Priaznivá predpoveď počasia, začínajúci týždeň dovolenky a kamoškine voľno len dopomohli tomu, aby myšlienka popasovať sa s hlavným hrebeňom Veľkej Fatry sa stala realitou. Už len vyhodiť batoh so solídnymi 18 kilami na plecia a vyrážame.

Trasa

Turecká (bus) – Ramžiná – Úplaz – Kráľova studňa, prameň – horský hotel Kráľová studňa – Kráľova studňa, prameň – Krížna – Ostredok – Suchý vrch – salaš pod Suchým vrchom – Kýšky – Chata pod Borišovom – Ploská – sedlo Ploskej – Grúň – Rakytov – Močidlo, rázc. (horský hotel Smrekovica) – vojenská zotavovňa Smrekovica – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – sedlo pod Vtáčnikom – sedlo pod Sidorovom (Vlkolínske lúky) – Vlkolínec – Ružomberok, Biely Potok (bus)

Ex-socialistický skanzen

Na nástup sme zvolili horskú obec Turecká. Po vystúpení z autobusu nasledujeme žltú značku, ktorá nás dovedie na križovatku Ramžiná, kde sa pripája zelená značka zo Salašiek. Nad nami sa nachádza jeden z najlavinóznejších svahov Veľkej Fatry, preto je táto trasa v zimnom období z dôvodu častého výskytu lavín uzatvorená. Z Ramžinej pokračujeme miernym stúpaním cez les, neskôr strmšie cez horské lúky, až sa dostávame na Úplaz. Po krátkej prestávke pri výhľadoch na Šturec a Kremnické vrchy pokračujeme popod známu šachovnicu, ktorá bola vysadená ako prevencia pred lavínami ku Kráľovej studni. Po príchode na Kráľovu studňu sme zistili, že času máme na rozdávanie a tak hor sa občerstviť na rovnomenný horský hotel. Vidina pivka nás nemilosrdne ženie vpred a o pár minút stojíme pred hotelom. Nakoľko v hoteli práve finišuje rekonštrukcia, služby sú obmedzené, ale v pohode sa dá kúpiť niečo na zahryznutie aj od smädu. Turistické ubytovanie vo vlastnom spacáku je za 10,- €. Rekonštrukcia zmenila hotel na nepoznanie, pred hotelom už rastie zelená trávička a každý, kto pozná Kráľovu studňu ako „socialistický skanzen“, nech na to rýchlo zabudne.

Racionálne jedlo v ťahu

Po krátkom občerstvení pokračujeme späť ku prameňu Kráľovej studne a po doplnení vody začíname šliapať na Krížnu. Už z diaľky vidíme vojenský radarový monument na vrchole Krížnej a my sa k nemu pomaly približujeme aj s naším takmer 20-kilovým proviantom. Z Krížnej si vychutnávame nádherné výhľady na Panský diel, Majerovu skalu, Novú hoľu, Zvolen a Nízke Tatry. Chvíľu sa kocháme výhľadmi, prehryzneme Horalku a pokračujeme hrebeňom na Ostredok. Po približne hodinke šliapania stojíme na najvyššom vrchole Veľkej Fatry – Ostredku. Vychutnávame si krásne výhľady široko- ďaleko a po skonštatovaní, že vyššie to už nepôjde, klesáme k Suchému vrchu. Od Suchého vrchu zostupujeme skalnatým chodníkom až k salašu pod Suchým vrchom, kde plánujeme prespať. Po príchode na salaš sme milo prekvapení, lebo nakoľko je už šesť hodín večer a prázdniny, na salaši je len jedna turistická dvojica od bratov spoza rieky Moravy. Prehodili sme pár slov, ponúkli sme ich našim „elixírom“, oni svojím a turistická debata pokračovala jedna radosť. Už som bol hladný ako pes a rýchlosťou blesku som vyhrabal z batoha ešus, varič a konzervu gazdovskej kapustnice. S veľkým elánom som sa pustil do jej otvorenia a keď som ju otvoril, takmer ma porazilo – okrem kapusty tam bola aj kopa sóje. Keď to videli kolegovia náramne sa začali smiať, ale ja som sa stále nevzdával. Nakrájal som do nej kopec domácej klobásky, racionálne jedlo bolo týmto pádom v ťahu, ale gastronomický zážitok neporovnateľný. Okolo pol deviatej zaliezame do spacákov a až do rána sme len štyria.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Plynové masky

Po prebudení do krásneho počasia sme išli navštíviť neďaleký prameň pod salašom, vykonali obmedzenú horskú hygienu, naraňajkovali sa a o deviatej začíname vykračovať v ústrety Ploskej. Cestou na Kýšky sme dali prednosť stádu béékajúcich huňatých stvorení. V Kyškách odbočujeme na modrú značku a traverzom Ploskej vykračujeme na Chatu pod Borišovom. Po ceste je dosť odchytených prameňov, ktoré sú vítaným zdrojom osvieženia v letnej horúčave. Po chvíli sa objaví chata, traverz pomaly končí a napájame sa na chodník smerujúci z Ploskej. Pred chatou nás čaká posledný stupák, ale ponuka jedla i „nápojov“ nám pridala do kroku a pred chatou nás už víta chatársky pes. V čase našej návštevy chata zívala prázdnotou, dobrá chatárska praženica a jedno orosené bolo v tej chvíli pre nás ako modré z neba. Kamoška, ktorá bola na Borišovke prvýkrát, sa nevedela vynadívať z pekne zariadeného interiéru podľa mňa najkrajšej horskej chaty na Slovensku. Všade na stenách kopec vkusných dekoratívnych predmetov, vtipne ladený jedálny lístok, plynové masky na záchode aj s chytľavou básničkou sú len dôkazom toho, že personál chaty to myslí naozaj „vážne“. Po hodinke príjemného ničnerobenia sa lúčime s personálom a vyrážame smer Ploská.

Feromóny po druhom dni šliapania

Medzičas máme dobrý, tak nad skratkou obchádzajúcou vrchol do sedla Ploskej neuvažujeme a šliapeme kolmo hore na Ploskú. Odmenou za vykonanú námahu sú výhľady z tejto kráľovnej Veľkej Fatry. Rýchlo robíme vrcholové foto, zastavili sme sa pri hrobe Ondreja Kissa, ktorý tu zahynul počas SNP a klesáme do sedla Ploskej. V sedle Ploskej nastupujeme na zelenú značku, ktorej budeme verní takmer do konca putovania. Pod sedlom je výdatný upravený prameň a tak využívame možnosť doplnenia vody, nakoľko najbližšia bude až na Smrekovici. Pokračujeme popod Čierny kameň príjemnou cestičkou cez lesík, ktorý poskytuje osviežujúci chládok na Grúň. Grúň je významná turistická križovatka, napájajú sa tu chodníky z Liptovských Revúc a z Ľubochnianskej doliny. My pokračujeme stále rovno oproti Rakytovu. Vychutnávame si príjemnú chôdzu lúčnym terénom, obdivujeme masív Prašivej, ktorý máme ako na dlani a „užívame“ si invázie rojacich sa mravcov všade naokolo. Neviem, čo za feromóny vylučujem po druhom dni šliapania, ale som nimi doslova obsypaný. Mravčí votrelci nás opustili až pri Južnom Rakytovskom sedle a pri pohľade na najväčšieho krásavca Veľkej Fatry odmietame ponuku na traverz a hor sa na Rakytov. V tretine trasy fučím ako čiernohronská lokomotíva, ale čo už. Čo sme si navarili, to si aj zjeme. Po namáhavom boji s gravitačným poľom Zeme stojíme konečne pri vrcholovom kríži. Vychutnávame si výhľady, kam oko dovidí, listujeme vo vrcholovej knihe, zanechávame zmienku o našej návšteve a klesáme do Severného Rakytovského sedla. Pri zostupe dávam prednosť mladej vretenici, ktorá si to s vyhrievaním uprostred chodníka rýchlo rozmyslela a odplazila sa kade ľahšie. Po zostupe do Severného Rakytovského sedla pokračujeme popod Skalnú Alpu na Močidlo. Vchádzame do horského hotela Smrekovica s požiadavkou na skromné turistické ubytovanie. V celom hoteli je ubytovaná len jedna rodinka a my hneď využívame ponuku ubytovania v turistickej chatke pred hotelom s názvom Robinson. Názov hovorí za všetko. V chatke jeden stolík, jedna lampa a štyri postele dokonca s matracmi. Nuž čo, aspoň dnes nám bude naša chrbtica vďačná. Čo by však človek očakával za 5,- €. Zhadzujeme batohy, kráčame na jedno pivko a varíme cestoviny s kuracou omáčkou a šup do spacákov.

Vášnivý poľský motorkár

Na druhý deň sme sa zobudili „dosť skoro“ a tak po rýchlych raňajkách vyrážame o pol jedenástej smer Vojenská zotavovňa Smrekovica a ďalej na Nižné Šiprúnske sedlo. Asi 200 m od zotavovne sa v strede lesnej cesty vyníma tmavá kôpka po mackovi, čo dáva tušiť bohatú úrodu lesných plodov. A veruže okolie Smrekovice bolo čučoriedkami a malinami doslova posiate a tak o chutnú desiatu sme mali postarané. Cestou do Nižného Šiprúnskeho sedla obdivujeme regeneračnú schopnosť lesa postihnutého lykožrútovou kalamitou. Je obdivuhodné, koľko rastlín a hmyzu sa nachádza na prvý pohľad v "mŕtvom" lese. Pri pohľade na predierajúce sa zmladenie usudzujeme, že kolobeh života a smrti tu bol, je a bude. Z Nižného Šiprúnskeho sedla pokračujeme po lesnej ceste do Vyšného Šiprúnskeho sedla a dávame pozor na „míny“, ktoré nám tu zanechali kravičky. Z Vyšného Šiprúnskeho sedla vidíme už časť Ružomberka, Liptovskú Maru a kdesi v diaľke aj kúsok z Liptovského Mikuláša. Obdivujeme Malú Fatru, ktorá je doslova na skok a klesáme spočiatku strmým chodníkom, ktorý sa neskôr pripája na lesnú cestičku do sedla pod Vtáčnikom. V sedle akurát stretávame hrebeňovkárov, ktorí idú pokoriť Veľkú Fatru z opačného smeru ako my. Odovzdávame im informácie z prvej ruky a po zaželaní pekného výletu pokračujeme do sedla pod Sidorovom (Vlkolínske lúky). Väčšina tejto trasy vedie lesnou asfaltkou a tak sa do nej, aj keď neradi, púšťame. Onedlho sa nachádzame v sedle pod Sidorovom, nad nami sa rozprestiera lyžiarske stredisko Malinô Brdo, ale my pokračujeme dole po žltej do Vlkolínca. Asi v polovici trasy sa oproti nám objavil vášnivý poľský motorkár. Naše naštvané tváre mu evidentne dali najavo, čo si o ňom myslíme a ako na potvoru mu to pred nami zdochlo a nevedel sa pohnúť. Nuž čo, aspoň zákon schválnosti zapracoval. Chvíľu po tomto nepríjemnom stretnutí vchádzame do Vlkolínca. Pri vstupe do tejto dedinky má turista pocit, akoby v nej zastal čas. Väčšina dreveničiek je vkusne poopravovaná a udržiavaná. V roľníckom dome je zriadené múzeum, kde dobovo zariadené izby opisujú dávny život vo Vlkolínci. Hneď vedľa sa nachádza turistická kancelária núkajúca bohatý sortiment suvenírov. Vo vlkolínskej krčme sme si dali záverečné „bilančné“ pivko a moju špecialitu – chlieb s masťou a cibuľou. Potom nás už len čakal zostup do miestnej časti Ružomberka - Biely Potok a presun autobusom do Banskej Bystrice.

Bilancia

Hrebeňovka splnila všetky naše očakávania, podarilo sa nám skĺbiť krásy prírody s ľudovou kultúrou vo Vlkolínci, kde história sála na každom kroku. Tohtoročný sen prejsť hlavným hrebeňom Veľkej Fatry sa naplnil a teším sa na ďalšie túlačky prírodou.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek