Svet: Lienzer Dolomiten II. – Karlsbader Hütte

Svet Lienzer Dolomiten II. – Karlsbader Hütte

5. 9. 2009

Lienzske Dolomity, ako napovedá názov, sú jedným z pohorí obkolesujúcich východotirolské mesto Lienz. Nad upraveným mestom, kde už cítiť blízkosť Talianska, sa týčia strmé biele štíty, vynárajúce sa zo zelených dolín a ponúkajúce úžasnú vysokohorskú turistiku. Ľahko dostupným cieľom a zároveň výborným základným táborom na viacdňový pobyt je chata Karlsbader Hütte vo výške 2261 m n. m.

Vzdialenosť: 8 km

Prevýšenie: +645 m stúpanie, -645 m klesanie

Náročnosť: mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Pohoria: Lienzer Dolomiten

Trasa

Najvyšší bod: 2261 m n. m.
Najnižší bod: 1616 m n. m.

Voda: prameň 5 min. od Dolomiten Hütte

Nocľah: -

SHOCart mapy: Lienzer Dolomiten, Lesachtal, č. 47, 1:50 000, Kompass

Letná verzia

Predchádzajúci deň sme strávili v zajatí skál štveraním sa na 2717 m vysoký Spitzkofel a telo protestuje voči ďalšiemu pohybu, ale má sa zhoršiť počasie a tak žiadne lemrošenie, treba využiť solárnu energiu, kým je dostupná.

Po spoplatnenej Dolomitenstrasse sa vyvezieme do výšky 1600 m. Mýtnych ciest tu majú neúrekom, sú to výborné cyklotrasy a turista si ušetrí často nezáživný výšľap lesom. Auto nechávame na parkovisku a o minútku sme pri prvej atrakcii, na skale nalepenej Dolomiten Hütte, vyzerá ako domček na stračej nôžke. Oproti strmá dolina s hradbou štítov, ako na plastickej mape si prezeráme našu cestu z predchádzajúceho dňa. Dnes to bude oveľa jednoduchšie, len niečo cez 600 výškových metrov, žiadne suťoviská, snehové polia ani istené cesty.

S úžasným výhľadom po pravej ruke kráčame širokou cestou. Míňame prameň a vítame toto osvieženie. Abolútne čistá obloha je krásny prvok na fotenie, ale slnko rozpaľuje vzduch, cestu aj nás. Snažíme sa kráčať čo najviac v tieni. Na chatu je možné ísť buď po tejto širokej, kamienkami vysypanej zvážnici, my ale volíme rýchlu smrť - strmý chodník priamo hore, ktorý cestu často križuje. Nie že by sa nám chcelo tak strmo šliapať, ale veríme, že je to kratšie, a najmä, prvý úsek vedie lesom. Po asi štvrtom prekrížení cesty však šliapeme už len po horúcej suti. Voda z camelbakov mizne závratným tempom, rovnako opaľovací krém z tuby a prázdne miesto z pamäťovej karty vo foťáku. Výhľady sú úžasné. Za nami vzdialené hradby štítov, okolo biele skaly dolomitov, pod nohami pestrá kvetena - horce, zvončeky, soldanelky v klasickej fialkovej a dokonca aj v bielej verzii.

Po x-tý raz sa dostávame na cestu a chvíľu na nej zotrváme. Za veľkým balvanom je ukrytý prístrešok s kanadskými saňami pod strechou. Konečne poriadny tieň, doteraz sme sa strkali pod riedke kríky. Odtiaľto vedie chodník peknou otvorenou pláňou popri potoku. Hory sa trocha rozostúpili, pred nami sa týči skalný prah s chatou ako zámkom, niečo na spôsob Térynky. Už sa nám vôbec nechce šliapať, sme vyšťavení, pod skalným prahom sa vsúvame do mini výklenku, aby sme sa aspoň trocha schladili. Konečne hore! Pár foto chaty a hrnieme sa k dverám. Ale čo to? Dátum otvorenia - streda 17.6. Dnes je nedeľa 14-ho... Ľubo dáva priechod svojmu sklamaniu, hore ho v tom úpeku ťahala len predstava vychladeného oroseného pivka. Ani ja by som nepohrdla, ale čo už. Na náš údiv táto veľká chata nemá otvorený winterrraum. Podľa stránky sú tu až dva winterraumy spolu pre 8 osôb. Uchýlime sa teda do tieňa na terase, zjeme vlastný chlieb s tuniakom a cibuľkou a zaľúbene pozeráme na smerovky s názvami ferrát, ktorých od chaty vedie neúrekom. Holt, na to nemáme čas a teraz ani výstroj, navyše, škvariť sa na stene v tejto horúčave, uff.

Ešte pár dokumentačných foto, kuk na pliesko za chatou a ideme dolu. Vzhľadom na kolená po zvážnici. Po oblohe sa už nenápadne presúva čoraz viac oblakov a veští nadchádzajúci dážď.

Zimná verzia, o šesť dní neskôr

Od nedele máme za sebou dve túry a jednu ferratu, polovicu týždňa pršalo, a aj celú noc. Máme tu na návšteve Ľubových rodičov a uvažujeme, kam by sme ich vytiahli. Prší aj ráno a tak to na plánovaný cyklovýlet nevyzerá. Napokon sadneme do auta, že ich zoberieme aspoň k Dolomiten Hütte.

Hore sa prevaľujú oblaky, ale už aspoň neprší. Pauza v chate a rozhodnutie prejsť sa aspoň 15 minút po kaplnku. Napravo v hmle hľadám tie úžasné výhľady na Spitzkofel, ale márne. Preskakujeme rozvodnené potôčiky a onedlho sme pri kaplnke. Na dážď to už nevyzerá a kedže by sme radi nejaký pohyb, nastoľujeme návrh ísť na Karlsbader Hütte. Návrh prechádza, asi aj z titulu už otvorenej chaty, a tak stúpame. Tentoraz žiadny batoh, žiadny camelbak, cez plece kabelka a foťák, okolo pása mikina. Pripadám si pomerne čudne ísť takto na túru. Po prvej skratke sa Ľubov otec rozhoduje pre zvážnicu a my sa kolektívne pridávame. Napodiv, cesta tadiaľto netrvá o nič dlhšie a výšku naberáme úplne bezbolestne. Stúpanie, keď je pod mrakom, je príjemné. A čo je ešte príjemnejšie, sem - tam sa objaví nejaký fľak výhľadu.

Oproti letnej verzii tu máme zaujímavé spestrenie - po vytrvalých lejakoch sa rozvodnili potoky, ktoré naposledy tiekli nenápadne niekde pod kameňmi. Tentoraz ich bolo treba preskakovať, čo vzhľadom na to, že sme nemali nepremokavé topánky, bola celkom zábava. Na jednom mieste dokonca opúšťame chodník a ideme proti prúdu potoka, než nájdeme vhodné miesto na prebrodenie. Nasleduje prudký výšľap na cestu. Približne od prístrešku začína byť naše okolie zasnežené. Pocukrované snehom sú všetky štíty, prah s chatou, lúka. Asi desať minút od chaty dávame nefalšovanú guľovačku.

Chata je naozaj otvorená a tak sa s rozkošou naobedujeme a zalejeme náš smäd pivkom. Cestu dolu sa už výhľady takmer úplne otvorili a tak fotíme opreteky. Prechádzkovým tempom zliezame dolu a tešíme sa zo dňa, ktorý sa vydaril nad očakávanie.

O chate

Chata patrí Nemeckému alpskému spolku (DAV). Je otvorená od polovice júna do konca septembra. Minulý rok oslávila sté výročie svojej existencie. Nedávno prestavané ubytovacie časti majú kapacitu 68 lôžok a 32 miest na matracoch. V chate sa počas prevádzky varí (chutne). Na chate sa oplatí stráviť viac dní a vyrážať z nej na túry, či už pešie, alebo ferraty. Je východiskovým bodom na najvyšší vrch Lienzskych Dolomitov Große Sandspitze (2772 m), dá sa sem ísť pešo alebo celodennou zabezpečenou cestou Panorama Kletterweg.