Svet

Španielsko - Sierra Nevada

17. 11. 2009
Túra prechádza tromi najvyššími vrcholmi pohoria Sierra Nevady. Orientačne, časovo aj fyzicky najnáročnejšia je časť medzi vrcholmi Velety a Puntal de Vacares, čnejúcich sa nad plesom Laguna de Vacares. Práve v okolí Alcazaby môže miestnych pomerov neznalý turista stratiť správny smer a stráviť na tomto nehostinnom vrchu o niekoľko hodín navyše. Hrebeň východnejšie od spomenutých exponovaných častí stráca svoj vysokohorský ráz a profil je menej fyzicky náročný. V závere načrtnutej trasy čaká ešte zdĺhavý niekoľkohodinový zostup do dedinky Jerez del Marquesado, našťastie spríjemňovaný rozprávkovou idylkou dolinky Ventisquero del Corazón. Celá trasa zaberie pri priemernom tempe cca 24 hodín čistého času.

Trasa

Pradollano – Veleta – Mulhacén – Alcazaba – Laguna de Vacares – Pico del Cuervo – Pico de la Justicia – Puntal de los Cuartos – Puntal de Juntillas – Picón de Jerez – Ventisquero del Corazón – Jerez del Marquesado

30. 6. Príchod do Granady

Na rozdiel od lietadiel SkyEurope dodržiavajú tie od RyanAir časové harmonogramy pomerne presne, a tak pristávame s dlhoročným kamarátom Majom po strastiplnej a únavnej ceste na rozpálenom letisku v Granade v predpokladaný čas. O necelú hodinku už popíjame naše prvé mojitko u Katky, ktorá tu strávila letný semester, čo sa ukázalo ako výborná devíza nielen kvôli ubytovacím kapacitám, ale aj kvôli tomu, že sme nemuseli teperiť z Bratislavy objemné vybavenie typu stan, karimatky a spacáky. Po zbežnom preštudovaní zajtrajšej plánovanej trasy sa vydávame na prechádzku krásnou Granadou, kde hasíme smäd pár veľkými pivami, čo sú bohužiaľ iba trojdecové lokálne moky, avšak cenami ekvivalentné pollitrom na Michalskej v Bratislave. Na rozdiel od Michalskej mi však ústa zapchávajú výbornými tapas, a tak nám po troch pivách už ani netreba variť večeru. Zajtra vstávame na španielske pomery skoro, a tak sa dnes nechystáme príliš ponocovať. Napriek tomu sa plný očakávaní a rastúceho adrenalínu rozprávame na terase Katkinho bytu pri (ne)skutočne dobrom mojite podľa slovenskej receptúry asi do polnoci.

1. 7. Prvý kontakt

Apropo skoré vstávanie, na rozdiel od Slovenska, kde na tatranských chodníkoch vidieť nadšencov už pri rannom zore, v Španielsku sa tak vážne nikto neberie, a tak mala Katka seriózny problém presvedčiť frajera Miguela, aby po nás prišiel autom o siedmej ráno. Avšak láska hory prenáša a my sme vďaka Katkinmu šarmantnému priateľovi nemuseli riešiť problémy s prepravou. Po asi polhodinke jazdy kľukatou cestičkou bočnými hrebeňmi Sierra Nevady zastavujeme pod masívom Velety (3394 m) v dedinke Pradollano (2500 m), v najjužnejšom lyžiarskom európskom stredisku, ktoré hostilo svetový pohár. Pohľad z parkoviska len umocnil môj dojem z okolitých majestátnych do hnedo-červena sfarbených kopcov. Takmer žiadna flóra, iba kde-tu v okolí topiacich sa snehových polí vykúkajúca zeleň. Neskôr, ako sme stúpali do vyšších nadmorských výšok a redol (mi) vzduch (v pľúcach), som si viackrát spomenul na „skvostný“ americký film Total Recall, kde sa Schwarzenegger pofľakuje po Marse a plní tam svoju akčnú marťanskú misiu. Istý lokálny magnát chcel v minulosti vybudovať na vrchole Velety niečo na spôsob hotela, avšak nakoniec z jeho plánov zišlo. Jediné čo na svahoch z toho obdobia zostalo je pomerne dobre udržiavaná asfaltka vedúca až k samému vrcholu, ktorú aj patrične využívajú miestni cyklistickí nadšenci. Šotolinová cesta pokračuje popod Mulhacén aj na druhú stranu pohoria končiac v dedinke Capilera (1500 m). Mať tam tak bicykel a deň-dva naviac, bol by to parádny cyklovýletík. Čo sa turistických chodníkov týka, to je už trochu iná káva. V našej vcelku podrobnej mape boli síce zakreslené viaceré turistické chodníky vrátane hlavnej hrebeňovej „magistrály“, tiež známej pod menom „Integral“ (nám matematikom doteraz nie je celkom jasné, aký to vlastne integrál), avšak realita vyzerala oveľa pesimistickejšie. Zvyknutí na do hĺbky vyšliapané a husto značené nízkotatranské chodníčky sme si museli chvíľu zvykať na fakt, že na roztrieštenými bridlicami pokrytých svahoch Sierry Nevady nemá byť čo vyšliapané a o značkách sa tu tiež nedá vôbec hovoriť. Navyše, aby tu niekto nejakú značku spozoroval, museli by byť umiestnené na dvojmetrových koloch, keďže je tu veľmi málo nezvetraných – a tým pádom aj neustále sa nerozpadávajúcich – skál. A pri všetkej úcte, Španieli na mňa nerobili dojem takých turistických nadšencov, aby v 35-stupňových horúčavách čokoľvek podobné do takých výšok teperili. Objektívne však, značenie tu nie je v 98 % vôbec potrebné, keďže sa dá v dôsledku absentujúcej vegetácie bez problémov sledovať plánovaná trajektória na veľkú diaľku.

Od Velety k Mulhacénu

Zahrievačku na druhý najvyšší vrch Sierra Nevady – Veletu sme zvládli v polosvižnom tempe asi za 1,5 hodiny, avšak to s nami statočne šliapal ešte aj Miguel, ktorý sa takýmto nežným spôsobom lúčil so svojou milou, predtým ako ju vydá napospas dvom, podľa jeho slov „zodpovedne vyzerajúcim“, mladíkom. Tak či onak, kým sa „tí dvaja“ lúčili, my sme si s Majom v rastúcom rannom úpeku užívali výhľady východným smerom na majestátne vrcholy Mulhacénu a Alcazaby. Kým časť hrebeňa po Alcazabu je na mnohých miestach dosť exponovaná, na severnej strane spadajúca do strmých zrázov a priepastí, hrebeň za Alcazabou až po náš posledný vrchol Picón de Jerez už vo väčšej miere pripomína svojim profilom „klasickú“ hrebeňovku nízkotatranského typu. Aj keď teplota začiatkom júla dosahuje cez deň aj v nadmorskej výške nad 3000 metrov okolo 30 stupňov, tak na mnohých tienistých miestach sa neustále udržujú pomerne rozsiahle snehové polia, ktoré bolo treba v záujme ušetrenia si obchádzok prekonávať. So snehom úzko súvisí aj dostupná pitná voda. Pozdĺž celého hrebeňa sa v bočných dolinách nachádza mnoho plies (španielsky „lagunas“) napájaných potôčikmi, z ktorých sa dá bez obáv piť. Treba si však dopredu vyhliadnuť vhodné miesto na zostup do dolinky, keďže nezriedka to môže predstavovať aj 500 výškových metrov. Okrem toho odporúčam sledovať aj „stopy“ po kravách, keďže tie sa tu bežne pasú v okolí potokov aj v 2800-metrových výškach. Z vrcholu Velety sa Mulhacén javí, čo by kameňom dohodil. Avšak, nakoľko je na východ strmý zráz, sme nútení použiť regulárny chodník vedúci okľukou po západnom, mierne klesajúcom, úbočí. O pár minút prichádzame k prvej útulni (španielsky „refuggio“), kde sa napájame na hlavný chodník vinúci sa vrcholmi Integrálu. Naša výprava nepokrývala popravde celý Integrál, ktorý pokračuje ešte zopár vrcholmi na západ od Velety, ale to najvyššie a najmajestátnejšie v podobe Velety, Mulhacénu a Alcazaby, sme z túry nemohli vynechať. Pri útulni sa dávame do reči s dvoma mladými Španielmi, z ktorých jeden bol na exotickom Erasmus pobyte na Slovensku. Keďže mieria tiež k Mulhacénu a ovládajú na španielske pomery mimoriadne dobre angličtinu, robíme si navzájom spoločnosť. Po štvťhodinke chôdze a jednej adrenalínovej jazde po zadku dole snehovým poľom zisťujeme, že sme sa ocitli na okraji malej, asi 10 metrovej priepasti. Našťastie, dá sa za pomoci reťazí prejsť po úzkej rímse až k strmo vyzerajúcemu snehovému poľu na druhej strane skalnej steny. Rímsa na prvý pohľad vyzerala nebezpečnejšie ako v skutočnosti, a tak sme po pár minútach stojíme nad snehovým poľom. Toto je, nanešťastie, strmšie ako vyzeralo z druhej strany a, v dôsledku veľkých teplotných výkyvov, dosť namrznuté, a teda bez mačiek dosť ťažko schodné. Na rozdiel, od váhajúcich Španielov, nám sa vracať určite nechce, a tak aj keď bez mačiek, schádzame pomaly dolu úvodnú exponovanú časť. Ako sa hovorí, človek sa učí na vlastných chybách, a tak aj keď nám sedliacky rozum navráva, že nie je celkom ideálne nachádzať sa nad sebou, v jednom okamžiku sa tak deje. Čo čert nechce, je to Katka, ktorej sa pošmykne podrážka a s divokým revom sa rúti priamo na mňa. Naberá ma nohami na vidly a rútime sa ďalších 20 metrov v ústrety kamenistému suťovisku, na ktorom by sa nám už tak dobre určite nešmýkalo. S vypätím všetkých síl sa mi darí nás oboch zastaviť pár metrov nad čnejúcimi sa skalami. Zisťujem, že Katka sa počas našej divokej jazdy stihla otočiť na brucho a aj preto som na nej išiel ako na saniach. Boh vie, čo sa tým pokúšala sledovať. Našťastie je všetko v poriadku a smejeme sa spoločne s Majom, ktorý všetko zhora sleduje. Vydeseným Španielom stačil tento ilustračný príklad jemnej nezodpovednosti k zaradeniu spiatočky a hľadaniu si inej cesty. Po pár desiatkach metroch sa opäť napájame na šotolinovú cestu traverzujúcu celý hrebeň až do Capilery. Netrvá to však dlho a rozhodujeme sa pre skratku krížom cez nevysoko vyzerajúcu bočnú rázsochu, ktorá nás dovádza nad nádherné polozmrznuté pleso vo výške asi 3000 m n. m. Na jeho brehu stojí ďalšia kamenná útulňa a my môžeme Španielom v tomto smere iba gratulovať: je naozaj útulná. Na doplnenie energie schrúmeme jednu horalku a vydávame sa v ústrety ostrému stúpaniu na najvyšší vrchol Sierry Nevady – Mulhacénu (3482 m). Polkilometrové stúpanie komplikuje hlavne nestály povrch, ktorý nám doslova uteká pod nohami. Katku nechávame ísť svojim tempom a s Majom si podávame túto lahôdku za asi hodinku. Vcelku vyčerpaní sadáme na „vkusný“ betónový vrcholový podest patrične „skrášľujúcim“ miestny kolorit – celé v duchu betónového piliera na Malom Kriváni v Malej Fatre. Naopak, výhľad navôkol vyráža dych. Sedíme s otvorenými ústami a plnými dúškami nasávame na naše pomery pomerne riedky vzduch. Po pár minútach dobieha vysmiata Katka. Asi ju rozveselili všade prítomné horské kozy, ktoré sa tu očividne turistov neboja a nie je im ani cudzie sa priblížiť a nevtieravo žobroniť o keks. Keďže som si krátko pred odchodom zaobstaral nový páperový spacák, nemohla v mojej hlave neskrsnúť iná myšlienka ako ho nevyskúšať na najextrémnejšom mieste. Hneď pod vrcholom pozorujem asi 1,5-metrové kamenné ochranné valy tvoriace zdanlivo dokonalý vetrolam. Po krátkom telefonickom rozhovore s Miguelom a presvedčení sa o tom, že ani dnes v noci nehrozí nič iné ako hviezdna obloha sa mi darí presvedčiť kamarátov o tom, nech ostaneme na noc práve tu. Katka s Majom sa strácajú v stane a ja sa s čapicou na hlave ukladám na spánok pod širákom. Okolo jednej v noci sa budím na silný rachot. Prvé čo mi udrie do očí je očarujúca Mliečna dráha a tisíce hviezd. Hneď v zapätí je to nepríjemný pocit v uchu. Očividne som precenil kvality nášho vetrolamu, keďže zdrojom rachotu bol o seba plieskajúci, nie celkom dobre ukotvený, zvršok stanu. Tento „vetrík“ mi aj patrične prevetral stredné ucho, keďže sa mi nevedno ako podarilo v spánku zbaviť sa čapice.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

2. 7. Dole z Mulhacénom, hore Alcazabou

Ráno sa prebúdzam síce mierne dolámaný, ale nádherné ranné zore a Katkin úsmev mi vracajú náladu. Pre mierny nedostatok vody sa rozhodujeme pre rýchle raňajky a svižný zostup do doliny k Siete Lagunas, čiže k Siedmym plesám. Nič iného nám koniec-koncov ani nezostáva, keďže hrebeň smerom k Alcazabe je bez horolezeckého vybavenia a patričných skúseností prakticky neschodný. Po trištvrte hodinke dochádzame k najväčšiemu zo spomenutých plies a v rastúcom rannom úpeku sa rozhodujem pre „ranný kúpeľ“. Nič iné ako 1000 ihličiek pichajúcich zo všetkých strán som po ponorení do divokého potoka ani nečakal, keďže samotné pleso je priamo napájané topiacim sa snehom. Po tomto osviežení si vychutnávame oddych v miestnej trávičke, ktorá začína a končí len pár metrov v okolí valiacej sa riavy. Sledujem v údolí potoky rinúce sa zdanlivo po vrstevniciach a rozmýšľam či mám fatamorgánu. Katka ma však znalecky oboznamuje, že vôbec nejde o zdanie, ale pozostatky niekdajšej arabskej pastierskej politiky, ktorej súčasťou bolo aj odkláňanie tokov v záujme rozširovania pastvín pre dobytok. Pomaly, ale isto nás čaká highlight dnešného dňa – výstup na Alcazabu (3371 m), čo v preklade znamená „pevnosť“. Výstup absolvujeme po rozvláčnom južnom úbočí, čo je vlastne jediná normálne prístupná cesta – asi preto tá „pevnosť“. Najprv však prechádzame po vrstevnici cez viaceré idylicky vyzerajúce údolíčka s pasúcim sa dobytkom. Po polhodine dochádzame k strmšej rokline a po jej vrchu sa vydávame k samotnej Alcazabe. Z našej strany vyzerá ako obrovská kopa nasypaného nadrveného kamenia. Keby sme cestou neprekonávali dva potôčiky, snehové pole a nestretli krásneho kozorožca, tak by bolo okolie vskutku nezáživné. Navyše, začína riadny úpek, a tak sa ponáhľame na vrchol skryť sa do tieňa pod skalný previs. Tu sa nám otvárajú opäť monumentálne výhľady na obe strany hlavného hrebeňa. Na západe sledujeme nami už prejdené kopce Velety a Mulhacénu spolu s členitým hrebeňom, ktorý sme boli nútení zložito obchádzať. Na východ sa črtá už miernejší terén s plochým a menej exponovaným hrebeňom. To však netušíme, aké dobrodružstvá nás na ceste tam ešte čakajú.

Potulky pod Alcazabou

Zostup z Alcazaby sme prebrali ešte v Granade pri mojite. Podľa Katkiných miestnych turistických známych ide totiž o technicky mimoriadne náročný úsek, ktorý sa odporúča obísť, tak ako predošlú časť hrebeňa. V spore s týmto tvrdením je fakt, že v oficiálnej turistickej mape, ktorú sme mali k dispozícii bol na tomto úseku hrebeňa chodník zakreslený, a teda, podľa mojej mienky, musí existovať. Ku kvalite chodníkov v Sierra Nevade som sa už vyjadroval, ale nečakal som zase nič zákerné. Okrem toho sa nám s Majom nechcelo zase zbytočne strácať metre a v úmornom teple zliezať a zase vyliezať na hrebeň cez hlboké zrázy. Týmito nepriestrelnými argumentmi presviedčame Katku k pokračovaniu po „oficiálnom“ chodníku. Ak sa tých pár do línie nahromadených skál dá považovať za chodník, tak ten sa potom stráca asi 25 metrov pod vrcholom. Nič to však nemení na rozhodnutí pokračovať vo vytýčenom smere. Terén sa čoskoro mení na čoraz zradnejšie suťovisko a je potrebné zliezať zopár prahov. Ocitáme sa na ostro sa zvažujúcom hrebeni. Problém je, že nevidíme za niektoré skalné prahy, a tak je rozhodovanie o vhodnej ceste komplikovanejšie. Naľavo sa črtajú strmé žľaby pokryté sypkými suťami ústiacimi zdanlivo do bezodných priepastí. Napravo nie sú skaly natoľko erodované a zdajú sa celkom schodné. Pomaly zliezame dole k horizontu, za ktorý nebolo z vrcholu vidieť. Nebezpečne sa kĺžuce bridlice nám utekajú z popod nôh a uberajú na istote. Po polhodinke zliezania a pohľade na statočne bojujúce Katku si začínam kriticky uvedomovať, že demokracia by v horách nemala fungovať na báze väčšinového hlasovania, ale na trochu ľudskejších princípoch. Tento pocit je definitívne umocnený, keď sa doslova zastavujeme na poslednom metri suťoviska ústiaceho do asi 50 metrovej priepasti. Na rozdiel od tej minulej, tu žiadny chodník ani reťaze nie sú. Jediné, čo si v adrenalínovom okamžiku všímam je do hĺbky sa sypúce kamenie a staré horolezecké skoby v skale: očividne skalolezecký terén, nič pre 15-kilové batohy. Našťastie je Katka tohto „optimistického“ pohľadu ušetrená a čaká zo 20 metrov nad nami. Po súcitnom oznámení o nutnosti vrátiť sa späť začína byť tímová atmosféra čoraz dusnejšia a nie je to len kulminujúcou poludňajšou teplotou. S Majom sa snažíme pôsobiť optimisticky, ale na zostávajúcich členov výpravy to už prestáva mať akýkoľvek účinok. Je mi jasné, že dôjde k miernej konfrontácii typu „ja som ti vravela, že...“. Rýchlym tempom sa vraciam na vrchol hrebeňa odkiaľ sme sa rozhodli pre nesprávnu odbočku. Opätovný pohľad do mapy mi potvrdzuje, že predtým som si túto časť naštudoval nedbanlivo a terén som v danom mieste neprečítal správne. V tejto chvíli s tým už však nič nenarobím. Radšej skladám ruksak a idem si obzrieť žľaby na druhej strane hrebeňa. Opäť však narážam na problém s horizontom, ktorý je dostatočne ďaleko, aby sa mi k nemu oplatilo zliezať čo i len naľahko. Keďže z hrebeňa sa dá zliezť na iba na dve strany a verím mape, tak logicky mi vychádza, že chodník musí viesť dole týmto žľabom a niekde za horizontom sa stáča doprava, kde sa napája späť na hlavný hrebeň. S týmito myšlienkami sa vraciam ku Katke s Majom, ktorý medzitým na malom plató naberali fyzické a psychické sily na ďalší postup. Maja sa mi darí lámať pre ďalšie skvelé dobrodružstvo dole žľabmi, ale na Katke vidím, že by bola najradšej späť na Alcazabe. Aj keď s ťažkým srdcom, ale v súlade s prehodnotenými názormi na vysokohorskú demokraciu, vraciame sa pôvodnou cestou späť na vrchol masívu Alcazaby. Po dvoch hodinách stojíme opäť na vrchole. S pominutým rizikom chytá Katka konečne dobrú náladu. Mne do reči veľmi nie je. Som na seba naštvaný, že sme to nedotiahli do úspešného konca, ale adrenalín môže byť niekedy zlý radca a riziko mohlo byť privysoké. S týmto vedomím sa dávame na zostup po pôvodnej trase dole do doliny. Obchádzame dlhé skalné bralo a schádzame v porovnaní s Alcazabou relatívne technicky menej náročným suťoviskom k zurčiacemu potôčiku. Vysoko nad nami sa v popoludňajšom slnku týči Alcazaba. My sme sa po hodinovom zostupe zase ocitli v hlbokej dolinke pri pasúcich sa kravách. Pozorujúc tieto domnelé kravy prichádzame na to, že sú to poväčšine býky a pridávame do kroku. Značené chodníky tu neexistujú ani na mape ani v teréne a tak to striháme krížom cez skalnatý bočný chrbát. Cieľom je Laguna de Vacares, pleso pod vrcholom Puntal de Vacares (3136 m). Ako inak, kým sa nám podarí k nemu zostúpiť, narážame na celkom ostrý zráz s miznúcim horizontom a strmými bralami, naozaj nič príjemné pre naše unavené nohy. Nasleduje opätovné obchádzanie a hľadanie schodného žľabu. Po asi 20-minútovom traverze to riskujem a idem to už možno trochu otupene skúsiť do jedného z nich. S trochou šťastia sa mi ho darí zdolať. Katka s Majom schádzajú tiež úspešne o čosi miernejším vedľajším zrázom. Záverečných pár sto metrov po moréne zvládame už bez väčších problémov a skladáme sa kúsok pod plesom v tesnej blízkosti rozvetveného potôčika. Zatiaľ čo varím večeru, Majo s Katkou stavajú stan. Dnes sme veľa kilometrov neurazili, zato výškových metrov sme dali až-až. Tento fakt nás zmohol natoľko, že sme hneď po večeri odkväcli a tvrdo zaspali nestarajúc sa príliš o naše veci. Toto sa ráno ukázalo ako fatálna chyba.

3. 7. Líščia dolinka

Človek by povedal, že chýb sme už urobili dosť a budeme si už len užívať pohodový prechod. Čo však čert nechcel, budím sa na Majov krik. Vonku ešte pološero, na východe prvé zore. V polospánku vnímam volanie môjho mena, ale myslím si, že tých 10 sekúnd na prebratie si snáď ešte môžem dopriať. Z tejto ilúzie ma veľmi rýchlo preberá tieň, ktorý sa približuje k môjmu spacáku snáď na 3-4 metre a odbieha kamsi preč. Kým sa dokážem posadiť a ako-tak sa vyslobodiť zo spacáku, zopakuje to tento prízrak ešte 2-3 razy. V mesačnom svite sa odrážajú svietiace oči a registrujem aj dlhý huňatý chvost. Majo mi zo stanu potvrdzuje, že ide pravdepodobne o líšku. Trochu ma znepokojuje, že vôbec nie je plachá, ale to tu koniec-koncov nebolo žiadne zviera. Trochu ma strasie pri pomyslení na fakt, že je besná a ja som jej bol celú noc vydaný napospas. Po asi desiatich minútach robenia hluku a svietenia čelovkami sa nám podarilo votrelca zahnať asi späť do nory, keďže sme ho už viac nevideli. S prichádzajúcim brieždením sa nám však otvára horší pohľad. Všade vôkol nášho táboriska sú porozhadzované odpadky so zbytkami potravín, ktoré sme večer iba nedbanlivo zaťažili kameňmi aby ich nerozfúkalo po okolí. V horách nie som prvý raz, viem, že nehať potraviny v táborisku na zemi je trestuhodné, ale v tejto pustatine vo výške 3000 m n. m. som to akosi podcenil. Zisťujem, že zmizol celý chlieb a dve klobásy. Jediné čo nedokázala líška otvoriť bola konzerva s chutným španielskym tuniakom. Čo nás však všetkých zaskočilo bolo, keď Katka zistila, že v stane chýba Majov ruksak. Po krátkom hľadaní ho nachádzame asi 15 metrov od stanu, takisto statočne vyžratý. Aj tu chýba celý chlieb a zopár ďalších drobností. Tak táto drzá líška sa v noci priplichtila do predsienky k ruksakom položených iba pár centimetrov od Katkinej hlavy, zdrapla do tlamy ten Majov a vyvliekla ho nasilu popod spodný okraj relatívne slušne zaistenej hornej stanovej vrstvy. Svedčia o tom aj stopy, ktoré zanechala v podobe roztrhnutého okraja. Miguel bude mať radosť. Večer sme sa ešte bavili o tom, že by sme si poslednú časť hrebeňa mohli rozdeliť na dve časti, teraz bola situácia taká, že ho musíme dať za deň. Nuž s dvomi tuniakmi, pár fittyčinkami a zopár Katkinými vegetariánskymi suchármi, ktoré líške z pochopiteľných dôvodov nechutili, nemáme veľmi na výber. Samozrejme, predtým než opúšťame táborisko, dôkladne upratujeme odpadkovú spúšť v širokom okolí. Máme na našu malú kamarátku ťažké srdce, ale v konečnom dôsledku sme radi, že my sme v poriadku. V minulosti tu totiž údajne už líšky nejakého turistu napadli. Neviem nakoľko je táto informácia vierohodná, každopádne radšej klobása ako môj nos.

Ortodoxná hrebeňovka na východ

Dopĺňame vodu a stúpame opäť v ústrety hlavnému hrebeňu pričom dúfame, že je to už naposledy. Po slabej hodinke sa ocitáme v sedle medzi Puntal de Vacares (3136 m) a Pico del Cuervo (3144 m). Výhľad na severozápad ma napĺňa novou silou a optimizmom. V krásnom slnečnom ráne sa nám otvárajú čarokrásne pohľady na celú doteraz absolvovanú časť Sierry Nevady so všetkými tromi hlavnými vrcholmi. Z nášho stanovišťa je detailne vidieť miesto včerajšej drámy na Alcazabe a pohľad cez 13-násobný optický zoom Majovho foťáku potvrdzuje hypotézu o chodníku vedúceho cez severný žľab, ktorý sme na danom mieste len tušili. Človek by však musel mať naozaj šiesty zmysel, aby z Alcazaby vydal práve touto cestou, keďže traverz na najbližší vrchol Puntal de el Goteron (3064 m) je dokonale skrytý za neschodnými bralami, jediné čo zhora vidieť sú hlboké priepasti. Hovorím si, že ak sa sem ešte niekedy vrátim, tak by som určite chcel ísť aj touto cestou. Naša pozornosť sa teraz však sústreďuje východným smerom, kade pokračuje hrebeň Integrálu. Na rozdiel od predošlých dvoch dní sa javí ako veľmi pohodový bez príkrych stúpaní či klesaní. Postupujeme pomerne rýchlo, robíme pár fotiek na vrchole Pico del Cuervo a po krátkom zostupe do sedielka nasleduje polhodinový výstup na Pico del Justicia (3135 m) odkiaľ to je v podstate už len po vrstevnici na vrchol Pico del Cuartos (3158 m). Tu slávnostne otvárame posledných tuniakov a dávame si pauzu. Dosť fúka, a tak sa schovávame do závetria pár metrov pod vrcholom. Pred tým než opustíme toto miesto nemôžeme si nepoložiť jednu z početných bridlíc na vrcholec asi 3-metrovej ľuďmi vytvorenej mohylky. Pohľad na západ len potvrdzuje, že kilometre sa ukrajujú omnoho rýchlejšie, keď nie je potreba riešiť problémy s hľadaním schodných ciest a obchádzaním priepastí. Po zídení do mierneho sedla sa pred nami rozprestiera obrovská snehová pláň, sťa by ju tam snežné delá nastrieľali. Ukazuje sa nádherný deň, a tak robíme posledné rozlúčkové fotky s obľúbenou Alcazabou a dnes ukrojenou časťou hrebeňa. Pláň je vlastne v stúpaní na Pico del Juntillas (3139 m), ale ide o rozložitý masív ako o strmý štít. S ľahkosťou kamzíkov stojíme po krátkej chvíli na jeho vrchole a prvýkrát vidíme v hĺbke pred sebou cieľ našej expedície – dedinku Jerez del Marquesado (1100 m). Na juhovýchod sa odpája bočná rázsocha Cerro Pelao (3181 m) a na východ pokračuje hlavný hrebeň vrcholom Piedra de los Ladrones (2944 m). My však smerujeme na severovýchod na Pico del Jerez (3090 m) – posledný, resp. prvý, vrchol Integrálu (ortodoxný Integrál sa začína práve týmto vrcholom). Tu stretávame zatiaľ najväčšie stádo kozorožcov, ktoré sme mali na našej púti možnosť pozorovať. Najväčší starý samec nám slúži ako vhodný objekt na fotenie, pričom nám svojou dokonalou ignoranciou ukazuje, kto je tu pánom. Z Pico del Jerez je to 1900 výškových metrov do dedinky Jerez del Marquesado. Všade vôkol je stále dosť snehových plání, a tak beriem do rúk turistické paličky a slalomovým oblúkom sa mi darí zísť po topánkach dobrých 100 metrov. Ďalšiu pláň si dávam pre zmenu po zadku a naberám vcelku veľkú rýchlosť, ktorú tlmím iba tesne pred trčiacimi bridlicami. Takto sa rýchlo ocitáme v údolí Ventisquero del Corazón, o ktorej sme ani netušili koľko krás v sebe ukrýva. Mäkkučká zelenajúca sa trávička, pasúce sa kone, množstvo vodopádov a výhľady späť na kopce Sierry Nevady sú dostatočným dôvodom na strávenie posledných pár príjemných chvíľ v zovretí týchto majestátnych skál. Zostup dolinkou je technicky náročnejší než sme si predstavovali hore, a tak zisťujeme, že autobus o štvrtej určite nestíhame. Nejako zvlášť nám to však nevadí. V španielskom duchu sa tmolíme dole dolinkou, často zastavujeme, aby sme si vychutnali miestny magický kolorit. Akonáhle sa odpájame od potoka, pociťujeme v zvýšenej miere poobedňajšiu horúčavu a niektorí z nás zisťujú, že si zabudli ponatierať opaľovacím krémom všetky citlivé partie. Konečne dorážame k útulni Refugio Postero Alto (1500 m). Nadšenie však strieda sklamanie z vysokých cien za čokoľvek, dokonca si účtujú aj dobytie mobilného telefónu. Po tom, čo si Majo sadá na lavičku a zisťuje, že si svoje frajerské nohavice zamazal celé od živice, s nadávkami odchádzame. Dedina sa zdá, čo by kameňom dohodil. Späť do reality nás vracia tabuľa oznamujúca, že je to ešte 12,5 km. Sme však plní nevšedných zážitkov vediac, že s Katkou nebudeme mať veľký problém stopnúť nejaké auto, a tak nám dobrú náladu už len tak nič nevezme. Do dediny dorážame asi o pol siedmej večer a máme toho ozaj plné zuby. Vyhladovaní mierime do prvej krčmy na pivo a tapas.

Suma Sumarum

Pre Slovač zvyknutú na bohaté smrekové lesy, davy turistov a neustále pripraveného na riadnu dažďovú smršť je Sierra Nevada úplný nezvyk. Flóra tu nie je okrem pár zakrpatených kríkov takmer žiadna, o faune sa už radšej zmieňovať nebudem. Ľudí tu nestretnete takmer žiadnych, možno aj preto, že vedia o stabilne od rána do večera pečúcom slnku. V každom prípade je to zážitok, ktorý stojí určite za to, už len pre svoju inakosť. Vždy keď uvidím v televízii marťanský dokument, spomeniem si na nevšednú krásu Sierry Nevady.

Fórum 8 príspevkov
Španielsko - Sierra Nevada 24/11/09 08:10 8 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Aktuálne z hrebeňa Nízkych Tatier – leto 2021 Pokiaľ plánujete prechod hrebeňov Nízkych Tatier, či už v rámci SNP-čky, alebo len v rámci párdňového vypnutia mimo civilizácie, je dobré poznať aktuálne podmienky. Záleží len na vašom tempe, či chcete hrebeňovku prejsť … » celý článok dnes Marek Šurina Správy
Podcast Jelene poškodzujú rezerváciu, keď hľadajú halucinogénnu kôru Premnožené jelene ničia najstaršiu rezerváciu v Národnom parku Veľká Fatra, pretože požierajú vzácny druh tisa. Dovezený alpský poddruh kamzíka zasa spôsobuje škody na vzácnej ... » viac včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Letné podhorie Spišskej Magury Spišské mestečko Podolínec pozná asi len málokto a známe je len asi istou historickou udalosťou, ktorá tiež nie je veľmi známa. Napriek tomu som sa tu ocitol tretíkrát. No nová bola ... » viac včera Henrich Tomáš Spišská Magura
Najnovšie články autora
 
Svet Španielsko - Sierra Nevada Túra prechádza tromi najvyššími vrcholmi pohoria Sierra Nevady. Orientačne, časovo aj fyzicky najnáročnejšia je časť medzi vrcholmi Velety a Puntal de Vacares, čnejúcich sa nad plesom Laguna de Vacares. Práve v okolí Alcazaby … » celý článok 17/11/09 Pavol Kutik Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Španielsko - Sierra Nevada 24/11/09 08:10 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Španielsko: Andalúzia - Sierra Nevada
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 3482 m n. m.
    • min: 1100 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2120 m
    • klesanie: 3215 m
  • Vzdialenosť
    • 43 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Nocovanie
    • stan
  • Voda
    • z potoka
  • Doprava
    • lietadlo, auto
0.31 (0.14)