Nie je a tento krutý omyl každý rok pripraví o život niekoľko ľudí. V hrebeňových partiách Roháčov narazí turista zvyknutý na pohyb po značkovaných turistických chodníkoch na terén, ktorý svojou obtiažnosťou nemá na Slovensku obdobu. A to ani pri porovnaní s niektorými známymi prechodmi cez sedlá Vysokých Tatier. Asi najznámejšou obávanou túrou v Roháčoch je červeno vyznačený hrebeňový prechod cez vrchol Ostrého Roháča a potom najmä hrebeňovka zo Smutného sedla cez Tri kopy a Hrubú kopu na Baníkov. Sám Baníkov je možno najnebezpečnejším vrcholom celého pohoria s pomerne bohatou štatistikou smrteľných nehôd. Hlavnou príčinou je pomerne ťažký terén, ktorý v najťažších partiách dosahuje až druhý stupeň obtiažnosti stupnice horolezeckých výstupov, ďalej veľmi exponovaný terén, ktorý v prípade pošmyknutia sa môže skončiť niekoľko stometrovým pádom na jednu alebo druhú stranu, a hlavne pomerne chudobné zaistenie trasy krátkymi úsekmi reťazí, ktoré nezodpovedá náročnosti trasy. Keď k tomu pridáme aj nedostatočné varovanie v turistických mapách a nulovú výstrahu priamo v teréne, nečudo, že tam veľa ľudí občas „potí krv“.

Strážca národného parku alebo člen horskej služby, ktorý sa v týchto miestach častejšie pohybuje, si nemôže nevšimnúť, že tu veľmi často končí akákoľvek sranda a niekedy ide o život. Pri pozorovaní všetkých tých neskúsených a nevhodne vystrojených ľudí, ktorí často ani netušia, do čoho vlastne vliezli, vás napadne, že tých tragických nehôd je vlastne „málo“ na to, čo sa tu niekedy deje. Za dobrého počasia a za sucha to zvládne každý, kto sa nebojí výšky. Horšie situácie nastávajú za dažďa, pri námraze, snehovom poprašku, v silnom vetre alebo počas búrky. To sú situácie, keď má čo robiť aj veľmi skúsený vysokohorský turista. Menej skúsený si až vtedy uvedomí, že istenia je tu zúfalo málo a že nasledujúci krok bude možno posledný v živote.

Nové reťaze na hrebeni Baníkova

Pozorovanie hororových scén na exponovaných trasách hrebeňa ma prinútilo osloviť HZS, aby na najnebezpečnejších doteraz nezaistených úsekoch hrebeňa osadila nové reťaze. V piatok 17.7.2009 prebehla spoločná akcia Horskej záchrannej služby Západné Tatry – Juh (Dušan Trizna a Milan Madaj) a Západné Tatry – Sever (Ján Jurina a jeho syn Braňo Jurina), ktorej cieľom bolo vyriešiť najakútnejšie bezpečnostné problémy na Baníkove. Napriek neskutočnej horúčave (na Žiarskej chate + 24 °C v tieni) a exponovanému terénu im išla robota neuveriteľne rýchlo od ruky a v najrizikovejšej partii Baníkova čoskoro svietila nová pozinkovaná reťaz. Zhruba v strede hrebeňového úseku Baníkova je úzke a veľmi exponované sedielko, ktoré spadá na obidve strany veľmi strmými žľabmi. Po prekonaní sedielka nasleduje doprava idúci šikmý komín v severnej stene zaistený reťazou. Táto reťaz ale nelogicky nevyviedla turistu až hore na hrebeň, ale končila sa pod šikmou, zhruba päťmetrovou platňou s veľmi jemnými chytmi a stupmi. Toto bolo za zlých poveternostných podmienok asi najnebezpečnejšie miesto na Baníkove. Najmä počas zostupu sa tam ľudia potili od strachu, lebo v prípade pošmyknutia by nasledoval pád do niekoľko stometrovej severnej steny. Toto miesto skrývalo ale aj inú zákernosť, na ktorú doplatilo životom niekoľko ľudí. Neskúsení turisti si pri opačnej trase z Baníkova smerom do Smutného sedla často nevšimli na prvý pohľad nelogickú odbočku doľava do severnej steny, lebo pod platňou nevideli začiatok komína s reťazou. Preto neodbočili, ale začali zostupovať priamo dole po veľmi exponovanom hrebienku, so zle vrstvenou a veľmi rozlámanou skalou, do rovnako exponovaného sedielka nad priepasťou. Pri tomto zliezaní by riskoval život aj skúsený lezec, tu ale išlo o úplne obyčajných ľudí, často postarších alebo o malé deti. Vidieť ich tu zliezať v nevhodnej obuvi a štýlom „po zadku dole“ bol naozajstný horor. Ťažko uveriť, že sa ich tu pritom zabilo tak „málo“.

Kritický bol najmä rok 2004, keď sa tu zabili dvaja ľudia. Dňa 28.6.2004 tu zahynul 29-ročný český turista, ktorý si bohužiaľ nevšimol odbočku doľava a počas zliezania nadol do sedielka si až neskoro uvedomil, že tadiaľto zrejme chodník nevedie. Vtedy sa s ním vylomil kus zvetralej skaly a zletel do žľabu v severnej stene Baníkova. Jeho telo ostalo visieť na malej plošinke uprostred steny. Počas záchrannej akcie 29.6.2009 tu kvôli zlému počasiu HZS uskutočnila jeden z najdlhších spustov v tejto oblasti – 110-metrový spust k telu a následne 190-metrový spust dole stenou. Zlé poveternostné podmienky na konci októbra sa stali pre zmenu osudnými pre mladého 20-ročného Švéda. Vtedy sa prudko ochladilo a čerstvý sneh zmenil podmienky na hrebeni na tvrdé zimné. Zhruba niekde v týchto miestach sa pošmykol a pre zmenu spadol na južnú stranu do Baníkovského kotla. Tento úsek je už odteraz zabezpečený a takéto omyly by mali byť navždy minulosťou. Že tam to istenie bolo naozaj treba, potvrdila vystrašená nemecká turistka, ktorá ho využila ako prvá. Kŕčovito sa zavesila do reťaze, aj keď sme ju varovali, že tmel ešte nie je stvrdnutý a treba pol hodiny počkať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

To ale nebolo v prípade Baníkova všetko. Ešte som urgoval, že treba vyriešiť aj druhý problém – vodorovný exponovaný hrebeň tesne pod vrcholom, ostrý ako žiletka a s neskutočnou priepasťou na obidvoch stranách. Doterajší stav bol bez akejkoľvek logiky – reťaz bola iba v jednej polovici ťažkého úseku a druhá, rovnako ťažká polovica bola ponechaná na voľné lezenie. Chlapi z HZS tu navŕtali diery, osadili oká a spevnili ich tmelom. Odmerali si potrebnú dĺžku reťaze a tú vynesú a osadia pri najbližšej možnej príležitosti.

Preistenie ďalších vrcholov

Aj po osadení nového zabezpečenia bude Baníkov naďalej patriť medzi najťažšie dostupné vrcholy Roháčov, ale na neskúsených turistov by tu už nemali striehnuť takéto vyložené zákernosti. Určite to zachráni niekoľko ľudských životov.
Touto akciou ale horskí záchranári nepovedali posledné slovo. Už v jeseni zaistili novou reťazou ťažký úsek v hladkom a exponovanom komíne nad dolinkou Vrece, kde turisti často bojovali počas zostupu z vrcholu Pachoľa smerom na Spálenú. Teraz počas návratu z Baníkova skontrolovali aj zabezpečené úseky na Troch kopách a zistili, že horné ukotvenie reťaze v širokom komíne na Druhej kope je zrelé na výmenu, lebo platňa okolo oka je rozštiepená a hrozí vytrhnutie reťaze. No a ja do nich neprestanem hučať do tej doby, kým poriadne nezaistia aj Ostrý Roháč, ktorý skrýva tiež viaceré zákernosti. Aj tam sa bez akejkoľvek logiky nachádzajú nezabezpečené a veľmi exponované kroky nad priepasťou, mnoho ľudí tu „maturuje“ a nie sú schopní nájsť správny smer výstupovej trasy. Potom preliezajú na pokraji pádu ťažké úseky navyše v beztak už dosť ťažkom teréne.

Zmena systému značenia?

Veľmi by pomohlo aj preznačenie hlavného hrebeňa. V najexponovanejších miestach niekto vyznačil trasu priamo po hrebeni, takže vedie cez tie najťažšie možné partie, zatiaľ čo kúsok poniže vedie pohodlný chodníček. Ťažko môžeme očakávať od človeka z nížin – Maďara alebo Litovca, aby pochopil, že značka má len orientačný charakter a treba ísť tadiaľ, kade to najľahšie pustí. Oni tam riskujú život, zatiaľ čo my nechápavo krútime hlavou. Keď som bol ale prvýkrát pri mori a bola vyvesená čierna vlajka, tiež som si myslel, že im asi umrel nejaký kolega – plavčík. A potom sme sa niektorí takmer utopili v rozbúrenom mori, čo miestni ľudia vôbec nevedeli pochopiť. Veľmi by pomohli aj vydavatelia turistických máp, keby si konečne uvedomili, že treba takéto nebezpečné trasy v mape výrazne odlíšiť od bežnej značkovanej trasy, ako je to bežné inde v Európe. Poliaci napr. používajú v mape lebku so skríženými kosťami vedľa vyznačenej trasy a potom každý pochopí, že Orlia prť asi nebude pre každého. Naše nič nehovoriace malé čierne čiarky cez značku cudzincovi nepovedia absolútne nič, väčšinou si ich vôbec nevšimne, a výraz „trasa zabezpečená technickými pomôckami“ v legende mapy pre bežného človeka tiež neznamená absolútne nič. Technickou pomôckou predsa môže byť aj len jedna jediná železná kramľa niekde na ceste a neskúsený človek si hroziace nebezpečenstvo vôbec neuvedomí!!!

Ing. Pavol Gavlák
Strážca Správy TANAP-u – Žiarska dolina
Liptovský Mikuláš

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek