Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Hohe Tauern - Schleinitz

Po dvoch dňoch zlého počasia, počas ktorých sme sa akurát presťahovali z jedného kempu do druhého a pozreli si Lienz, ráno konečne neprší. Schleinitz je vysoký 2906 m n. m., súčasť Hohe Tauern a zároveň Schobergruppe. Výrazne trčí nad mestom a provokuje pri každom vyjdení zo stanu. Snáď sa počasie zlepší, vydávame sa pokorne na cestu s tým, že ideme, kým to pôjde, hlavne, nech je pohyb.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+1244 m stúpanie, -1244 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Pohoria
Schobergruppe
Trasa
  • Najvyšší bod: 2906 m n. m.
  • Najnižší bod: 1662 m n. m.
Voda
po ceste nebola
Doprava
auto
SHOCart mapy
Schobergruppe, Alpenvereinskarte č. 41

Do maximálnej výšky sa snažíme vyviezť autom, aby sme mali viac času na zaujímavejšie pasáže. Tentokrát to ide k spodnej stanici lanovky do výšky 1662 m. Tam zaparkujeme a začíname stúpať strmo hore po trávnatom kopci. Prelezieme zo dva elektrické ploty a stretneme sa zoči-voči kravám, ktoré pasienky obývajú. Jedno zo zvierat sa tak rýchlo rozbehne k nám, že stratíme odvahu a vraciame sa rýchlo cez plot. Lenže aj v tejto časti sú kravy/býky. Čo teraz? Vydávame sa doľava na nejaké ďalšie pasienky, kde sú kravy v dostatočnej vzdialenosti, preliezame ďalšie ploty a veľkým oblúkom naše problematické kravy obchádzame. Pod lanovkou kráčame ešte pár minút a dostávame sa na poľnú cestu. Chvíľu nás vedie po rovine k salašu Naturfreundehütte, kde sa dá aj posedieť a občerstviť. My sa vnárame do lesa za salašom.

Lesný chodník stúpa strmo pomedzi nízke kríčky, vychádzame z neho na miestach, kde sa v zime lyžuje. Spomedzi mrakov občas nesmelo vykukne niektorý zo štítov na opačnej strane doliny. Pri smerovníku sa snažíme dovidieť ďalej, ale počasie je stále nanič. Aspoň že neprší. Driapeme sa do kopca a o chvíľu sme pri lyžiarskom stredisku pod kopcom Steinermandl. Tu ideme chvíľočku po rovnej kamenistej ceste. Nad ďalším smerovníkom dlho rozmýšľame. Naše ranné ochody z kempu sú totiž dosť neskoré a už je pomerne veľa hodín, asi jedna alebo pol druhej popoludní. Schleinitz nás láka, ale stihneme sa vrátiť za svetla?

Študujeme mapu a rozhodneme sa pokračovať, pokiaľ sa nám to bude zdať OK. Minimálne niekoľko jazier vyzerá veľmi zaujímavo. Od rázcestníka odbáčame vľavo hore a kráčame pomerne plytkou, skalnatou krajinkou, ktorá aj v nevábnom počasí vyzerá sympaticky. Pod kopcom Goiselemandl nás na záver prudšieho stúpania prekvapí chatička pár metrov pod chodníkom. Je otvorená a v prípade búrky určite neoceniteľná.

Teraz pre zmenu trošku klesneme okolo pána, ktorý opravuje chodník, stretávame aj ďalších turistov. Po pravej ruke máme prvé jazierko. Opäť začíname viac stúpať, cestu nám spestria viacfarebné ovečky, dnes máme úplné safari. Netrvá dlho a sme pri jazerách Neualpseen. Pri jazerách sa zastavujú ostatní turisti a obedujú, aj mne už veru škvŕka v bruchu, ale musíme pokračovať, ak to chceme stihnúť. Zatiaľ totiž ideme dobre a tak sme sa rozhodli ísť až hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nastáva stúpanie na samotný kopec, najprv skalnatý chodník, neskôr už len veľké skaly, vyššie veľké skaly so snehom. Na jednom mieste si udriem nohu tak, že ešte teraz tam mám hrču - postavila som sa jednou nohou na sneh medzi dve skaly a zaprela sa, aby som na skalu vyliezla. Sneh povolil a ja som zapadla medzi šutre až po pás. Po tomto páde moje nohy strácajú istotu a panicky sa bojím akéhokoľvek snehu. Nielen že nedrží, ale sa aj šmýka. Asi v polovici stúpania sa dostávame na veľkú vyhladenú skalu, kde si chvíľu posedíme. Ďalej sa mi to už vôbec nepáči, je tam takmer samý sneh. Predstavujem si, ako pri každom kroku zletím do medzery medzi skalami. Nakoniec sa to dá v pohode prejsť, len človek musí na snehové pole naskočiť ďalej od skál, takisto z neho preskočiť na konci. Pri kraji totiž hrozí vyššie popísané nebezpečenstvo.

Nekonečné stúpanie, ani si nevšímame, že počasie sa zlepšuje. Až prichádzame na hranu skalného rebra a vidíme široko-ďaleko až na najvyššie, ľadovcové skupiny Hohe Tauern. Nad nami je dokonca modrá obloha a tak s novým elánom lezieme hore, obchádzame veľké balvany a balansujeme na hladkých policiach. Celá trasa je bez akéhokoľvek istenia a sme radi, že nie je mokro, tu by to bolo "o hubu". Kríž pred nami, hurá! Síce to ešte nie je vrchol, ale je odtiaľto pekný pohľad na Lienz, ktorý sa občas na sekundu vynorí z mrakov. Zlezieme k smerovníku a na vrchole sme o tri minútky. Som v úplnej extáze, nad nami je modrá obloha a okolo prstenec sivobielych hôr. Navyše som dosiahla svoj osobný výškový rekord, 2906 m n. m po vlastných.

Slnko príjemne hreje a tak jeme, fotíme, kocháme sa a nechce sa nám odísť. Plánujeme, ako pôjdeme prespať do Lienzer hütte do doliny pod nami a z nej vyrazíme na niektorú trojtisícovku. Už je aspoň päť hodín, keď začneme uvažovať o odchode. Je veru o čom, lebo sa odmietam vracať cez snehové pasce. Na výber sú dve alternatívy. Na mape je naznačená cesta z vrcholu po skalnatom hrebeni na susedný 2651 m vysoký Sattelköpfe. Cesta je bodkovaná, čiže náročná. Môže, ale nemusí byť zaistená. Tipujem, že skôr asi nie. Chodník vedie cez tri vrcholy a potom klesá k jazeru, trasu vidieť na fotke Skalnaté zuby. Odrádza nás predstava, že sa zasekneme na nejakom nezleziteľnom úseku a padne tma. Volíme teda dlhšiu, ale bezpečnejšiu alternatívu. Vraciame sa k smerovníku, od ktorého sa ide dole na opačnú stranu sutinovým hrdlom na spôsob tatranských sediel. Čaká nás klesnutie do sedla a návrat popod náš kopec dlhým traverzom až k lanovke a potom cez les k parkovisku.

Klesanie sutinou je striedanie šmýkania sa a zliezania krátkych komínikov. Zablúdiť sa nedá, tento úsek je vyznačený tak, aby aj v prípade snehu bolo vidieť aspoň jednu značku. Teraz tu sneh nie je, a tak sa nám zdá, že červené značky sú všade okolo. Slnko pečie, dole sa odráža na hladine ľadom pokrytého plieska. Prichádzame k obrovskému suťovému poľu. Tu už značky nie sú a chodník tiež nie. Ideme rovno dole, suť nám uteká pod nohami, veľké kamene sú úplne nestabilné, každú chvíľu idem padnúť. Tento úsek ideme asi dvadsať minút, potom sa dostaneme na pevnejší podklad. Tu sa objavia aj červené značky na skalách. Vyzerá to, že sme išli inakade. Vizuálne skúmame už prejdenú cestu, ale nevidíme nič schodnejšie. Vyzerá to skôr tak, že značka viedla viac popod skaly, kde sa ale odtrhla veľká kamenná lavína a zakryla cestu. Našu teóriu by potvrdzoval jednak vzhľad suťového poľa, jednak to, ako veľmi bolo nestabilné.

Napokon prestávame mudrovať, čaká nás ešte dlhá cesta. Nohy sú už unavené z neustáleho klesania a v jednom komíniku sa potknem tak, že letím hlavou dopredu a len tak-tak sa zachytávam. To by bola vážne smola. Vždy, keď mi terén dovolí, presúvam oči na nádherné pliesko, orámované zvrásneným snehom, ktorý sa aj s oblohou odráža na hladine. Dokonalá krása, so štítmi v pozadí, potom sa netreba diviť, že zakopávam. Fotím ostošesť, Ľubo je už riadne nervózny, je už po šiestej a nás čaká ešte dlhý úsek. Prichádzame do sedla Alkuser Scharte, 2631 m n.m. Je tu smerovník. Rakúšania v tejto oblasti označujú trasy aj farebnými bodmi na spôsob zjazdoviek - modrým, červeným a čiernym. Pri Schleinitze je čierna bodka s dodatkom Nur für geübte, čiže len pre skúsených turistov. Zo sedla vidíme našu ďalšiu cestu. Dlhočizný traverz a na konci malinké jazierko, vrcholová stanica lanovky, od ktorej nás čaká ešte aspoň hodinka klesania.

Zostup nie je náročný, ale nemá konca. Trávnatý chodník striedajú kopy kameňov. Sute mám už plné zuby, nohy sa mi zvŕtajú na kameňoch, členky bolia. Pod nami je ale nádherný obrázok, Lienz s Lienzskymi Dolomitmi a modrou oblohou. Do toho sa ozýva pískanie svišťov, ktorých je tu neúrekom. Každú chvíľu míňame noru priamo na turistickom chodníku. Očividne s prítomnosťou turistov problém nemajú. Neďaleko lanovky stretávame aj kamzíka. K zasnežovaciemu jazierku sa dostávame zároveň s poslednými lúčmi slnka, ktoré slabým ružovým svetlom osvetľuje Dolomity pred nami. Dovidíme až do Talianska. Pod čistou modrou oblohou schádzame dolu. Lienz začína blikať večernými svetlami a my tento obrázok pridávame na úplný vrch dnešnej plnej čaše.

Fotogaléria k článku

Najnovšie