Trasa

Štrbské Pleso – Trigan – Popradské pleso – Sedlo pod Ostrvou – Batizovské pleso – Suchý vrch – rázcestie pod Suchým vrchom – horský hotel Sliezsky dom – Velická poľana – Velický most – Tatranská Polianka

Štrbské Pleso

Je niečo pred siedmou, nebo je zaliate slnečnými lúčmi. Raňajkujeme a o pol ôsmej vyrážame na túru. Noc sme strávili v nemenovanom hoteli pri železničnej stanici Štrbské Pleso. Dosť sa toho zmenilo za tri roky, čo sme tu neboli.

Po asi piatich minútach konečne opustíme civilizáciu a začíname nenáročne stúpať lesom preriedeným veternou smršťou. Cestu zo Štrbského Plesa na Popradské pleso absolvoval už asi každý a tak len stručne. Po pol hodine dosiahneme kótu Trigan, kde je rázcestie Tatranskej magistrály (červená značka) so zimnou cestou (zelená značka). Po chvíľke opustíme les a môžeme vychutnávať prvé výhľady na masív Ostrvy a záver Zlomiskovej doliny s dominantnou Vysokou. Neskôr sa nám ukáže aj Mengusovská dolina, prekročíme Mengusovský potok a sme takmer pri Popradskom plese.

Popradské pleso

Aj tu sa niečo stavia a kvôli tomu je uzatvorený pôvodný chodník zo zásobovacej asfaltky ku Chate pri Popradskom plese. Na chate si dáme kávu a dívame sa na serpentíny, ktoré nás majú priviesť do sedla pod Ostrvou. Už sa neviem dočkať, kedy konečne budeme hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chodník vedie okolo Popradského plesa, prekročíme Zlomiskový potok a pomaly začíname stúpať. Míňame posledné stromy a ako pomaly naberáme výšku, začína sa zaujímavé predstavenie. Na serpentínach smerom od plesa sa nám postupne odkrýva turisticky neprístupná Zlomisková dolina s dominujúcou Vysokou. Serpentíny, ktoré vedú opačným smerom nám dávajú možnosť pokochať sa rozľahlou Mengusovskou dolinou. Vidíme jazernú plošinu, kde sa ukrýva Veľké Hincovo pleso, nad ním sú Mengusovské štíty a v závere doliny kraľuje Kôprovský štít. Dobre vidieť aj Tatranskú magistrálu, traverzujúcu juhovýchodné svahy Patrie.

Sedlo pod Ostrvou

V druhej polovici má Maťa občas nepríjemný pocit z výšky, ale chodník je našťastie dosť široký pre dvoch ľudí a tak ju chytím za ruku a dodám jej potrebnú odvahu. Už vidíme smerovník v sedle pod Ostrvou a tak by bola hlúposť to teraz vzdať.

Ešte zo tri serpentíny a sme hore. Trvalo nám to niečo vyše hodiny. Vôbec to nebolo náročné, nemuseli sme ani raz oddychovať. Mengusovskú i Zlomiskovú dolinu máme ako na dlani. Popradské pleso vyzerá ako mláčka s rozprávkovým domčekom. Na južnej strane vidíme Štrbské Pleso a hoci viditeľnosť nie je najlepšia, vidno aj moju minuloročnú “slovenskú” túru, kráľovohoľský hrebeň Nízkych Tatier od Bartkovej až po Kráľovu hoľu. Dokonca tušíme aj obrysy Ďumbiera.

Vyberáme si niečo z našich zásob a tešíme sa z úžasných výhľadov. Po chvíľke do sedla prichádzajú dvaja Angličania priamo z Londýna a tak sa s nimi dávame do reči. Trochu sa divia, že aj v Kanade je Londýn (tam bývame) a sú radi, že stretávajú niekoho, kto vie po anglicky.

Štôlska dolina

Oddýchli sme si, pokochali sa a tak môžeme pokračovať. Tatranská magistrála traverzuje južné svahy rozložitého Klinu. Tento vrchol nevyzerá byť náročný a je trošku škoda, že chodník neprivedie turistu až na vrchol. Možno by boli problémy so skalami, ktoré vyzerajú, ako keby nemali veľkú stabilitu. Hoci to nikde nie je naznačené, aj traverzom Klinu sa na chvíľu dostávame vyššie ako 2000 metrov nad morom.

Po hodine zostúpime do Štôlskej doliny ohraničenej na západe Klinom a na východe Končistou. Touto dolinou nepreteká nijaký potok a nie sú v nej žiadne plesá. Od západu sa približuje oblačnosť a začína dosť fúkať. Magistrála nás miernym stúpaním vyvedie z doliny a potom traverzuje južné svahy Končistej. Obdivujeme zaujímavé skalné útvary a občas musíme do prekonávania prekážok na chodníku zapojiť aj ruky.

Batizovská dolina

Po ďalšej hodine vidíme pod nami žlto značený chodník z Vyšných Hágov a po chvíľke aj záver širokej Batizovskej doliny. Gerlachovský štít sa ukrýva v mrakoch a len veľmi nesmelo ukazuje aspoň trošku zo svojej divokej krásy. Rozhodli sme sa pokračovať na Sliezsky dom a tak po pár minútach prichádzame k veľkým žulovým platniam, ktoré sú tesne pri brehu Batizovského plesa. Oblačnosť preberá žezlo, poriadne fúka a tak musíme vytiahnuť vetrovky. Zo záveru Batizovskej doliny toho v týchto chvíľach už veľa nevidieť.

Po veľkých kameňoch prekračujeme Batizovský potok a chodník nás východným okrajom doliny privedie až na nenápadný Suchý vrch. Pod nami sú v kosodrevine ukryté Batizovské vodopády. Celá tá scenéria spodnej časti Batizovskej doliny mi, ani neviem prečo, pripomína tropický prales.

Velická dolina

Uplynie polhodinka príjemného traverzu Gerlachovského kotla a ku magistrále sa pripája žlto značený chodník od Velického mosta. Pred nami úspešne bojuje s mrakmi Slavkovský štít. Pozorujeme jeho oblý vrchol, ani sa nenazdáme a už vidíme Velickú dolinu a horský hotel Sliezsky dom. Hlboko pod nami je vojenská zotavovňa v Novej Polianke, kde sme spolu kedysi, keď sme ešte žili na Slovensku, strávili veľa pekných chvíľ.

Vidíme Sliezsky dom a tak snívame o jeleních gulášoch a podobných dobrotách, no to ešte netušíme, čo nás v hoteli čaká. Po dvadsiatich minútach stojíme pri vchode, kde je napísané, že hotel je od 21. septembra 2009 zatvorený a v rekonštrukcii. Dnes je 22. septembra, takže smola. Našťastie je za hotelom Klub horských vodcov a hoci výber jedál nie je veľký a kapustnica nie je z tých najchutnejších, unavených a hladných turistov poteší aj to. Treba uznať, že aspoň čaj varia dobrý. Svoju dnešnú podobu dostal Sliezsky dom v roku 1968 a po viac ako štyridsiatich rokoch v krutých klimatických podmienkach si už rekonštrukciu zaslúži. Azda si tam ten jelení guláš dáme, keď prídeme na Slovensko opäť o dva-tri roky.

Zostup

Ešte zopár povinných fotografií Velickej doliny, Velického plesa s Velickým vodopádom a môžeme sa pobrať dolu. Pretože nás trochu tlačí čas, rozhodujeme sa pre zostup do Tatranskej Polianky po zelenej značke. Nie je to jediná možnosť zostupu, turista môže pokračovať aj po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odkiaľ premáva pozemná lanovka do Starého Smokovca. Z Velickej poľany vedie okrem zelenej značky do Tatranskej Polianky aj žlto značený chodník do Starého Smokovca, resp. modrá do Tatranských Zrubov. My sa však držíme zeleno značeného chodníka, ktorý nás po hodine a pol miestami nepríjemného zostupu privedie na železničnú stanicu v Tatranskej Polianke.

Vláčik nám ide o dvadsať minút, v Poprade máme ďalších dvadsať minút na rýchlik a tak si ešte vychutnávame panorámu Vysokých Tatier, ktoré zase dlho neuvidíme.

Záver

Opísaná túra je stredne náročná, chodník do sedla pod Ostrvou síce pre menej zdatných turistov môže vyzerať hrôzostrašne, ale sklon serpentín je len mierny a chodník je široký tak, že pri sebe môžu kráčať dvaja ľudia. V sedle pod Ostrvou sa treba dobre rozhodnúť, či sa vrátiť alebo pokračovať, pretože ak sa turista rozhodne ísť ďalej, prvá možnosť zostupu nasleduje až po dvoch hodinách – žlto značený chodník do Vyšných Hágov.

Poznámka:
Úsek Tatranskej magistrály medzi Popradským plesom a Sliezskym domom je sezónne uzavretý od 1. novembra do 15. júna, ak turistický chodník pokrýva sneh.