Ferrata Raxalpe – Teufelsbadstubensteig
Jednu chladnú a veternú sobotu sme sa vybrali do rakúskych hôr. Smer Raxalpe – Grosser Höllental. Vymysleli sme si ďalšiu zimnú via ferratu. V januári sme prešli Alpenvereinsteig a dnes sme sa chceli popasovať s Čertovou kúpeľňou - Teufelsbadstubensteig.
Presun
Cesta z Bratislavy je naozaj pohodová a do roka som v Raxoch približne dvadsaťkrát. Určite ich poznám viac ako Tatry. Je to blízko a sú tu fantastické podmienky na všetky outdoorové aktivity. Vyberám smer Eisenstadt, lebo mám rád pomalé kotúľanie sa po rakúskych dedinkách. Míňame dedinky a hor sa diaľnicu S4 a po pár kilometroch odbočka na S6 smer Bruck am der Mur. Za necelú hodinku a pol odbáčame na Gloggnitz a pokračujeme smer Höllental. Prejdeme okolo Raxsielbahn a popri Weichtalhaus. Auto nechávame pred tunelom na malom parkovisku. Smer je jasný. Akurát sa budeme držať naľavo ku koncu doliny.
Náročné podmienky
Podmienky neboli práve najideálnejšie, ale to nás samozrejme nemohlo odradiť. Vychutnávali sme si absolútnu intimitu. Štyria navnadení nadšenci a ich tlkot sŕdc plus monotónne dýchanie bolo počuť v rozľahlej Höllentalskej doline. Ticho a bezvetrie nám dodávalo energiu a vedeli sme, že to bude určite silný zážitok. Už nástup dal poznať, že aj snehové podmienky sú dosť tvrdé, ale bezpečné. Než som sa dostal pod nástup, ma som čo robiť, aby som prerazil cestu pre ostatných z partie, ktorí boli slušne navnadení na ich prvú zimnú via ferratu. Sneh bol až po pás a občas aj po prsia, pri nastupovaní ku rebríku. Prvé dotyky s rebríkom boli už istejšie a tempo rýchlejšie, ale samozrejme aj exponovanejšie. Ľad! Sklon v niektorých častiach bol 40 až 50 stupňov. Veľa to nemalo spoločné s via ferratou, ale reálny alpinizmus. Značky sme nedodržiavali a išli sme čo najkrajšou trasou. Vždy som vyberal najbezpečnejší smer, ale aby tam bola dávka adrenalínu. Sneh držal a postupovali sme vcelku slušným tempom. Všetky oceľové laná boli takmer meter pod snehom, tak sme istenie príliš neriešili pre rýchlejší postup, avšak pri vzdušnejších častiach som vyhrabal nejaké to lano pre morálku kolegov.
Odfúknutie vetrom
Vietor bol urputný približne 80 – 90 km/h a mnohokrát sme museli ležať a čakať, kým sa vôbec dalo pohnúť bez toho, aby nás vietor neodhodil a nesotil do niektorého žľabu, ktoré sa hrdo ukazovali pod našimi nohami. Pád by bol určite fatálny a asi nepríjemný. Zažil som takéto niečo pred dvomi rokmi v Raxoch, keď som sa vybral so svojím verným kamarátom psom Aronom na prechod cez hrebeň cez Ottohause: od lanovky cez Preinerwand, See hutte, Karl Ludwig hause až na Heukuppe (2007 m n. m.) Vtedy bol vietor o sile 120 km/h v nárazoch a nesmierna hmla. Pri vystupovaní z lanovky mi pánko hovoril, že podmienky nie sú ideálne a vietor je veľmi silný, ale väčšina ľudí sa opaľovala na lavičkách pri bufete. Pravdu povediac som nechcel veriť, že príroda ma dokáže až takto pokoriť. Akonáhle som sa dostal na hrebeň smer Prainerwand, som stratil fotoaparát a tak som sa rozhodol odložiť lyže a batoh a začal som ho hľadať. Vietor ma ošľahával a omŕzala mi tvár, no zopár víchríc som už prežil a tak som to nebral vážne. Medzitým sa silný vietor zmenil na víchricu a stálo ma obrovské úsilie vrátiť sa pre svoje zanechané veci. To už som nedokázal stáť na nohách. Chcel som sa dostať na Karl Ludwig haus, lebo som bol dohodnutý s kamarátmi z Maďarska, že sa tam stretneme. Len čo som sa chcel narovnať, tak ma víchor odhodil niekoľko metrov. Mám takmer 90 kilogramov a mal som 16 kg v batohu. Vietor ma hádzal ako papier a nedokázal som sa odlepiť od snehu. Pri každom pokuse o narovnanie ma to vytrestalo a nijako som nedokázal ovládať svoje telo. Nepamätám sa, koľko som sa takto trápil a plazil po bruchu, ale smerom späť k Otto hausu som bol rád, že stojím na nohách. Bol som rozbitý a Aron tiež. Samozrejme, okolo lanovky boli všetci usmiati a vyrelaxovaní pri popíjaní drinkov. V ten deň boli extrémne podmienky a všetci, ktorí sa dostali na niektorú z chát, boli uväznení na štyri dni. Horská služba dokázala až po štyroch dňoch vyšliapať hore a postupne znášali ľudí.
Zaľadnené rebríky
Fixné laná nebolo ani vidieť a vyberal som cesty v úzkych žľaboch, komínoch. Hlavne tam, kde sme boli krytí pred vetrom a bolo relatívne bezpečno. Ten vietor sa vážne menil na vetrisko a tak nás potešilo, keď sme uvideli znak modrej farby na strome, ktorý naznačil smer na zostup. Samozrejme, nejakú dobu sme kopírovali značky, no po čase bol sneh až nad znakmi a tak sme to skrátili do prvého žľabu. Sklon bol miestami zamrazujúci, ale predsa krásny na zostup. Občas sme sa trápili a brodili viac ako pri výstupe. Postupne sme strácali výškové metre. Podľa GPS prístroja som vedel, že sme blízko zostupovej cesty, ale z toho žľabu sa už dostať nedalo a my sme ani nechceli vykľučkovať z tej nádhery. Po chvíli sme stáli na balkóniku a pod nohami rovná stena zaľadnená asi 5 – 6 metrov vysoká. Pod nami hlboký sneh. Hmm, skúsenosti sú skúsenosti a tak som už vyťahoval 30-metrové lano, ktoré mám vždy so sebou pre prípad núdze. Trochu zmeny treba a moji spolulezci sa aspoň zaučili do tajov zlaňovania. Pri zlanení nás pozorovali kamzíky a tak mi bolo jasné, že sme sa nestratili a sme v Raxoch. O niekoľko desiatok metrov sme sa dostali k vyznačeným rebríkom, ktoré sme hľadali. Hrôza. Celý výstup a aj zostup bol bezpečnejší ako tieto zamrznuté rebríky. Sneh bol už kašovitý a kombinácia so šmykľavými rebríkmi nám robili starosti. Ale s veľkou dávkou optimizmu a posilnení nádhernými zážitkami sme zostupovali k autu. Dnešný deň sa oplatilo obetovať pre túto akciu, i keď poveternostné podmienky neboli najvhodnejšie. Dlho v nás táto sobota zostane a určite si na ňu radi spomenieme pri upršaných víkendoch.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
