Písal sa august 2000 a my plní zážitkov a krásnych spomienok z prvého prechodu Nízkych Tatier sme v sebe nosili túžbu vyraziť tieto prázdniny ešte niekam do hôr. Po krátkom uvažovaní padla voľba na Veľkú Fatru, lákali nás hole v okolí Krížnej, Ostredku, Ploskej a Borišova. A tak sa jedno dopoludnie v hale bratislavskej Hlavnej Stanice postupne schádzali jednotlivý účastníci tejto výpravy. V priebehu štvrťhodiny sme sa všetci stretli (Julka, Juro, Matelko, Dažďo a ja). Kúpili sme lístky na vlak a rýchlo sa pobrali obsadiť nejaká kupé len pre nás. Cesta do Zvolena ubehla relatívne rýchlo, niektorí dospávali noc strávenú balením. Vo Zvolene sme prestúpili na osobák, ktorý nás doviezol až do Banskej Bystrice, kde sa k nám pridal Ľubo. S veľkou nevôľou sme zistili, že najbližší autobus smerom na Donovaly (Staré Hory ležia na ceste medzi Banskou Bystricou a Donovalmi) ide až o tri hodiny, a tak sme mohli v kľude dokúpiť posledné zásoby, prebaliť batohy a stihli sme aj rozlúčiť s civilizáciou pivom v staničnej reštaurácii. Pomaly sa schyľovalo k odchodu autobusu a tak sme sa presunuli na autobusovú stanicu. S niekoľkominútovým meškaním sa dovalil diaľkový autobus, ktorý išiel až do Popradu a nás sa zmocnila obava či bude vodič ochotný prepraviť šesť ľudí s batohmi do prvej dediny za Banskou Bystricou (však to poznáte: prednostne sa prepravujú cestujúci do vzdialenejších zastávok). Našťastie sa tieto obavy nenaplnili, a tak sme naložili batohy do útrob autobusu a po niekoľkých minútach sme už opúšťali Banskú Bystricu. Stihli sme sa ešte pokochať pohľadmi na okolité vrchy a už sme vystupovali v Starých Horách (480 m n.m.).

Keďže bolo už asi šesť hodín večer, potrebovali sme rýchlo vyriešiť otázku nášho nocľahu. Po krátkej porade sme sa dohodli že nebude nocovať priamo v osade Staré Hory, ale že vyrazíme smerom na hrebeň a cestou nájdeme nejaké miesto na nocovanie. Asi po hodine šliapania po modrej značke sa v lese už úplne zotmelo a my sme sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, stále sme nemali dobré miesto na nocľah. Našťastie sme po chvíli narazili na relatívne rovnú lesnú cestu a na nej sme sa rozhodli prenocovať. Pred spaním sme si chceli ešte uvariť čaj, a tak bolo treba naliať palivo do Jurovho benziňáku. V lese už bola úplná tma a dlho sme nevedeli nájsť baterku, tak sme nalievali benzín do variča pri svetle od plamienka horiacej zápalky, čo asi nebolo najmúdrejšie. Keď nad tým teraz rozmýšľam, tak si uvedomujem že sme mali asi dosť veľké štastie, že sa nám nič nestalo. Plameň zápalky svieti totiž slabo a preto sme s ňou svietili veľmi blízko variča. Po večeri sme sa uložili spať, keďže sme nemali so sebou stan, tak sme si porozkladali karimatky na cestu. Pred spaním sme ešte diskutovali či pôjde po ceste opitý traktorista, ktorý nás prejde. Pri takejto „rozprávkočke“ na dobrú noc som sladko zaspal. Až po príchode domov sa niektorí z nás priznali, že zďaleka nespali dobre, bránil im v tom strach z lesnej zvery (najmä medveďov) a opitých traktoristov a aj vŕzgajúce stromy na okolí im na pokoji nepridali.

Ráno sme sa zobudili do pekného dňa a tak sme po rýchlych raňajkách vyrazili dokončiť výstup na Krížnu. Asi po hodine šliapania sme dosiahli Majerovu skalu (1283) odkiaľ sme sa nabažili pekných výhľadov na okolie a pokračovali po hrebeni smerom na Krížnu. Neďaleko vrchu Líška (1445), pri vrcholovej stanici dnes už demonotvanej lanovky sme si dali prestávku. Slnko nádherne svietilo a tak sme sa začali opaľovať a s úctou obdivovať okolité lavinózne svahy, ktorých je tu požehnane. Počas asi hodinového slnenia sa okolo nás prehnali dve motocrossové motorky. Tie nám na nálade nepridali, skôr naopak - boli sme znechutení ako sa môže niekto preháňať na hlučných a smradľavých motorkách po krásnych horách, kam väčšina ľudí chodí preto, že je tam nádherne ticho, kľud a dobrý vzduch. Po tomto nepríjemnom zážitku sme sa vybrali ďalej. Ako sme sa približovali ku Krížnej (1574) vietor stále silnel a my sme sa presvedčili o pravdivosti rečí domácich, že na Krížnej fúka stále, niekedy slabšie, niekedy silnejšie, ale fúka tam vraj vždy. Z Krížnej sme pokračovali po Veľkofatranskej magistrále na Ostredok (1592) a potom až na Suchý vrch (1549). Práve v tejto časti túry sa nám naskytli nádherné rozhľady na všetky svetové strany. Na úpätí Suchého vrchu, neďaleko Salaša pod Suchým sme sa naobedovali. Po obede sme si dopriali ešte hodinku odpočinku, doplnili sme vodu (nájsť prameň pod salašom nebolo vôbec jednoduché). Keď už bolo pokročilé popoludnie vydali sme sa na ďalšiu púť. Zdolali sme Chyžky (1340) , na čo sa pred nami zjavila vcelku sypmatická búda. Bola skutočne príjemná - vnútri boli drevené prične, žiadne odpadky ani smrad. Keďže sme nemali chuť nocovať ako minulú noc, tak sme sa tu rozhodli utáboriť. Hneď ako sme zhodili batohy, začali sme z okolia znášať drevo na oheň. Naznášali sme ho slušnú kopu a tak sme mohli stráviť dlhý večer pri ohni rozprávajúc sa o čomkoľvek.

Ďalšie ráno bolo opäť nádherné počasie. Aj vplyvom predchádzajúceho večera sme sa zobudili dosť neskoro (cca 9.00). Kým sme sa naraňajkovali, vykonali obmedzenú horskú rannú hygienu a najmä kým sme našli v okolí vodu, bol už pomaly aj obed. Keď sme definitívne opustili chatičku, naše hodinky ukazovali pol dvanástej! Rýchlo sme vystúpili na Ploskú (1532), na vrchole sme zistili prečo má tento vrch taký názov, skutočne je hodne ploský. Na Ploskej sme opustili Veľkofatranskú magistrálu (tá pokračuje ku križovatke značiek pri Chate pod Borišovom a odtiaľ na sever do Ľubochne), my sme sa vydali najprv po žltej, a potom po zelenej značke smerom k Rakytovu a Smrekovici. Po zostupe z Ploskej sme šliapali striedavo na holom hrebeni a v lese. Cesta ubiehala rýchlo, bez akýkoľvek väčších prevýšení. Zrazu sa pred nami zjavil majestátny Rakytov (1567). V prípade, že by sme chceli vyšliapať z Južného Rakytovského sedla (1294,8) na jeho vrchol, museli by sme prekonať skoro 270 výškových metrov, toto prevýšenie mnohých z nás nelákalo a tak sme hlasovali, že ktorú cestu zvolíme. Hlasovanie stanovilo že Rakytov obídeme traverzom po žltej značke. Rakytov nás za našu lenivosť pri traverze vytrestal, ja idúc nesústredený v čele skupiny a vyčítajúc si že som ten kopec nevyliezol (snáď nabudúce), som zišiel zo značky a po chvíli dorazil k smerovej tabuli z roku 196x !!! Avšak ani vtedy som si ešte neuvedomil že niečo nie je v poriadku a tak som celú skupinu viedol po chodníku, ktorý ukázala „archívna“ tabuľa. Podľa toho ako bol chodník zarastený sa už niekoľko rokov nepoužíval. Po niekoľkých metroch predierania sa húštinou bolo všetkým jasné že toto nie je tá pravá cesta, no napriek tomu sme sa ňou prebojovali spať na hrebeň, presnejšie do Severného Rakytovského sedla. Odtiaľ sme už len asi hodinku a pol šliapali lesom až sme dorazili na Smrekovicu, kde sa nachádza rekreačné stredisko i armádna zotavovňa. Na kraji zjazdovky sme si našli búdu v ktorej sme sa zložili a rozhodli sa, že v nej prenocujeme. Na neďalekom kopci stála helikoptéra Mi8 a ja som celý večer všetkých naokolo presviedčal, že tá už nelieta, že je tu ako dekorácia, keďže neďaleko je zotavovňa armády. Ani neviem či som spolupútnikov presvedčil, ale zanedlho som už zo spacáku sladko odfukoval.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zobudil som sa až ráno na zvuk lietajúcej helikoptéry a keď som vykukol z chatičky, tak som uvidel lietať presne tú helikoptéru o ktorej som predchádzajúci večer všetkých presviedčal že už nikdy nepoletí. Ďalej spať sa síce veľmi nedalo, neustále k nám doliehal zvuk helikoptéry, no ani opustiť vyhriate spacáky sa nám nechcelo. Kým sme konečne vyliezli zo spacákov a naraňajkovali sa tak bolo zasa dosť pokročilý čas (asi 10.00). A to sme ešte nemali doplnenú vodu. Ja s Jurom sme sa ju vybrali hľadať, po chvíli sme našli taký sympatický potôčik, skoro som už aj začal naberať vodu, keď si v tom Juro všimol ceduľku, na ktorej bolo napísané že voda je nepitná lebo do potôčika je vyvedená čistička odpadových vôd. A tak sme nabrali vodu z iného potôčika. Voda vo fľaši bola všelijaká, len nie číra. Napriek tomu sme ju všetci pili, ale po návrate domov niektorí z nás mali črevné problémy, zaujímavé, že iba niektorí. Ani neviem prečo sme si nešli vypýtať vodu do neďalekej zotavovne, a prečo sme pili aj tú očividne špinavú vodu, no čo už človek sa učí na vlastných chybách. Kým sme sa s Jurom vrátili do chatičky tak začalo popŕchať. Niekto usúdil, že to po chvíli prestane a tak sme zostali v chatičke očakávajúc koniec dažďa. Koniec dažďa nejako neprichádzal, zistili sme, že strecha preteká na mnohých miestach a tak sme vyrazili napriek tomu, že stále pršalo. Cesta prebiehala nezáživne, šliapali sme v slabom daždi v lese, a tak nečudo že som opäť stratil značku. Chvalabohu tentoraz kamaráti za mnou odbočku neprehliadli a tak časová strata nebola veľká. Časom aj prestalo pršať, no v lese „prší“ zo stromov aj niekoľko hodín po daždi. V Nižnom Šiprúnskom sedle sme sa museli rozhodnúť či pôjdeme do Ružomberka (cieľ našej túry) ďalej po zelenej značke cez Malinô brdo, alebo či zvolíme cestu po červenej, ktorá Malinô brdo obchádza a končí v časti Ružomberka nazývanej Kľačno. Keďže počasie sa mierne zlepšilo a my sme si chceli užiť hôr čo najviac, zvolili sme dlhšiu cestu po červenej značke do Kľačna. Cesta prebiehala opäť bez výraznejších prevýšení skoro celá v lese - sem tam bol les prerušený lúkou. Asi po troch hodinách sme zostúpili do Čutkovského údolia tým sme de facto skončili našu púť. V údolí pri potôčiku sme si urobili neskorý obed, dve hodinky poodychovali a vychutnali posledné momenty v prírode. Okolo 18.00 sme sa po asfaltke vydali do Kľačna, kam sme po polhodinke aj prišli.

Kľačno je síce časťou Ružomberka, ale od jeho centra a teda i železničnej stanice je vzdialené asi 4 km. Autobus v najbližšej dobe nešiel a tak sme sa vydali na nezaujímavú cestu do centra krížom cez sídliská Ružomberka. Ako obyčajne aj teraz sa prejavila ponorková choroba, nedokázali sme sa dohodnúť, že kade treba ísť aby sme prišli do centra a tak sme sa rozdelili na dve skupiny. Nakoniec všetko dobre dopadlo a na železničnej stanici sme sa všetci stretli. Pri stanici bola krčmička, v ktorej sme si dali jedného Smädného mnícha. Pivo bolo síce skysnuté, ale všetci sme ho poctivo vypili a až potom sme sa odvážili o tom medzi sebou rozprávať. Chceli sme sa ešte aj navečerať, ale v tej krčme už o tom čase nevarili a tak nás oporučili do hotela Savoy (miestni tvrdili že je to jediné miesto v Ružomberku kde sa dá po 22.00 najesť). S večerou v hoteli Savoy je spojená ďalší príbeh, ktorý časom nájdete v rubrike Príbehy. Keď zavreli i hotel Savoy, tak sme sa vrátili na stanicu, kde sme čakali na rýchlik domov. Ja som opäť zalomil, zobudil som sa až na to ako mi niekto z mojich kamarátov leje gin za ucho, to asi aby vylepšil môj telesný puch. Krátiac si dlhú chvíľu podobnými zverinami sme sa dočkali vlaku. Po skúsenostiach z prechodu Nízkych Tatier odkiaľ sme sa vracali presne týmto vlakom sme očakávali prázdny vlak, ale opak bol pravdou. V celom vlaku sme nenašli prázdne kupé, a tak sme si museli prisadnúť k dvom pánom. Použili sme naše najsilnejšie zbrane – popri značnom telesnom pachu (štyri dni v horách + môj gin za uchom) sme pritvrdili ešte aj vyzutím našich topánok, ale oni napriek tomu vydržali sedieť v kupé s nami až do Bratislavy. Obdivujem ich výdrž. Ďalšie detaily z cesty si nepamätám, celú cestu som totiž prespal na podlahe kupé.

Veľká Fatra je oblasť s krásnou prírodou, v ktorej sa dajú podnikať túry rôznej náročnosti. Rodiny s deťmi ocenia túry po niektorej nádhernej doline (Gaderská, Blatnická, Necpalská, Belianska,...), tí zdatnejší zvolia výstup na Borišov či prechod po Veľkofatranskej magistrále alebo Ceste Hrdinov SNP, prípadne použijú našu trasu. Najkrajšou časťou Veľkej Fatry je podľa mňa okolie Krížnej. Tu je niekoľko možností nástupu na hrebeň. Prvou je cesta zo sedla Malý Šturec po Ceste hrdinov SNP (červená značka) na Kráľovu studňu. Ďalšie dve možnosti vedú z Dolného Harmanca po zelenej resp. žltej značke opäť na Kráľovu studňu. Iné dve možnosti ponúka dedina Turecká. Z nej je možné vystúpiť cez Malú Krížnu na Kráľovu skalu alebo vystúpiť popod bývalú lanovku po žltej značke na vrchol Líška. Potom je tu možnosť zo Starých Hôr po modrej značke cez Majerovu skalu (túto sme použili my) a poslednou je možnosť začať hrebeňovku v sedle Donovaly a odtiaľ po červenej cez Novú Hoľu a Zvolen ďalej po hrebeni až na Krížnu. Osobne odporúčam návštevu Veľkej Fatry každému priateľovi hôr. Som presvedčený že sa mu tam bude páčiť a okolitá príroda mu ukáže, že myšlienka zriadenia Národného Parku Veľká Fatra je správna.