Trasa

Beckov - Selec - Inovec - útulňa Izba - Panská Javorina - Podhradie - Nová Lehota - Bezovec - Prieľačina - útulňa Izba - Kálnica - Beckov - Nové Mesto nad Váhom

1. etapa - Inovecká

Po vystúpení z poloprázdneho ranného autobusu v centre Beckova upravujem výstroj, zbežne pozerám údaje na neďalekom rázcestníku a vyrážam po zelenej smerom k zrúcanine hradu. Značka obchádza bralo z juhu a stáča sa do lúčneho vŕšku. Neustále sa obraciam a sledujem meniacu sa siluetu malebnej zrúcaniny. Chodník pokračuje remízkou pomedzi dozrievajúce polia, neskôr okrajom lúky, až vchádza do statnej bučiny a širokým oblúkom obchádza plochý Lašid. Opäť menšie lúčky, na okraji jednej prechádzam okolo uzamknutej lesáckej búdky s verandou - v prípade dažďa by poslúžila. Ruch civilizácie utíchol, nenáhlivo stúpam dubovým lesom na chrbát Lazového vrchu, odkiaľ sa krátkym strmým zostupom dostávam na okraj lúk poskytujúcich prvé pohľady na najvyšší vrch pohoria - Inovec.

Chodník chvíľu tvrdošijne kľučkuje pomedzi stromy okrajom lesa, ale nakoniec pri skupine mohutných dubov vychádza na lúku. Na jednom z nich aj vidím poslednú značku. Pokračujem vychodenou cestičkou nadol, ale keď ani na okraji protiľahlého lesa nieto značky, vraciam sa a smerujem lúkou šikmo, tak ako sa mi to pozdáva podľa mapy. A naozaj - na osamelom smreku svietia značky zdupľované aj kovovým stĺpikom so šípkami. Vchádzam do lesa a už výraznou cestou klesám až k potoku. Na jeho druhej strane chodník vchádza do zarastenej medze a len značky na osamelých slivkách ma utvrdzujú, že idem správne. Po chvíli ma šípka posiela nahor na pravý okraj - tu si zas razím cestičku hranicou lánu dozretej raže. Až tu si uvedomujem, že tento úsek je súčasťou medzinárodnej cesty E8 - tak to majú pútnici spestrené. Zvyšok cesty do Selca je už v pohode.

Prechádzam takmer vyľudnenou obcou a v jednom z posledných domov poprosím o naplnenie fliaš vodou. Predo mnou je 700 výškových metrov na Inovec. Sprvu mierne lúkami, potom čosi strmšie traverzom južného úbočia Hradiska a nakoniec nekompromisnou "direttissimou" na rázcestie pod Inovcom, kde sa zelená napája na červenú hrebeňovku a odovzdáva jej aj štafetu E8. Akurát sa odtiaľ poberá rodinka smerom k chate - jediné to turistické duše celého dňa. Na samotný vrchol Inovca (1042 m) je to len kúsok. Zhadzujem batoh, suším tričko, poobzerám nový prístrešok a po krátkom oddychu sa poberám ďalej po červenej. Z minulosti viem, že radšej sa zdržím na neďalekom takmer rovnako vysokom Palúchu (1004 m), ktorý poskytuje výhľad na obidve strany pohoria. Zároveň je toto miesto akousi "enklávou" Slovenského rudohoria: smrečkami obkolesené neveľké čučoriedkovisko, v tejto výške sú plody už úplne dozreté. Takže prestávka je ešte dlhšia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z minula si pamätám vyznačenú odbočku k prameňu v juhovýchodnom úbočí, teraz sa mi podarilo prehliadnuť ju, nuž musím vydržať. Značka pokračuje lesnou cestou sledujúcou hlavný hrebeň s minimálnymi zmenami nadmorskej výšky. Občasné rúbaniská poskytujú výhľady najmä na Považie a spätne na Inovec. V oblasti Jakubovej značka odbočuje doľava na nenápadnejší lesný chodník a mierne klesá. V rozpadajúcom sa oplotení ďalšieho zarastajúceho rúbaniska je "bránička" a smerovka k prameňu Pod Jakubovou. Skladám batoh a schádzam necelých 200 m nabrať vodu. Čaká ma posledné, tiahle stúpanie dnešného dňa na Ostrý vrch (910 m). Za vrcholom sa terén otvára, naľavo vidno kotlinu Bebravy ohraničenú južnými výbežkami Strážovských vrchov, južný obzor zakrýva masív blízkej Panskej Javoriny, ale Považie na západ je ako na dlani. Kúsok poniže sa týči nový drevený dvojkríž aj s trojvrším a drevenou tabuľou a veršíkom.

Nenáhlivo schádzam a v lokalite Tri buky po významovej odbočke doprava prudko klesám bukovým lesom k útulni Izba. Stále je vo výbornom stave, nikde ani nohy. Nasleduje tradičný rituál: po vodu k prameňu, varenie, večerná hygiena, listovanie stránkami návštevnej knihy a s prichádzajúcou tmou do spacáka. Noc je rušená len škrabotaním plchov snažiacich sa dostať do ešusu s ranným pudingom.

2. etapa - Topoľčiansko-hradná

Ráno som už okolo siedmej späť na hrebeni. Prehupnem sa cez skalnatý vŕšok s pekným výhľadom na východ, od Kálnice sa sprava pripája modrá, zanedlho na ďalšom rázcestí sa oddeľuje. Opúšťam hlavný hrebeň a po štvrťhodine mierneho stúpania stojím na Panskej Javorine (943 m). Vrchol je plochý a aj keď samotný nezarastený, okolité stromy bránia výhľadom. Presedlávam na zelenú značku a starou smrečinou klesám do oblasti rozsiahlych vyťažených a postupne zarastajúcich rúbanísk. Na rázcestí Jamka začína žltá, ktorá sa má so zelenou opäť stretnúť dolu. Ostávam verný zelenej a bedlivo sledujem značenie, ktoré je dosť riedke (v niektorých častiach značky ani niet kde maľovať), a snažím sa nestratiť sa v spleti zvážnic. Nepomohlo - krátko za poľovníckou chatou Hubertka po prechode cez lúky si uvedomujem, že síce vykračujem príjemnou lesnou cestou, ale značky napriek dostatku stromov nie sú. Až tesne nad dolinou sa zelená vynorí nenápadným chodníkom z lesa. Na ľahko po nej vybieham pár sto metrov, aby som zameral priebeh značky.

V doline hľadám rázcestie so spomínanou žltou, ktorou chcem pokračovať do Podhradia. Na Dolných Zľavách je však rarita: zelená sa v ostrom uhle lomí asfaltkou na východ, jej smerovky sú na smreku, asi o 30 m opačným smerom asfaltku križuje žltá s vlastnými smerovkami... takže "de facto" sa tu značky nestretajú. Žltú evidentne používa viac lesná zver ako ľudia, za mokra by som sa tadiaľto nechcel predierať. Po poldruha kilometri vychádzam na spevnenú lesnú cestu a zároveň modrú značku Pod Smutným vŕškom a pohodlným klesaním popri chatovej osade s neustálymi výhľadmi na Ponitrie vchádzam do Podhradia. Postupne sa vynára aj nezameniteľná silueta veže Topoľčianskeho hradu. Prechádzam obcou a na rázcestí značka už aj so zelenou zatáča popod cintorín a mierne stúpajúc traverzuje hradný vrch. Na ľahko si robím krátku exkurziu k zrúcanine a klesám k vlekom a bývalej chate, ktorú postupne pohlcuje vegetácia. Tu sa značky rozdeľujú.

Na tretíkrát sa mi darí nájsť správny smer zelenej, ktorú majú obaja hlavní vydavatelia máp zakreslenú nesprávne. Ani chybné zaznačenie vlekov v orientácii nepomáha. Treba prekrižovať pravý z vlekov, a potom lesnou cestou priamo do vrchu. Z nasledujúcej lúky sa kochám spätnými pohľadmi na hrad, v opare horúceho dňa sa na obzore črtajú hrebene Vtáčnika a Tribeča. Zo sedielka už klesám opäť lesom do Hrabovej doliny. Kráčam spevnenou cestou a nestačím sa diviť nad množstvom motýľov, ktoré sa tu preháňajú. Babôčky, perlovce, vidlochvosty, dúhovce... najmä tie podchvíľou provokatívne sadajú na cestu, ale akýkoľvek pokus o detailnejšie foto je márny. Zahýbam doprava a proti toku jedného z prítokov Bojnianky prichádzam k prvým domom Novej Lehoty.

Pohostinstvo je hneď skraja a som rád, že napriek zatváracím hodinám mi dievčina načapovala. V tieni odjedám zo zásob a po výdatnom oddychu sa lenivo poberám hore dedinou. Čaká ma kratučký úsek na Bezovec, kde sa napojím znova na hrebeň. To ešte netuším, že mi toho 1,5 km bude trvať vyše hodiny. Prvá tretina po hradskej je v pohode, aj keď vidno, že značenie obnovovali za Márie Terézie. Nájsť odbočku do terénu sa mi darí až na n-tý pokus za pomoci miestneho chalupára. Krížom cez pasienky na stromoch objavujem dve šedozelené značky, poslednú na stĺpe... a ďalej nič. Nie že by som na Bezovec inak nepotrafil, ale chcem trasu zamerať. Pokračujem smerom predpokladaným podľa mapy, vraciam sa, pýtam sa miestnych pri ďalších chatách... bezvýsledne. Vzdávam sa, strihnem to okrajom lúky a lesom priamo hore na asfaltku, ktorou vedie červená a po chvíli som pri "rázcestníku" Bezovec. Už jeho vzhľad charakterizuje tento nešťastný úsek. Aj pokus spätne nájsť vyústenie zelenej stroskotáva.

Pokračujem červenou popri chatách a vychádzam na lúky s lyžiarskymi vlekmi. Traverzujem kopec (743 m), ktorý dal pomenovanie celému stredisku, prehupnem sa cez skalnaté Skaliny (644 m) a striedavo lesom a peknými lúkami postupujem až pod posledné "vážnejšie" stúpanie dnešného dňa na Prieľačinu (893 m). V prvej tretine je vyznačená doprava do svahu odbočka k prameňu. Nie je výdatný, ale voda je výborná chladná. Vrcholové partie sú porastené starou bučinou pralesovitého charakteru. Po chvíli som na rázcestí Pod Panskou Javorinou, kde som ráno opustil hrebeň. Vraciam sa niečo vyše kilometra a zbieham na nocľah opäť k útulni Izba. Tento raz mi spoločnosť okrem plchov bude robiť aj dvojica mladíkov.

3. etapa - Kálnicko-beckovská

Spolunocľažníci vyrážajú za svitania, ja zas "až" okolo siedmej. Vychádzam na modrú značku a prevažne lesom po zvážnici kopírujúcej bočný hrebeň klesám popod Polámaný (638 m) a Hraničný vrch (474 m). Bučinu nahrádza hrabovo-dubový les, vynáram sa z neho na rozsiahle lúky sem-tam ozdobené dubovými solitérmi. Popri vleku zbieham do Kálnickej doliny a už po asfaltke do obce Kálnica. Pri parčíku značka odbočuje poľnou cestou, po chvíli sa lomí doprava pomedzi lány kukurice a stúpa lúkami na plochý vŕšok. Prechádzam borovým lesíkom a klesám na druhú stranu. Pasienky poskytujú panoramatický pohľad na Považie s beckovským hradným bralom v popredí. Bočnou ulicou popri rodnom dome Dionýza Štúra sa dostávam na rázcestie v centre Beckova, z ktorého som predvčerom vyrážal a uzatváram tak naplánovanú "osmičku".

Je krátko pred obedom, tak nebudem končiť. Zelená odtiaľto pokračuje do Nového Mesta nad Váhom a spája Považský Inovec s Malými Karpatmi. Absolvujem teda aj tento nížinný úsek E8. Podchádzam diaľnicu a šípka ma smeruje doľava na vážsku hrádzu. Tá ma privádza ku štrkoviskám Zelená voda, neodolávam a zmývam prach a pot trojdňovej túry. Ostávajú mi posledné kilometre mostom a ulicami Nového Mesta nad Váhom, kde na železničnej stanici končím.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek