Chcel by som priblížiť úžasnú turistickú akciu, ktorú organizuje môj kamarát Laco z Prievidze. Stretli sme sa prvýkrát na Trnavskej stovke a v lete som od neho dostal aj DVD, ktoré opisuje túto akciu. Prvýkrát sa podujatie Extrém konalo v roku 2004 a potom po 4 rokoch v roku 2008. Laco sa rozhodol podujatie zopakovať aj v roku 2009. Na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov, kedy sa táto turistická akcia konala v júni, tentoraz to bolo prvý septembrový víkend.

Trasa

1. etapa (Vtáčnik - Nízky a Vysoký Vtáčnik):

presun autom z Prievidze do Prochote; Prochoť – Prochotský potok – Gronštolne – Kanie studne – Malá Homôlka – Vtáčnik – Malá Homôlka - Vrvrava – Sekaniny; presun autom do Vrícka

2. etapa (Malá Fatra - Lúčanská Fatra - Kľak):

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrícko – Bak – Kľacký vodopád – Pod skalou – Kľak – Pod skalou – Revánske sedlo - Fačkovské sedlo; presun autom do Poruby

3. etapa (Strážovské vrchy - Malá Magura):

Poruba – Roveň – Magura – Nad veľkou lúkou – Malá Magura – Temeš; presun autom do Diviackej Novej Vsi

4. etapa (Strážovské vrchy - Nitrické vrchy - Rokoš):

Divicka Nová Ves – Rokoš, sedlo – Rokoš – Rokoš, sedlo – Uhrovské Podhradie; presun autom do Prievidze

Príprava

Je prvý septembrový piatok a ja sa ponáhľam z práce domov. Teším sa už na turistickú akciu Extrém 2009, ktorá by sa mala začať o polnoci v Prievidzi. Niečo mám už zabalené v ruksaku a už si len prichystám niečo na jedenie a na pitie. Autom sa presúvam do Prievidze, kde ma už čaká organizátor celej turistickej akcie a môj kamarát Laco. Počasie nie je vôbec vľúdne. Počas mojej cesty autom do Prievidze sem-tam prší, ale nevidím to nejako tragicky. Zvítam sa s Lacom, pozve ma k nemu domov, kde si dáme kávu a pohostí ma. Keďže máme ešte dosť času, sadáme do kaviarne. Pôvodne sa malo tohto podujatia zúčastniť 7 ľudí, ale dvaja to nakoniec odriekli, takže nás bude 5. Pred polnocou doráža ďalší člen nášho nového tímu z Bratislavy. O polnoci už sadáme do auta a presúvame sa z Prievidze do Prochote, prvého východiskového miesta, odkiaľ sa už bude stúpať na Vtáčnik. Po ceste sa ešte v Prievidzi skompletizuje naša výprava na konečných 5 ľudí: Laco, Ivan, Werner, Jaro a ja. Rýchlo sa všetci zoznamujeme a už viem, že budeme tvoriť výbornú partiu.

1. Etapa: Vtáčnik 1346 m n. m.

Je presne 1.30 h po polnoci a my vystupujeme z auta za obcou Prochoť. Ustrojíme sa, zapíname čelové lampy. Urobíme pár fotiek. Sme čulí a v dobrej nálade. Počasie je výborné, dokonca vidíme hviezdy a aj mesiac je v splne. Lepšie počasie sme si ani nemohli priať. Asi sme ho prechválili, lebo po asi hodine sa mení o 180 stupňov. Najskôr stúpame po úzkej asfaltovej ceste po žltej značke na Gronštolne. Odtiaľ pokračujeme ďalej po žltej značke smerom na Kanie studne. Stúpanie je už prudšie, ale horšie je, že počasie sa mení k horšiemu. Začína mrholiť, dvíha sa vietor a navyše je hmla a tma. Musíme si dávať pozor na značku, ale aj napriek tomu sme z nej párkrát zišli. Našťastie sa nám podarí dostať sa dosť rýchlo na Kanie studne. Tu už všetci vyťahujeme pláštenky do dažďa, ktoré nás ako-tak ochránia pred dažďom a silnejúcim vetrom. Po krátkej prestávke pokračujeme po červenej značke smerom na Vtáčnik. Pokiaľ kráčame po lese, je to ešte v poriadku. Vietor a dážď nám až tak neprekážajú. Ale posledný úsek je otvorený. Tu už cítime, čo dokáže nevľúdne počasie. V tejto výške fúka ešte viac a do toho sa pridáva dážď, zima a hustá hmla. Zatíname zuby a o 3.45 h ráno už stojíme na vrchole. Vtáčnik je zdolaný. Navzájom si gratulujeme a aj keď toho máme plné zuby, sme šťastní. Vidno je tak maximálne na dva metre. Rýchlo urobíme vrcholové foto a opatrne zostupujeme najskôr tou istou trasou smerom na Malú Homôlku. Zostup z vrcholu bol v tých podmienkach dosť náročný. Chodník a skaly boli šmykľavé, navyše to počasie a tma urobili svoje. Zostup sa nám zdal nekonečný. Konečne sa dostávame na Vrvravu a odtiaľ kráčame k amfiteátru v časti Sekaniny pri Lehote pod Vtáčnikom. Počasie sa trochu umúdrilo, takže viditeľnosť je oveľa lepšia. Konečne sme v cieli prvej etapy. Čaká nás tu už auto so šoférom, ktorého som tiež obdivoval, že má s nami toľko strpenia. Odtiaľto sa máme presunúť autom do Vrícka, kde je začiatok druhej etapy. Keď si pomyslím, že ma čakajú ešte tri výstupy a spomeniem si, aké počasie nás sprevádzalo na Vtáčnik, nie je mi všetko jedno. Radšej na to ani nemyslím. V aute sa cestou do Vrícka tochu občerstvíme a dáme si hroznový cukor, energiu budeme ešte potrebovať. Napriek náročnosti prvej etapy nás humor ani dobrá nálada neopúšťa a to je rozhodujúce.

2. Etapa: Kľak 1351 m n. m.

Je 6.55 h ráno a my začíname vo Vrícku našu druhú etapu, výstup na najvyšší kopec celého turistického podujatia, na Kľak. Počasie sa nechce umúdriť, prší a je dosť zima, aj preto, že je skoro ráno. Aby sme sa zahriali, vyrážame hneď zostra dosť rýchlym tempom. Stúpame smerom na značku Bak a odtiaľ na Kľacký vodopád. Po ceste vidíme niekoľko krásnych salamandier. Na Kľackom vodopáde si urobíme krátku prestávku na fotenie. Hneď vyrážame ďalej a stúpame vyššie do kopca. Stále prší a začíname mať toho dosť, ale dopredu nás ženie predstava, že vrchol už nie je ďaleko. Je 8.35 h ráno a my sme na vrchole Kľaku. Sme skrehnutí a aj unavení, hlavne z toho počasia. Navzájom si gratulujeme. S námahou vyťahujem fotoaparát a urobíme si spoločnú foto pod dvojkrížom. Veľká škoda, že viditeľnosť je maximálne len na pár metrov, kvôli hustej hmle. Inak sú z vrcholu prekrásne výhľady. Rýchlo sa presúvame nižšie o pár desiatok metrov, kde toľko nefúka. Tu sa na chvíľu zastavíme a obliekame si na seba nejaké suchšie veci. Ivan vyťahuje aj "butilku" a jej obsah nás trošku zahreje. Pokračujeme zostupom cez Revánske sedlo smerom na Fačkovské sedlo. Turistický chodník je samé blato. Pri zostupe nám párkrát vyletia nohy, šmýka sa, je to dosť nebezpečné. Stretávame aj turistov, ktorí idú oproti z Fačkovského sedla. Väčšinou sú to českí turisti z autobusu, ktorý sme zaregistrovali neskôr na parkovisku vo Fačkovskom sedle. Nezávidíme im tú cestu hore. Pri stretnutí s nimi sa ešte doberáme kvôli futbalu. Večer je totiž dôležitý zápas Slovensko : Česko o postup na MS. Nálada je výborná, čím viac sa blížime k cieľu druhej etapy vo Fačkovskom sedle. Sme úplne premočení. Zostup dáva zabrať kĺbom. Je 9.45 h a my prichádzame k autu, ktoré nás čaká na parkovisku vo Fačkovskom sedle. Sme šťastní, že sme to dokázali. Polovicu kopcov máme už za sebou. Ostáva dúfať, že sa umúdri aj počasie a bude to fajn. Prezúvam si suchšiu turistickú obuv a dávam si suché ponožky a tričko. Skáčeme do auta a presúvame sa do Poruby, odkiaľ budeme vyrážať na vrchol tretieho kopca, na Maguru. Po krátkej porade v aute sa rozhodujeme, že sa po ceste do Poruby zastavíme v susednej dedine na teplú desiatovú polievku. Bol to určite najlepší nápad, lebo Vtáčnik a Kľak nám dali zabrať, hlavne kvôli tomu počasiu. Teplá polievka bola naozaj výborná. Dodala nám energiu a silu a navyše sme si trochu oddýchli pred tretím výstupom.

3. Etapa: Magura 1141 m n. m.

Je niečo po 11.00 h a my vyskakujeme z auta na parkovisku pred pohostinstvom v Porube. Počasie sa naozaj umúdrilo, prestalo pršať a na oblohe vykukuje aj slniečko. To nám ešte pridalo na dobrej nálade. Zdá sa, že pláštenky do dažďa už potrebovať nebudeme. Ustrojíme sa, do ruksakov berieme len najnutnejšie veci a presne o 11.20 h vyrážame po zelenej značke smerom na Maguru. Hneď na začiatku sa nám naskytnú krásne výhľady na okolité kopce. Neváhame a urobíme pár fotiek. Vidno pekne aj Kľak, náš predchádzajúci kopec, na vrchole ktorého sme boli asi pred troma hodinami. Stúpanie je tiahle a dáva zabrať, ale už nemáme pláštenky do dažďa na sebe a hlavne počasie je super, takže v tom je výhoda. Dostávame sa na značku Roveň, kde sa nachádza chata a odtiaľ pokračujeme stále po zelenej značke. Na vrchol Magury je podľa značky asi 55 minút. Je 13.10 h poobede a my sme dosiahli vrchol. Navzájom si gratulujeme a hecujeme sa. Tretí kopec je zdolaný. Sú tu lavičky, kde si posadáme a na chvíľu si oddýchneme. Urobíme si spoločnú fotku a o pár minút už kráčame po žltej značke, ktorá vedie do dediny Temeš, čo je vlastne cieľ tretej etapy. Spočiatku je zostup v pohode, nie je taký strmý. Ale neskôr sa to mení, schádzame lesom dolu k dedine veľmi strmým turistickým chodníkom. Kolená dostávajú zabrať a treba si tu dávať pozor. Prechádzame popri Temešskej skale, ktorá sa týči na dedinou Temeš a pri zostupe vidno aj mohutný masív Rokoša, ktorý je náš posledný cieľ. Keď mi ho chalani ukazujú, tak len prekrútim očami, čo nás ešte čaká. Ale teraz na to radšej nemyslím, v prvom rade treba dokončiť zostup. Je 14.55 h a my sme konečne pri aute v dedine Temeš. Tretia etapa celého podujatia je zdolaná. Zostáva nám posledný výstup na Rokoš. Dlho sa teda nezdržíme, nasadáme do auta a presúvame sa do Diviackej Novej Vsi. V aute sa rozhodujeme, či sa niekde zastavíme a občerstvíme. Nakoniec sa rozhodneme, že sa občerstvíme z vlastných zásob, aby sme stihli ukončiť poslednú etapu ešte za svetla. Okolo 15.00 h sme na parkovisku pri cintoríne v Diviackej Novej Vsi.

4. Etapa: Rokoš 1010 m n. m.

Na parkovisku v Diviackej Novej Vsi sa pripravujeme na posledný výstup. Čaká nás Rokoš, síce najnižší kopec, ale keďže je posledný a síl už nie je nazvyš, máme pred ním rešpekt. Snažím sa nabaliť do ruksaku len to najnutnejšie a obliekam si tie najsuchšie veci, čo ešte mám. Občerstvíme sa z vlastných zásob, čo nám zostali. Myslíme už na to, aby sme stáli na poslednom dnešnom vrchole. Nazbierame teda posledné sily a presne o 15.25 h vyrážame z Diviackej Novej Vsi po modrej značke na Rokoš. Hneď na začiatku za dedinou začína strmé a tiahle stúpanie. Dáva to zabrať, ale postupujeme na prekvapenie dosť rýchlo. Dopredu nás ženie myšlienka, že je to posledná etapa. Stúpanie nemá konca kraja a nechce sa mi pozerať ani na hodinky. Zastavíme až na mieste, odkiaľ vidno Malý Rokoš. Turistický chodník prechádza popri ňom a na Rokoš ostáva necelá hodina. To musíme zvládnuť, aj keby sme sa tam mali doplaziť. Po ďalšom stúpaní sa dostávame na odbočku v sedle Rokoš. Modrá značka pokračuje ďalej a zostupuje sa ňou do Uhrovského Podhradia, je to vlastne cesta, po ktorej budeme zostupovať aj my po výstupe na Rokoš. My ale teraz pokračujeme po červenej značke a na vrchol Rokoša je to asi 15 minút. Tesne pred vrcholom sú skaly, odkiaľ je krásny výhľad na Hornonitriansku kotlinu. Pekne vidno Vtáčnik, Nováky, Prievidzu, vodnú nádrž Nitrianske Rudno a ďalšie zaujímavé miesta. Urobíme si tu pár fotiek a ponáhľame sa na vrchol, ktorý je vzdialený len pár minút. Je 17.15 h a my sme na vrchole. Rokoš je zdolaný! Sme šťastní a navzájom si gratulujeme. Zdolali sme posledný, štvrtý vrchol a zostáva nám len zostup do Uhrovského Podhradia. Po klasickej vrcholovej fotografii sa vydávame naspäť po červenej značke do sedla, odkiaľ už vedie modrá značka do Uhrovského Podhradia. Chalani, čo tu boli, upozorňujú, že zostup bude dosť divoký. Našťastie značky je vidno dobre, ale terén pri zostupe je strmý a navyše je tu množstvo spadnutého lístia a hlavne stromov. Treba si dávať veľký pozor, kam stúpame a vyhýbať sa spadnutým stromom a konárom. Zostup nám teda dáva zabrať, hlavne našim kolenám, síl nie je nazvyš a zostup nemá konca-kraja. Konečne po dlhom a strmom klesaní sa dostávame na poľnú cestu. Chvíľku si tu oddýchneme a pokračujeme ďalej. Ostáva nám asi pol hodinka po ceste popri Podhradskom potoku k autu, ktoré nás čaká za Uhrovským Podhradím. Kráčame a máme výbornú náladu, veď nám chýba pár minút a sme v cieli. Je 18.45 h a my sme konečne pri aute. Sme šťastní, že sme to dokázali všetci a bez strát. Turistickú akciu Extrém 2009 máme za sebou.

Večera

Unavení a zničení sadáme do auta a presúvame sa do Prievidze. Po ceste sa ešte zastavíme v Novákoch na nejaké pivo, prípadne na kofolu, rozoberieme si ešte raz, čo sme vlastne dokázali. Nohy máme poriadne unavené, sme ako mátohy, ale to, čo sa nám dnes podarilo, to je niečo úžasné. Cestou do Prievidze sa postupne lúčime s dvomi členmi našej zostavy. Najprv s Ivanom a potom aj s Wernerom. V Prievidzi sa ešte zastavíme spolu s Jarom u Laca doma, ktorý nás pozýva na večeru. Musím povedať, že bola výborná, za čo sa poďakujeme Lacovej manželke. Rozlúčim sa s Lacom a s jeho rodinkou a potom aj s Jarom, ktorý tiež cestuje domov. Sedím v aute a šoférujem domov. Síce unavený ako pes, ale šťastný a s dobrým pocitom, čo sa nám dnes podarilo.

Zhrnutie

Na záver by som chcel zhrnúť celé turistické podujatie Extrém 2009. Chcem sa v prvom rade poďakovať organizátorovi Lacovi, že niečo také vôbec vymyslel a že ma pozval na tento ročník. Myslím, že sme boli super partia, aj keď sme sa niektorí videli prvýkrát v živote. Bola to obrovská výzva, či dokážeme zdolať za deň štyri kopce s nadmorskou výškou nad 1000 metrov. Hlavne v takom počasí, aké sme zažili v prvej polovice pri výstupe a zostupe na Vtáčnik a tiež na Kľak. Už vtedy sme toho mali plné zuby, ale pokračovali sme ďalej a chytili sme druhý dych. V neposlednom rade vďaka patrí aj šoférom - manželom Mirke a Majovi, ktorí nám robili dopravný servis a rozvážali nás, piatich bláznov od jedného kopca k druhému.
Celkovo trasa Extrému 2009 mala dĺžku cca 56 km (bez presunov autom) a trvalo nám to aj s presunmi autom 17.15 h (začiatok z Prochote, keď sme vyrážali na Vtáčnik a koniec v Uhrovskom Podhradí, keď sme ukončili zostup z Rokoša). Pevne verím, že táto fantastická turistická akcia bude pokračovať aj v budúcnosti.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek