalej. Ako mávnutím zázračného prútika sa skončilo lávové pole a nastal opäť žlto-hrdzavý povrch, ktorý tvoril Pico de Viejo. Kráter tejto tretej sopky je svojimi rozmermi úchvatný, ale silný vietor v oblasti Vieja mi nedovoľoval ostať tu dlho a musel som ísť ďalej.

Pieskový kráter

Postupným traverzovaním krátera sa mi vynárala posledná sopka Narices del Teide (2598 m), zo všetkých najnižšia a najmladšia. Krásne bolo vidieť, ako sa láva roztiekla do dvoch strán. Okolie krátera tvoril veľmi jemný čierny piesok, ktorý mi po opakovanom vysýpaní plnil topánky znova a znova. Tu som objavil chodník číslo 28, ktorý taktiež nebol na mape. Ale smeroval priamo na rázcestie Boca Tauce (1980 m), kde som mal dohodnutý odvoz autom. Pri schádzaní dole dvadsaťosmičkou na záverečný úsek mojej cesty, po dne centrálneho krátera s priemerom 16 kilometrov ku rázcestiu (príchod na rázcestie o 13.00 h) vidno, ako si život, pomaly ale isto, nachádza cestu aj na takom jemnom piesku.

Zhrnutie

Boli to úžasné dva dni v krajine bez lesov a riek, možno pre niekoho trochu nudnej, no pre mňa určite veľmi zaujímavej.

Poznámka:
Z dôvodu ochrany prírody je obmedzený výstup na samotný vrchol. Ako sa dostať hore:
1. V hlavnom meste Tenerife Santa Cruz si bezplatne zadovážiť povolenie na výstup s časovým obmedzením.
2. Prespať na chate Altavista a s dokladom o prespaní ísť na východ slnka.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek