Príbeh

Veľmi neskorá jeseň

09. 10. 2009
Autobus potichu svišťal asfaltkou a rýchlo stúpal dolinou. Rišo sedel takmer vpredu a pozoroval krajinu pred sebou. Ľudia, ktorí nastúpili na stanici spolu s ním, po jednom, po dvoch vystupovali v dedinkách, ktorými prechádzali a nakoniec ich zostalo v autobuse asi päť. Keď prišla konečná, vystúpil uprostred obce pri otvorenom obchode. Šofér si všimol jeho oblečenie a batoh a povedal mu: „Idem až na koniec obce. Ak idete do hory, budete to mať lepšie“.

„Viem, viem“, povedal. „Ale chcem si ešte niečo dokúpiť v obchode. Ale aj tak ďakujem.“ V podstate nepotreboval nič. Žena ho poriadne nabalila a na tie dva, či tri dni toho bolo až až. Ale chcel sa ísť pozrieť do toho obchodíku, lebo už roky tam robila pani Vierka a on si s ňou vždy rád trošku pokurizoval. Potom si zvyčajne prikúpil zo dve pivká a keď sa potešil jej prítomnosťou, vyrazil hore do kopcov.

V obchode sa však za pultom zvŕtala akási mladá šikovná dievčina a tak keď sa dostal na radu, zaplatil pivo a spýtal sa :„A pani Vierka má dnes voľno?“
„Jój ujo, pani Vierka tu už nerobí vyše dvoch rokov. Tá si už užíva dôchodok.“
„Ale veď vlani...“, začal a ani nedopovedal.
„Vlani tu už tiež nerobila,“ skočila mu do reči dievčina. „Pani Vierka“, povedala huncútsky, „je moja babka. A ak ste ju tu vlani zastihli, tak to ma asi len zaskakovala. A čo, mám ju pozdravovať?“, doberala si ho.
„No hej, pozdravujte ju.“
„A od koho?“, pýtala sa ďalej.
„Nuž povedzte, že od Riša, toho čo sa tu raz do roka zastaví. Alebo viete čo, radšej ani nie. Veď, kto by si ma pamätal.“
„No to ste slabý frajer, ak ste tu boli len raz do roka“, chichotala sa dievčina a s ňou aj pár nakupujúcich dôchodkýň. „Takto si babka nového muža ťažko zoženie.“
„A načo by tak asi potrebovala nového muža?“, spýtal sa Rišo. „Nebodaj sa bude rozvádzať?“
„Vraj rozvádzať“, chytila sa dievčina. „Veď babka je už dvanásť rokov vdova. To neviete? Tak máte šancu, ujo.“ Rapotačka jedna, vravel si v duchu, ale prekáračka s dievčinou ho pobavila a rozveselila.
„Čo by tak už robila s takým starým capom ako ja,“ zakontroval.
„A či sa nevraví, že čím starší cap, tým tvrdší roh?“, nedalo sa dievča. Teraz už sa smial celý obchod a s nim aj Rišo.
„Tak ja už hádam radšej pôjdem“, povedal so smiechom. „Lebo než sa nazdám, aj ma tu oženíte.“
„Veru oženíme“, kričala mu už do dverí dievčina. „A ja budem mať aspoň nového dedka.“
Vyšiel von a pred obchodom na lavičke si vložil pivko do batohu. Dvaja miestni borci z montérkovej roty už popíjali pivo z fľaše a hneď sa mu prihovorili.
„A kamže ste sa vybrali v takej horúčave?“
„Hore na hrebeň a kdesi preč z tej horúčavy“, povedal. „Toto už nie je leto. To sú trópy.“
„Veru, veru“, prikyvovali obaja. „A trvá to už dva týždne. Také horúčavy si veru nikto nepamätá. To všetko tie rakety,“ dodal jeden. Rišo sa zasmial, hodil si batoh na chrbát a vydal sa hore dedinou. Premietal si, čo mu povedalo to vrtké dievča v obchode a zrovnával si to v hlave. No ak má pani Vierka šesťdesiat rokov, potom je od neho asi dvanásť rokov mladšia. Bol prekvapený tým zistením a hoci si nikdy nepripúšťal nejaký bočný flirt, musel si priznať, že tie kučeravé reči s peknou pani Vierkou ho vždy potešili a naštartovali jeho fantáziu. Kedysi sa v jej obchodíku stavoval dva či tri razy do roka, ale v poslednom čase to bolo už len raz do roka a pani Vierka ho vítala ako starého známeho. Vždy si našla pár minút na milé slovo a pekný pohľad do očí. A on, starý somár, až teraz zistil, že je už dvanásť rokov vdova. Ale čo by som tak asi robil, keby som to aj vedel, vravel si v duchu. Hádam by som Anku neopustil. Ale potom si uvedomil, že sú to všetko len také hlúpe kecy a zasmial sa v duchu sám sebe. No a začal myslieť na to, čo ho čaká.

Horúčavy naozaj trvali takmer dva týždne a keď už nemohol pár nocí spať v rozhorúčenom byte a zle sa mu dýchalo, povedal svojej žene: „Anka, asi sa pozajtra vyberiem na pár dní na hory.“
Vôbec nebola prekvapená, ba čo viac, povedala: „No veď už som si myslela, že si chorý, keď sedíš v takomto počasí doma. Tak ja ti nakúpim jedlo a ráno ťa zaveziem ku vlaku. Ideš na svoju obľúbenú trasu, však?“ Dobre ho poznala a jemu to padlo ako pohladenie, keď mu tak priala. A teraz ho autobus vyložil v jeho štartovacej dedine a on pomaly stúpal na horný koniec.

Z dediny išla na hrebeň aj turistická značka, ale on mal už roky svoju trasu. Značka zatočila vpravo takmer kolmo hore, ale on neopustil poľnú cestu, ktorá len pomaly stúpala k okraju lesa a o chvíľu sa dostal k bohatej vyvieračke. Opäť zhodil batoh a naplnil si dvojlitrovú fľašu vodou. Voda bola studená ako ľad, až tak, že sa "PET-ka" zarosila ako z chladničky. Sedel pri vyvieračke, popíjal vodu a keď už mal naozaj dosť, doplnil fľašu až po vrch, strčil ju do batoha a vyrazil. Dve pivká v plechu a dvojlitrová "PET-ka" mu batoh dosť zaťažili, ale on sa nenáhlil a tak mu to neprekážalo. Bolo len niečo po deviatej a už bolo naozaj teplo. Zdalo sa, že noc vôbec neochladila vzduch a musel si priznať, že mu nie je úplne najlepšie. Ťažko sa mu dýchalo a srdce nasadilo trošku vyššie otáčky, ako bol navyknutý. A tak len voľne kráčal poľnou cestou a keď sa vnorila do lesa, naozaj si vydýchol. Vlhkosť lesa, tieň stromov a vôňa živice ťahajúca sa ako ozdravný parfum mu robili dobre. Krok mu spevnel a nálada povyskočila. A zrazu zasa pocítil tú eufóriu, ktorá ho vždy sprevádzala po horách, tú radosť, ktorú si nikdy nedokázal vysvetliť a ani sa o to nepokúšal. V hlave sa mu vynorila známa pesnička a on sa potešil, že si ho takto našla. Lesná cesta sa točila okolo bočných výbežkov hrebeňa, stúpala pomaličky pekným smrekovým lesom a občasné výhľady ho vždy na dlhší čas zastavili. Posedával na výhľadoch, popíjal pri studničičkách a spomínal. Teraz bol sám. Sám na trase, ktorú prešiel už veľakrát, ale len posledných šesť či sedem rokov úplne sám. Kedysi tu chodieval aj s Ankou a s Jančim a s jeho uchichotanou ženou Zaškou. Ale Janči zomrel, Zaška odišla bývať k deťom a jeho žena Anka mala problémy so srdiečkom. Zo začiatku mal výčitky, že ju necháva doma, pretože vedel, ako ľúbi hory. Ale keď mu povedala choď a prines mi tie spomienky, tak nakoniec vyšiel a hoci to bola už jeho siedma sólová túra, vždy pocítil veľké dojatie, zovrelo sa mu hrdlo a zaštípalo ho v nose. No nič, vravel si, len poďme ďalej, a míňal jedno rúbanisko za druhým.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Niekedy popoľudní opustil les a dostal sa na rozhranie s lúkami. Bol dosť prekvapený, že lúky, hoci už bol určite nad tisíc metrami, sálali horúčavou a nádherný vzduch lesa sa stratil. Znovu pocítil akoby závrat a tak si radšej sadol do tieňa a špekuloval nad ďalšou trasou. Na hrebeň sa mu naozaj nechcelo. Krajinu poznal ako málokto a tak trošku zmenil trasu a pustil sa cestou, ktorá takmer sledovala rozhranie lesa a lúk a viedla k jeho dnešnému cieľu. Okolo sedemnástej hodiny opustil les a vydal sa lúčnou cestou malou dolinôčkou k salašu, kde chcel prespať. Nevedel, či sa na salaši pasie alebo nie, ale vedel, komu salaš patrí a baču poznal už roky. Keď sa nad ním vynorila strecha salaša a keď nepočul žiadne cinkania zvoncov, vedel, že salaš je opustený. Trošku bol sklamaný a trošku bol aj potešený. Tešil sa na priateľský rozhovor s Imrom, bačom zo salaša, ale tešil sa aj z dôvernej samoty salaša. Vybalil batoh, rozhodil spacák a vytiahol si jedlo. Potom vyšiel pred salaš, pripravil malý varič na pevný lieh, do ešusu nalial vodu a uvaril si čaj. Z ťapky doň hrkol trošku pálenky, ochutil a pomaličky popíjal.

Salaš bol len asi dvesto metrov pod hrebeňom, kadiaľ sa tiahla aj turistická značka, ale on nemal túžbu vybehnúť hore. Cítil, že počasie ho morí a hoci mal veľmi rád tie kopce, vedel, že dnes to nie je akosi to pravé. Poondiate horúčavy, pomyslel si. Ani dýchať sa nedá. Keď si odpočinul a najedol sa, zašiel do blízkeho lesa a priniesol si pár suchých konárov a nalámal ich na kúsky. Keď už nebude veľký oheň, vravel si, aspoň sa zaúdim dymom, aby som nesmrdel capinou. A aby Anka nepovedala, že som sa váľal niekde na chate. V duchu sa tomu smial a pripravoval drevo do ohniska pri salaši. Najedeného a napojeného výborným čajom zmocnila sa ho dobrá nálada a on zasa cítil, ako ním preniká šťastie a pohoda. Slnko ešte stále svietilo, ale salaš už bol dávno v tieni hrebeňa. Ochladenie však neprichádzalo. Otvoril si jedno pivko, ktoré si vyniesol a vychladil v studničke a zapálil oheň. Potom vytiahol ťapku a trošku si glgol pálenky. Okamžite pocítil reakciu. Žalúdok rozoslal teplo do všetkých údov a vyháňal odtiaľ únavu. A tak sa tešil a pozeral sa po hore. O chvíľu začul nad sebou hlasy. Odhadoval, že asi štyria až piati mladí turisti prešli nad salašom a hoci sa bavili o tom, či zbehnú dolu a prespia v salaši, nakoniec sa rozhodli a vyrazili ku chate, kde mali isté pivko a tiež partiu, ktorá sa im páči. Chvíľu nad tým uvažoval. Tešil sa, že nebude sám a že si pokecá s mladými. Ale keď turisti odišli, zistil, že je vlastne rád, že je sám so svojimi myšlienkami. A keď sa vtiahol do spacáku, bolo mu už jasné úplne všetko.

Noc bola úžasná. Konečne sa trochu ochladilo a on spal najmenej sedem hodín. Zobudil sa asi o piatej. Vyšiel von, vybavil si svoju potrebu a zistil, že nie je žiadna rosa. A tak si vyniesol spacák pred salaš a zasa doňho vliezol. Zaspal a zobudil sa, až keď sa mu slnko oprelo do spacáku. Bolo už takmer deväť hodín. Cítil sa celkom dobre. Na lieháčiku si zasa uvaril svoj obľúbený čaj, najedol sa, doplnil vodu a vyrazil. Len čo vyšiel na hrebeň, zistil, že mu počasie ani trochu nesvedčí. Horúčava ho premáhala a on si uvedomil, že je zasa taká spara, akej vlastne už od včerajška unikal. Aby sa aspoň trochu ochránil pred páľavou, vytiahol z batoha plátenný klobúčik a pomaličky stúpal ďalej. O chvíľu sa dostal na chodník, ktorým viedla značka. Onedlho zazrel naproti na svahu turistickú chatu, ale fľašu mal plnú vody a ešte aj jedno pivko a tak nemal prečo odbočiť. Už bol istotne v najmenej tisíctristometrovej výške, ale horúčava bola neznesiteľná. Vzduch sa ani nepohol a tak keď vošiel do skupinky stromov, okamžite pocítil chlad, ktorý sa v noci vytvoril a ktorý žiadny ranný vietor nerozfúkol. Ihneď si sadol do tieňa, ale namiesto úľavy mal v sebe akýsi podivný strach, s ktorým sa ešte nestretol. Cítil, že má slabé nohy, že sa mu zle dýcha a že asi trošku zle vidí, lebo všetko okolo neho bolo akési rozmazané, ale všetko to pripisoval horúčave. Keď tam tak sedel v tieni stromov, musel si priznať, že takúto situáciu ešte nezažil. Plytko dýchal a popíjal vodu, a potom si povedal, že už stačilo a vyrazil. Hneď prvý krok ho zradil. Zdalo sa mu, že jeho noha vykročila kamsi mimo chodník a jeho telo ide stále vpred. Zatackal sa, ale ešte stále nechápal. Krajina sa zakývala, on sa položil na kolená a nevedel, čo sa deje. Nikdy to nezažil, nikdy to nepoznal a tak zasa vyrazil vo viere, že sa mu len zatočila hlava z horúčavy a z toho, že sa prudko postavil. Druhý signál už bol zreteľnejší. Keď sa zdvihol, zasa sa mu zakrútila hlava a okolie zmizlo akoby v tieni. Nevedel ako, ale zvalil sa do trávy, hlava mu tresla o svah a on stratil vedomie. Zdalo sa mu, že sa mu niekto prihovára, ale potom to všetko zmizlo a on sa zmietal v podivných vlnách polovedomia, až napokon sa stratil v úplnom bezvedomí.

Prebral sa až večer. Aspoň tak usúdil, pretože slnko už bolo na druhej strane hrebeňa a on, keď si po dlhej chvíli uvedomil, kde vlastne je, poznal, že tu leží už aspoň osem hodín. Bolo mu jasné, že je to vážne a dostal riadny strach. Hádam tu len nezgegnem, vravel si, musím to prežiť. Batoh mal stále na chrbte a fľašu vody vedľa seba. Odšrauboval vrchnák a glgol si pár hltov. Takmer okamžite sa mu trošku uľavilo. Chvíľu sa mu chcelo zvracať, ale pomaličky si odopol batoh, prekrútil sa na bok a začal vybaľovať spacák. Dvakrát takmer stratil vedomie, ale nakoniec rozbalil spacák a vliezol doň. Potom vytiahol svoju malú lekárničku a zhltol jeden acylpyrín a zapil ho vodou. Roztrasený sa stratil vo večere a spal. V noci sa zo dva razy prebral, ale nič akosi nechápal a milosrdný spánok ho zasa utíšil. Bez toho, aby si to uvedomil, zbieral sily na zajtra.

Zobudili ho hlasy. „Aha, tam niekto spí,“ vravel ktosi. Potom sa priblížil a oznamoval,: „To je nejaký horal.“ Počul tie hlasy, ale nevedel nič povedať. Snažil sa ukľudniť a zhodnotiť svoju situáciu tak, aby si zachránil život. Ale najhlavnejšie preňho bolo to, aby zbytočne nevystrašil svoju Anku, aby jej nespôsobil ešte väčší šok, než zažil on. Nevedel to vysvetliť, ale jeho myseľ sa stále uberala tým smerom a kázala mu, aby neublížil svojej žene, aby ju nevyľakal a aby ju neprizabil svojím problémom. Stále ležal v spacáku, ale potom si uvedomil, že musí so sebou niečo urobiť. Pomaly sa vytiahol zo spacáku a zistil, že má na nohách topánky. Trochu ho to pobavilo a trochu mu to uľahčilo situáciu. Zasa vytiahol acylpyrín, dal si ho do úst a riadne zapil vodou. Potom si ľahol na spacák a cítil, ako sa mu zlepšuje stav. Dnes ráno bolo určite trochu chladnejšie ako včera.

Opatrne sa posadil a cítil, ako sa mu točí hlava. Len pokojne, vravel si. Vytiahol z batoha tubu s hroznovým cukrom a pomaličky si rozpúšťal tabletku za tabletkou na jazyku. Asi vďaka svojej kondícii sa mu akoby zázrakom vracala energia a on konečne začal veriť, že sa z toho dostane. Potom sa odhodlal postaviť. Nohy sa mu podlamovali a tak si zasa sadol a odmontoval z batohu paličky a natiahol ich. Hneď si spomenul, ako mu Anka takmer neodbytne vnucovala, aby si ich zobral a on, hrdý horal, ich nechcel. A teraz sa mu veru zišli. Znovu sa postavil a hoci sa mu hlava riadne točila, podopierajúc sa paličkami pomaly sa začal spúšťať nazad do doliny. Vedel, že ak mu to pôjde dobre, za šesť, sedem hodín bude zasa v dedine, ale ak ho to skolí, ani za týždeň ho nikto nenájde. Iba ak jeho Anka. O hodinu už bol v lese a chladný vzduch lesa ho zasa pevnejšie postavil na nohy. Pri prvej studničke zastavil, nabral vodu, dal si ďalší acylpyrín a vypil aspoň liter vody. A potom dostal hlad a znovu začal veriť, že to prežije. Odlamoval si kúsok po kúsku z čokolády vo vrecku a snažil sa získať čo najviac energie. Klesal pomaly, ale isto ku dedine a keď sa vynoril z lesa, bol na smrť unavený, ale veľmi šťastný. O ďalšiu polhodinu už bol na zastávke autobusu pri obchode, kde stál predvčerom. Nebolo mu dobre, ale vedel, že to už asi vydrží. To mladé dievča zasa rečnilo v obchode a on ju počul až von. A rovnakí chlapi sedeli pred obchodom a zasa cúdili svoje fľaškové pivo. Predstieral, že je všetko v poriadku a v duchu si želal, aby už prišiel autobus. A on naozaj prišiel. Šofér sa pozrel naňho a povedal: "Tak už nazad?" Len prikývol a podal mu peniaze na lístok. Sadol si dozadu a tŕpol, aby bolo všetko v poriadku. Autobus sa zasa tichým vrčaním vznášal dolu dolinou a priberal do seba stále viac a viac cestujúcich, ale on sa už viezol domov a takmer nevnímal ľudí v autobuse. Na stanici konečne vybalil svoj mobil a zavolal Anke, aby preňho prišla. Chvíľu bola prekvapená, lebo poznala jeho zvyk prejsť s batohom pol mesta, hrdo zdraviť svojich kamarátov a dať si s nimi zo dve pivká. Ale nepovedala nič, len sľúbila že príde. Keď vlak zastavil, vymotal sa zo svojho vagónu a nemotorne vystúpil na perón. Anka stála takmer oproti nemu, pozerala sa mu do očí a hneď vedela, že sa stalo niečo veľmi zlé. Chvíľu sa snažil tváriť, akoby nič, ale potom ho to premohlo a dolu tvárou mu začali tiecť slzy. Anka ho chytila pod pazuchu a tíško mu hovorila: „Poď, Riško, poď, neboj sa, len poď, môj milý.“ A on vedel, že sa mu začala jeseň jeho života, či skôr veľmi neskorá jeseň, že už asi nikdy neuvidí tie svoje hory. Oprel sa o Anku a pomaly kráčajúc zmieroval sa s tým, čo už dávno čakal, že príde.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 32 príspevkov
Veľmi neskorá jeseň 16/10/09 15:50 32 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s nezvyčajným názvom a až teraz som konečne … » celý článok dnes Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Hoľa a Čertova hoľa zo sedla Súľová Hoľa (1268 m) a Čertova hoľa (1245 m) sú dve susedné hory v hlavnom hrebeni Volovských vrchov v ich západnej časti. Patrí im piate, resp. dvanáste miesto v zozname najvyšších vrchov ... » viac včera Peťo Nový Volovské vrchy
Správa Aktuálne z hrebeňa Nízkych Tatier – leto 2021 Pokiaľ plánujete prechod hrebeňov Nízkych Tatier, či už v rámci SNP-čky, alebo len v rámci párdňového vypnutia mimo civilizácie, je dobré poznať aktuálne podmienky. Záleží len na ... » viac 12/06/21 Marek Šurina Správy
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a … » celý článok 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Segediňák Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je mierny nástup zimy, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo ... » viac 26/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Veľmi neskorá jeseň 16/10/09 15:50 32 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
0.75 (0.39)