Ráno vyrážame autom na horný koniec dediny Thumersbach. Tá začína pri jazere a tiahne sa ďalej do hôr. Auto nechávame na parkovisku pri hostinci Waldheim, čím si šetríme podľa smerovníka hodinu a pol šliapania po asfaltke. No a kam ďalej? Pôvodne sme plánovali vyraziť na pekný vrchol Schonwieskogel doľava, prebehnúť sa po skalnatom hrebeni ďalej doľava, vrátiť sa a po hrebeni pokračovať na náš hlavný cieľ, Hundstein vo výške 2117 m n.m. Po posedení na chate sme chceli zísť k plesu, a potom sa okľukou sprava vrátiť cez Enzianhütte k autu.

Búrka nám mení plány

Tento skvostný plán revidujeme hneď pri prvom smerovníku. Oblaky nad hlavou velia ísť rovno hore smerom na chatu, a tak vyrážame priamou trasou, ktorá v našom pláne figurovala len ako prípadná rýchla zostupovka. Prvú hodinu a pol stúpame lesom, najskôr medzi lopúchami, neskôr čučoriedím. Cesta má miestami poriadny rakúsky ráz – načo robiť serpentíny, keď sa dá ísť rovno. Výhľad na jazero je len z jedného rúbaniska a potom až od lúčky so salašom a poľovníckou chatkou. Na našu chatu to máme ďalšiu hodinu a pol a tak sa ponáhľame ďalej po už nenáročne stúpajúcom chodníku v nízkom poraste, s čiastočnými výhľadmi na hrebeň. Začína popŕchať. Obliekame bundy a pokračujeme. O chvíľu vychádzame do otvorenejšieho priestoru. Už celkom dosť prší, a čo je horšie, hrmí. Trepať sa v búrke na hrebeň nemá zmysel, a tak sa otáčame a bežíme k chatičkám, nájsť úkryt. Spodný salaš má striešku, ktorá celkom postačuje, dokonca aj terasku s lavičkou. Vo vnútri očividne nikto nie je.

Búrka je silná, blesky bijú do bočného hrebeňa a my si gratulujeme k rozumnému rozhodnutiu. Pauzu využívame na obed, ale pomaly nám začína byť zima, a čakáme len, kedy sa to skončí. Postupne prestáva pršať, na chvíľu sa v potrhaných oblakoch objavuje aj jazero, ale pomaly všetko okolo nás zahaľuje hmla. Stúpa z doliny, ovíja sa okolo stromov, na chvíľku odkryje kus lesa, aby následne zatiahla clonu až úplne k nám. Je vlhká a studená. Napokon ale slnko vyhráva a hmla mizne. Po cca hodine a pol sa teda rozhodujeme pokračovať v túre.

Druhá búrka a družba na miestnom salaši

Stúpame medzi nezrelými čučoriedkami a dýchame skvelý prečistený vzduch. Onedlho sme uz pod hrebeňom. Od Schonwieskogelu sa opäť začína ozývať hrmenie a mraky za ním naberajú tmavomodrú farbu. Asi sme sa radovali priskoro. Čo teraz? Buď si švihnúť na chatu, traverzom a cca 200 výškových metrov, alebo po uzučkom chodníku cez priamy chrbát zbehnúť opäť k salašu. Keďže obe možnosti vyzerajú rovnako, tentokrát volíme pokračovanie, hrebeň by sme mali prekonať do desiatich minút. Onedlho sme naozaj pri rázcestníku, ktorý však na chatu udáva ešte 40 minút. Nasleduje traverz, ktorý prebehneme za päť minút miesto desiatich. Ďalší smerovník. Chata sa týči na vrchole kopca ako observatórium na Lomnickom štíte. Stúpať k nej pol hodiny, navyše cez snehové pole, vyzerá nebezpečne. Búrkový mrak sa približuje príliš rýchlo. Hm, čo teraz? Tam je nejaká besiedka, ukazuje Ľubo na traverz opačným smerom. Vyberáme sa teda rýchlo tadiaľto, ale čím sme bližšie, tým menej to vyzerá na besiedku. Pod sebou vidíme nejaké strechy. Tödling hochalm, hlása drevená tabuľka, syry a mlieko. Dlho neuvažujeme, radi si kúpime mlieko aj syr, len nech nás s tým nechajú vnútri.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po širokej ceste sme za desať minút pred salašom. Na dvore sa hýbe traktor, ovce a kravy cilingajú zvoncami, takže tentokrát žiadna strieška a ideme pekne dnu. Búchame na dvere, otvárajú nám dve deti a po našej mliečnej požiadavke nás volajú ďalej do kuchyne. Teplučko vyhriata kuchyňa, kde sa okolo sporáka zvŕta mama aj babka. Pozdravíme sa a k dopytu po mlieku pridávam aj nesmelú otázku, či by sme tu mohli zostať, kým prejde zlé počasie. Samozrejme, máme si sadnúť, deti spratávajú zo stola fixky a rozstrihaný papier. Je nám trochu blbé sa len tak nasáčkovať niekomu do kuchyne, ale vonku sa práve za bleskov a hromov spustilo krupobitie a tak sa tešíme, že sme tomu unikli. S pohármi mlieka sedíme ako päť peňazí za stolom, lebo vrchárskej nemčine ani zbla nerozumieme. Zrazu sa tri psy vrhnú so štekotom ku dverám. Pred počasím unikajú ďalší turisti, pár okolo päťdesiatky s ďalším hafanom. Pán hovorí podstatne zrozumiteľnejšou nemčinou a tak sa už ako-tak dohovoríme. Nasledujúce dve hodiny je vonku sodoma-gomora, búrka, vietor, krúpy, ale nám to neprekáža, sedíme v teplúčku, pred sebou tanier s niekoľkými druhmi syrových aj mäsových domácich špecialít a chlebom, kvasinkové pivo, lámeme nemčinu, deti sa prekrikujú pri kartách a psi sa tmolia pod nohami. Prichádza aj domáci pán a ďalší návštevník so šteňaťom, takže hurhaj nemá konca. Pomaly však dážď ustáva, a tak ukončujeme rakúsko-slovenskú družbu štamperlíkom obstlera, platíme a lúčime sa. Bol to zlatý klinec dňa.

Napokon úspešne na vrchole

Ten však ešte zďaleka nekončí. Keď sme už tu, hovorím Ľubovi, poďme si obísť kopec tam k tomu vodopádu a jazierku, potom vylezieme hore, pozrieme chatu a pôjdeme dole. Ľubo súhlasí, aj keď s plným bruchom a obstlerom v nohách sa kráča ťažko. Okolo sa ešte prevaľuje hmla, ale búrka už definitívne odišla. Pozrieme vodopád a stúpame k jazierku. Je tu krásne, aj keď zamračené, ale – už sa nám tak nechce! Vystúpame do sedla a konečne vidíme štíty na druhej strane, pravdepodobne Steinernes Meer a Hochkönig. Posledných dvadsať minút stúpania na chatu, už sa nám vôbec nechce, ale keď cieľ je tak blízko! Na chate Statzerhaus je ľudoprázdno. Za dva veľké čaje platíme 5,60 eur. Dosť, najmä, keď na salaši sme za všetko platili spolu 15 eur. Z pohodičky nás vytrhne pohľad na hodinky. Sedem hodín a my máme pred sebou trojhodinový zostup a žiadnu čelovku! Rýchlo sa balíme a padáme. Na zostup volíme strmší úzky chodník, nie cestu vedúcu dookola. Prebehneme traverz a volíme ďalší úzky chodníček vedúci chrbátom porasteným čučoriedím a nízkymi stromami priamo k nášmu prvému úkrytu. Zbehneme to celkom rýchlo, kochajúc sa obrazom lúčov predierajúcich sa cez mraky a dopadajúcich na Zeller See. Už len dlhý zostup lesom a prichádzame k autu, čistému ako z umývačky. Stihli sme to ešte za svetla, máme za sebou kopec zážitkov, krásne fotky vo foťáku a tipy na ďalšie túry, až sa tu zase niekedy vyskytneme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek