Trasa

Padis – Poiana Ponor – Cetatile Ponorului a späť

Smer juh

Dnešné ráno nás už nevíta dažďom, ale bielym kobercom námrazy na všetkom naokolo. Po krátkom posune odchodu vyrážame z Padisu tentoraz na juh. Na klesajúcej lúke sú roztrúsené salaše a príbytky rôznej kvality a stupňa vybavenia. Od modernejších maringotiek až po drevené búdy, ktoré drží pokope snáď len igelit. Pridáva sa k nám dvojica štvornohých „turistov“, ktorých asi omrzel nudný psí pobyt na salaši. Na krátkom lesnom úseku sa potok stráca v ponore, aby sa objavil o niekoľko kilometrov ďalej. Vychádzame na krasovú lúku s množstvom drobných závrtov, na dne ktorých rastú skupinky stromov. Míňame moderný rázcestník s kvalitným značením a po značke modrého kruhu pokračujeme naľavo do lesa. Nasleduje prudké klesanie lesom až na dno strmej doliny. Potok tu tečie po skalnom podloží ako po obrovskom tobogane a priberá množstvo bočných prítokov. Dôsledok predchádzajúcich dažďov. Pred nami sa objavuje scenéria karpatského lesa a niekde v diaľke sa črtá lúka. Skupina nám trochu uteká a tak pri príchode k problematicky broditeľnej riečke chvíľu váhame, kadiaľ ďalej. Značka smeruje proti prúdu tesne vedľa vody. Pozerám pred seba, no namiesto doliny vidím len skalnú stenu. Už po pár metroch tak prichádzame k mohutnej vyvieračke, z ktorej sa valí voda. Po kamenných blokoch preskáčeme na druhý breh a tentoraz už po prúde sa vraciame na lúku.

Poiana Ponor

Krátka pauza a vchádzame do obrovského prírodného amfiteátra – na Poianu Ponor. Na svahu tejto slepej doliny sa pasie stádo oviec, pobehujú psy a bača sa lenivo prechádza popri meandrujúcej riečke. Srdce geomorfológa musí zaplesať nad pekne vyformovanými tvarmi. Prechádzame okolo rázcestníka na vyvýšenom pahorku a prichádzame k ponoru rieky. Voda sa tu stráca dvoma otvormi, ktoré však v dobe jarného topenia snehu nestíhajú odvádzať vodu a tak sa na dne doliny tvorí dočasné jazero. Poiana Ponor je jediná krasová planina v Rumunsku, ktorá má vyvieračku aj ponor. Od slepého záveru prechádzame lesom cez nízky (cca 1100 m n. m) hrebeň a križujeme „hlavnú“ cestu k blízkej chate.

Cetatile Ponorului

Návštevu bufetu si odkladáme na neskôr a začíname prudko klesať po mokrých kameňoch k hlavnej atrakcii dnešného dňa – Cetatile Ponorului. Táto podzemím spojená sústava troch gigantických krasových jám (dolín) prevyšuje v priemere 1 kilometer a je napájaná horskou riekou, ktorá sa do podzemia dostáva cez najvyšší jaskynný portál v Európe. Pohľad na takmer 80 metrov vysokú dieru v skale si však musíme ešte chvíľu kvôli stromom odopierať, no hluk potoka a vanúci chlad už dobre cítiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dolina číslo 1

Klesáme ešte nejaké metre a konečne sa otvára vyhliadka. Pod nami sa pomedzi skaly v potoku motajú mravčekovia v červených texoch, no aj porovnanie mierky s urastenými smrekmi berie dych. Nasleduje prudké klesanie a s výdatnou pomocou železných „lanotyčí“ zostupujeme až na skalný prah priamo pod jaskynným portálom. Zhora sa kaskádami ženie potok a mizne v „bráne do pekla“ ešte stále hlboko pod nami. Zliezame posledných 15 metrov skaly, takmer tu nepočuť vlastného slova, no naši dvaja vedúci už naťahujú pomocné lano krížom cez potok. Prilba, úväz, karabína a šup ho pekne akrobaticky po skalách na druhú stranu. Niekto to skúša po svojich, štvornožky alebo na zadku, no nájdu sa aj kúpania(ne)chtivé obete, ktoré zažijú priamy kontakt so živlom. Prieskum ďalšieho pokračovania však nedáva dobré výsledky a plán dostať sa do podzemia zlyháva.

Dolina číslo 2

Lejakom povzbudená rieka nie je v našich podmienkach ďalej schodná, tak sa aspoň zospodu štveráme cez gigantické skalné okno do doliny číslo 2. Iný vstup bez použitia horolezeckej techniky sem nevedie. Z diery na dne sa ozýva hluk podzemného toku niekde pod nami. Nachádzame sa v cca 200 metrov hlbokej kruhovej jame s prakticky kolmými stenami. Niekde nad nami tuším drevené vyhliadky, ktoré sú prístupné z chodníka na hornom obvode. Povinná fotozastávka a vo veľkých rozstupoch (padajúca sutina) sa šmýkame znovu k lanu. Prekonávame potok a po kovových rebríkoch preliezame nízky predel do doliny číslo 3.

Dolina číslo 3

Táto prepadlina približne trojuholníkového tvaru s hĺbkou niečo vyše 100 metrov je typická sutinovými svahmi pod kolmými stenami. Traverzujeme sutinu a klesáme takmer na dno k jaskynnému otvoru, z ktorého sa sporadicky vynárajú postavičky turistov s čelovkami. Nahadzujeme prilby a po zľadovatených zvyškoch snehu a kamennej sutine kľučkujeme strmo nadol za zvukom vodného toku. Niekde v tme pod nami vidieť svetielka ďalších návštevníkov. Prichádzame k podzemnej rieke, ktorá tu tečie jaskynným tunelom s výškou paneláku. Naľavo straší čiernota pokračovania jaskynného komplexu, no niekoľko stoviek metrov napravo proti toku slabo presvitá svetlo otvoru, ktorým rieka vteká do podzemia. Niekde tam sa nachádza miesto, cez ktoré sme predtým nemohli preniknúť. To nám však nebráni vybrať sa proti prúdu. Voda tečie od steny po stenu, takže si znova nacvičujeme preskakovanie z balvanu na balvan a hľadanie optimálnej trasy v bludisku menších aj väčších kameňov. V relatívne suchom stave sa takto prebojujeme až na koniec chodby, do ktorej zhora kaskádami dopadá voda. Zopár povinných fotiek a keďže sa kritické miesto nedá prekonať ani zdola, tak sa vraciame po prúde nazad, aby sme znova vystúpili na povrch otvorom v doline číslo 3.

Návrat

Po krátkej pauze a privyknutí na svetlo nás čaká posledný oriešok – vystúpiť z prepadliska strmou bočnou dolinkou. Vychodený mokrý vápenec sa šmýka, no výstup je stále lepší ako zostup, o ktorý sa pokúšajú skupinky sviatočných turistov. Vystupujeme až k rázcestníku a po značke sa ihličnatým lesom, avšak znova v daždi, približujeme k horskej chate. Parkuje tu asi desiatka áut s prevažne maďarskými značkami a jedáleň je spolovice zaplnená. Prevádzkar nemá problém ani s angličtinou a tak polievka a rezeň padnú viac než vhod. Platíme v prepočte necelých 5,- EUR a ako pozornosť podniku dostávame domáce zákusky. Vzhľadom na pokročilý čas, počasie a dlhšiu cestu na „základňu“ rušíme ďalšie jaskynné dobrodružstvo a mierne upravenou trasou sa vraciame po značke červeného trojuholníka. Brodíme riečku a krátko stúpame na hrebienok, aby sme sa mohli pokochať výhľadom na Poianu Ponor aj z bočnej strany. Ovce už nevidno, no pohľad zhora na perfektný trávnik obklopujúci meandre potoka je aj tak úchvatný. Zostupujeme znova na dno, dávame si dlhšiu pauzu s posedením na starom kmeni a už nás čaká len návrat po rovnakej trase, ktorou sme ráno prišli. Zaujímavosťou je, že výdatnosť horských potôčikov oproti ránu poklesla, no nebude to dlhodobý jav, lebo hore na planine Padis mi na kapucňu znova bubnuje ľadová ryža...

Súvisiace témy:
Rumunsko - Fagaraš
Rumunsko - NP Retezat
Rumunsko - Padis - Cetatile Radesei