Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Poľské poloniny - Bieszczady - Tarnica

Väčšine ľudí sa pri vyslovení slova Poľsko vybavia nákupy na trhovisku, niektorým Tatry. Niekto siahne hlbšie do vojnovej histórie a niekto si zaspomína na parádny celodenný okruh po hrebeni najvýchodnejšej poľskej poloniny spojený s výstupom na najvyšší vrch Národného parku Bieszczady, na Tarnicu.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+850 m stúpanie, -850 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 04.08.2009
Pohoria
Poľsko - Bieščady (Park Narodowy Bieszczady)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1346 m n. m.
  • Najnižší bod: 740 m n. m.
Voda
Pramene v sedle medzi Tarnicou a Krzemienom a na svahu Krzemienu, pramenisko pri zostupovej asfaltke - všetky mali v lete minimálnu výdatnosť a pre mňna nepostačujúcu kvalitu vody
Nocľah
bez
Doprava
vlastné auto alebo bus do Wolosate
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)

Trasa

Wolosate – Przęlecz Sidlo - Tarnica – Przęlecz Sidlo - Przęlecz Roviń Jackowa - Halicz – Rozsypaniec (Polonina Bukowska) – Przęlecz Bukowska - Dolina Roztoki (Wolosatka) - Wolosate

Po únavnej a poľskými vodičmi okorenenej ceste parkujeme na parkovisku vo Wolosate až okolo poludnia. Sezóna vrcholí a v hotelíku ani v niekoľkých priľahlých domčekoch nie je žiadne voľné miesto na ubytovanie. Trochu nám to kazí náladu, no oproti rannému počasiu na Slovensku je tu takmer gýčové azúro, takže naťahujeme letné handry a vydávame sa v ústrety dnešnej túre.

Na Tarnicu

Pri búdke na konci dediny platíme po 6,40 zl. na osobu vstupného, dostávame bloček a pohľadnicu so schematickou mapkou pohoria. Odbočuje tu modrá značka a pred nami sa objavuje prvý cieľ nášho dnešného putovania – vrchol Tarnice. Odtiaľto vyzerá poriadne vzdialený, no skupinky Poliakov, ktoré sa vydávajú našim smerom, dodávajú optimizmus. Obchádzame cintorín a funkčnú vahadlovú studňu a len miernym stúpaním cez lúky vchádzame do lesa. Letný úpek sa oslabil a ja dúfam, že aj hore na polonine to vďaka nadmorskej výške bude príjemnejšie. Spočiatku ideme lesom, dookola zdravíme protiidúce skupinky, až to začína byť kúsok otravné. Prvú dávku výškových metrov absolvujeme po schodíkoch. Zdá sa, že tu len nedávno pršalo a povrch sa miestami šmýka, takže to drevené zábradlie padne celkom vhod. Vidieť, že sa vyberanie vstupného v niečom prejavilo a aj blatistý úsek absolvujeme po drevenej lávke. Metre sa oklamať nedajú a tak statočne funím až po ostrú hranicu lesa. Tu sa opäť otvárajú výhľady na svahy Szerokeho Wierchu a po chvíli nad nami defiluje aj dvojvrchol Tarnice. Do sedla (Przęlecz Sidlo) sa vinie široký, no zábranami jasne definovaný chodník, na ktorom sa vlní farebný had už prevažne schádzajúcich turistov. Väčšinu stúpajúcich sme totiž aj napriek nášmu víkendovému tempu predbehli a stále máme 30 minútový náskok oproti údaju na rázcestníku. V horúcich lúčoch teda zdolávame kamenné stupne až do sedla pod Tarnicou (Przęlecz Sidlo). Oddychuje tu kvantum ľudí, takže sa veľmi nezdržiavame a odbočkou vyliezame posledné metre na vrchol. Dominuje mu obrovský železný kríž ako pripomienka návštevy bývalého poľského pápeža v roku 1954. Po vzore davu sa rozkladáme na tráve a konečne si dávame zaslúžený obed. Niekde v doline sa odrážajú strechy Wolosate, na východe sa vlnia ukrajinské hrebene a rovno pred nami ako monument dnešného pokračovania sa vypína skalami obsypaná polonina Bukowska s jasne viditeľným chodníkom na svojom svahu.

Poznámka:
Pri zobrazení odkazov mapy v pokračovaní článku sa prosím prepnite na satelitnú vrstvu. Turistický mapový podklad, ako aj zobrazenie značiek, už nie je pre túto okrajovú časť dostupný. Chodník je však na satelitnej mape dobre viditeľný.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Polonina Bukowska

Po chvíli oddychu nás čaká prudké klesanie do sedla Goprowska (Przęlecz Roviń Jackowa). Chodník je tu dovybavený zábradlím a očividne bol kvôli erózii svahu posúvaný o pár metrov mimo pôvodného. Zerodované a uzatvorené úseky sú všade po trase zakryté pletivom a zvyčajne opatrené tabuľkami so zákazom vybočovania z chodníka. Masová turistika si tu vyberá svoju daň, no starostlivosť sa miestnym ochranárom uprieť nedá. Po ľavej ruke míňame slabučký prameň, zatiaľ čo po pravej ide cez trávu nenápadná odbočka k sezónnej chatke miestnej horskej služby (GOPR). V sedle odbočuje strmý chodník hore na Krzemień, no my sa vydávame napravo mierne stúpajúcim chodníkom popod Kopu Bukowsku. Turistov tu výrazne ubudlo, s tými zopár sa dá vyhnúť aj na úzkom chodníku vo vysokej tráve siahajúcej až nad hlavu. Stúpanie je príjemné, napravo sa vypína Tarnica, ktorá odtiaľto vyzerá dosť monumentálne. Stav vody už máme v polovici, takže sa pre istotu poslušne postavím do radu pri vyznačenom prameni. Asi vyzerám nedočkavo, takže postarší pán ma púšťa pred seba, aby som zistil, že voda tu ledva kvapká pomedzi kamene. Po dvoch minútach mám na dne fľaše centimeter mútnej kvapaliny, takže to rovno vzdávam. Medzitým v protismere prešla asi 40-členná skupinka, takže zastávka nebola až tak zbytočná. Takmer 200 výškových metrov s pohľadom na vzdialené ukrajinské poloniny zbehlo príjemne a vychádzame na kamennom hrebeni, takže to tu miestami vzdialene pripomína hrebeňové partie Nízkych Tatier. Odtiaľto sa už chodník bude iba vlniť v stúpaniach pod 100 metrov. Nastáva tu neobvyklé ľudoprázdno a až na zopár červených bodiek kdesi v diaľke tu niet ani nohy. Obrovský nepomer so situáciou na Tarnici. Sme niekde v polovici dnešnej túry a to najkrajšie je ešte stále pred nami. Stúpame na Halicz, ktorý konečne poskytuje fantastické výhľady aj do vnútrozemia Poľska a vzdialenejšej Ukrajiny. Počasie sa však akosi začína podvečer kaziť, takže preventívne pridávame do kroku, aby nás hore nič nechytilo. V stúpaní na Rozsypaniec zisťujeme, že sme poslední návštevníci a kopce za nami sú už zahalené do prevaľujúcej sa hmly. Dramatické spätné výhľady na prejdenú trasu stoja za to. GPS-ko na krku a zreteľne vychodený chodník mi dodávajú odvahu, no aj napriek tomu vrchol s menším krížom iba preletíme a nasledujeme skupinku asi 300 metrov pod nami. Oblačnosť sa našťastie preženie niekam na Ukrajinu a my si v poslednom klesaní znova užívame krásne výhľady na obrobené políčka na zahraničných svahoch, s ktorými sa treba podeliť aj doma. Mrcha telefón sa však stihol prehodiť z poľskej na ukrajinskú sieť, takže minútový hovor stál takmer okrúhlych 5,- €.
Slnko už začína povážlivo klesať nad hradbu ukrajinských kopcov, takže posledné fotky pokračovania poloniny už ozdobenej hraničnými stĺpikmi a schádzame k prístrešku nad sedlom Bukowska len pár metrov od schengenskej čiary. Žiadna viditeľná hliadka nablízku, no aj tak radšej nejdem provokovať s fotením autoportrétov jednou nohou na Ukrajine.

Návrat po asfalte

Po krátkom občerstvení sa vydávame na návrat pohraničiarskou asfaltkou s vibramami visiacimi na batohu. Sandálky budú na tie skoro 2 hodiny lepším spoločníkom. Asfaltka spočiatku prudko, neskôr už len mierne klesá do doliny potoka Wolosatka. Stav cesty nie je vždy optimálny a v netrekových sandáloch je to kvalitná masáž na nohy, ktorú zmierňuje iba občasná tráva po krajnici. Podnikavému duchu Poliakov s požičiavaním bicyklov na zjazd zo sedla tu asi bude brániť pohraničná byrokracia. Vzhľadom na to, že posledná zabudnutá skupinka je ďaleko za nami a les pôsobí medvedíkovo, tak o sebe dávame pravidelne vedieť. Menšou záhadou sú pre mňa drobné stĺpiky náučného chodníka, ktoré obsahujú len piktogram a číslo zastávky, no žiadne informácie. Žeby chlap v búdke na začiatku rozdával aj nejaké letáčiky? V nohách už toho máme dosť, takže vytúžená križovatka s cestou z Ukrajiny prichádza vhod. Piktogram preškrtnutého panáčika je však dostatočne výstižný, aby sa tu otáčali aj skupinky cyklistov, ktorí sa sem prišli previezť z Wolosate. Do dedinky prichádzame so zapadajúcim Slnkom, po ulici sa prechádzajú ubytovaní ľudia a poslední návštevníci odchádzajú večerným autobusom. Na prázdnom parkovisku nás ešte pri odchode pekne bločkom z pokladnice zinkasujú o 12 zlotých celodenného parkovania a my sa vyberáme v ústrety hľadaniu ubytovania po okolitých dedinách.

Odkaz

Náučný chodník Bieszczady (poľsky)

Fotogaléria k článku

Najnovšie