Príbeh: Kde končí les?

Príbeh Kde končí les?

6. 11. 2009

Dvere sa pomaličky zasunuli a malé veľké oči rozšírili na maximum. Jemné natriasanie, rozbeh a skok do prázdna. Oči sú ešte väčšie a dych zastal ešte viac. Moja mamka sa tvári, že výška je jej priateľ. Ale poznáme sa. Pravda, ja tiež radšej 2 hodiny pešo, ako 5 minút a 6 metrov nad zemou. Ale nestratím predsa tvár, niekto tu predsa musí byť chlap. Zatiaľ je ním síce naša malá 5-ročná prďolka, ktorá prežíva svoju prvú jazdu v kabínke s cieľom - ideme do hôr tato!

Obdobie: –

Naša expedícia sa konečne stala skutočnosťou. Plánovali sme ju dlho. Ešte sme spolu ani nevedeli hovoriť a už vtedy to začalo. Bolo však treba urobiť a zariadiť veľa vecí. Ani nie tak, kam ísť. Skôr ako? Turistické začiatky boli ťažké. Krok, pád, krok, pád. Potom to už šlo lepšie a lepšie. Aj naše debaty boli čoraz lepšie. Zohrali sme sa a na mnohých výletoch, naučili tempo. Slimákovi by lichotilo, keby sme ho nazvali slimačím. 1 až 3 km/hod. nám dávalo šancu viacej si veci všímať. Pribúdali mesiace, jeden za druhým. Cieľom sa stali lesy. Vo všetkých možných podobách. Detská zvedavosť však našťastie pomaly a isto víťazila. Padali otázky: "A tato, kde ten les končí?; A tato, a čo je tam hore v oblakoch?; A tato, pôjdeme sa liepať na veľkú skalu, ako je tam, veď vieš, to keď ideme do Martina?".

"Laurinka, a čo keby sme išli do Martina, pozrieť ten veľký kopec, či sa ti tak páčil?". "Jupííí. A tato, to sa budeme naozaj liepať hore?". "No áno, pôjdeme hore na hrebeň kabínkou a tam si pozrieme Kriváň a Chleb, čo ty nato?" "Hrebeň? Ale tato, hrebeň sa predsa nedá ísť, ty moťák! A chlieb? Spapáme celý kopec pri hrebeni!". Odvtedy je u nás každý kopec hrebeňom.

Naša kabínka sa skokom rozbehla a tak sme začali svoje stúpanie za spapaním hrebeňa. V kabínke je ticho a dievčatá (radím sem aj moju mamku, keby to čítala, nech mám vekové alibi) takmer nedýchajú. Keď sa nám do nej oprie vietor, pridám sa do bezdychových cvičení aj ja. Najmenšia baba bez pohnutia sedí a vidím na nej jeden nový výraz. Takú tichú úctu a obdiv prírode, keď človek vidí po prvýkrát novú krásu a zisťuje, kde je jeho maličké miestečko. Poznám ten pocit, keď mám to šťastie a vidím, čo tu okolo nás nad lesmi existuje a čo je tak málo vidieť z okien nášho mechanizovaného života. A teraz ten pocit zdieľam s našou malou babou. Pýtam sa: "Je všetko v poriadku?" Ozve sa bezdychové: "Áno, tato." Sedí ako v divadle. Decentne, ticho a nepohnute.

Lano sa končí a ceremónia s kabínkou sa opakuje. Tu je to ešte lepšie, lebo sa rútime smerom do budovy. Zaťahuje sa a cítiť, že bude dážď. To síce už od rána, ale tvrdil som: "Z toho nič nebude." Iné som ani nemohol tvrdiť, aby som sem mamku dostal. Dúfam, že blesky na týchto lúkach nebudú to prvé, čo baba zažije. Celá partia sa stretávame pri chodníku do Snilovského sedla. Ideme aj spolu s kamarátom, spolužiakom zo strednej školy Alexom Smirnovom, jeho mamkou a partiou z krajiny, v ktorej momentálne žije. Je tu na dovolenke a tak sme spojili príjemné s príjemným a ešte príjemnejším. So Štoplíkom sa pripíname na lyže s pásmi, napadne ma to ako prvé. To raz dúfam tiež príde. Obliekam malej novú turistickú bundu a zapínam popruh na jej batohu, ktorý o približne 10 m pekne odložím do batohu svojho. Sú v ňom samé dôležite veci. Tak predovšetkým Červík Bervík (rodinný príslušník), poník (ružový ako inak) a jedlo, veľa jedla. Neturistické tepláky a tenisky na nohách malej bolo jej špeciálne želanie. Doteraz nevieme prečo. Tu to však neprekáža.

Začíname stúpať do Snilovského sedla. Všetci nám utekajú. Taká je aj dohoda medzi mnou a mamkou. Malá aspoň nemá priestor na špekulovanie. A raz darmo, 2 km/hod. sú 2 km/hod a to by nám utiekli, aj keby dohody neboli. V Snilovskom sedle zakladáme prvý tábor na jedenie. Darmo, prvý výstup je za nami. A chlebík od maminky vždy dokáže zázrak. Postupujeme ďalej mierne stúpajúcim chodníčkom. Ideme si pomaličky a pozeráme, tak ako vždy, čo kde rastie a čo žije schované v tráve. Takýmto spôsobom sme už prechodili veľa lesov a miest. Pomaličky ale isto. Moc toho nenarozprávame, čo je mi prekvapením, lebo malá nerozpráva len vtedy, keď tvrdo spí. Aj to nie vždy. Obzerá sa dookola a ja sa teším, keď vidím ten šťastný výraz človiečika, prekonávajúceho svoje skryté obavy z predstavy toho, čo to vlastne znamená byť na kopci hore, ktorý vidno z auta. Teším sa k rázcestníku hrany pod Veľkým Kriváňom, pretože tam bude mať možnosť prvýkrát uvidieť výšku a veľkosť toho, po čom práve chodíme. Nemýlil som sa a našťastie sme predbehli aj oblaky. Zastali sme, pozerali a pozerali. "A tato, pôjdeme aj ďalej niekedy?". "Samozrejme, len musíš ešte podrásť."

Dážď už bolo vidieť a cítiť. Driapeme sa hore, ja Maharádža a baba Scarlett (sme momentálne rozprávkové koníky, tak ako vždy, keď ideme do kopca) hore erodovaným chodníkom na Veľký Kriváň. A keďže sme koníky čarovné, spievame si pesničku do kopcov: "Do kopca liezť je nezmyslóom, keď je ten kopec strmý! Neďaľeko sa zablisloó a hrmí a hrmí a hrmí. Škodoradostné nebesaá, vyliali na nás more! Ja neúnavne škriabem saá, už budem skoro hore, jeeeee!".

Hore nás už čaká moja mama. A takisto celá partia. Dievčatá si sadli a samozrejme začali jesť. Veď sme na vrchole. Troška čakáme, aby sme sa aspoň na chvíľku dotkli toho žltého bleskozvodu. Nezdržíme sa tu dlho, dážď už začína svoje predstavenie. Baba sa teší, lebo neraz som jej rozprával o tom, ako nás môže počasie prekvapiť. Schádzame dole a na hrane začalo to krásne predstavenie horstiev s úzkym vrcholovým hrebeňom. Z jednej strany valiace sa oblaky, kumulujúce sa na hrane hrebeňa a ktoré sa v minúte už majú prevaliť na druhú stranu. Len stojíme a pozeráme. Hovorím: "Ďubka, stojíš priamo v oblakoch, tak ako si vždy chcela!". Rúčkou mi pevne stíska moju ruku a hovorí: "A tato, vrátime sa ešte do hôr?" "Samozrejme, že sa vrátime", hovorím jej a dodávam: "A to v snehu až po ramená!"

Dážď hustne, zosilnieva a tak sa v rýchlosti ešte snažíme nájsť jeden ľudský poklad. Moja mamka berie malú za ruku a v hustom daždi schádzajú dole do koncovej stanice lanovky na turistický čaj. Škoda, lebo sme chceli ísť na Chatu pod Chlebom. Je to však jedno, pretože ak nám bude slúžiť zdravie, neraz ešte prídeme.

Veľký Kriváň zo Snilovského sedla nie je namáhavá prechádzka. Ani pre 5-ročné deti. Dokážu prejsť omnoho viac. Bolo veľa možností nášho horského začiatku. Možností kam ísť, kadiaľ pokračovať. Ale Veľký Kriváň má, tak ako celá Malá a Veľká Fatra u mňa srdcové postavenie. A práve tu som chcel začať. Som rád, že práve tu mala možnosť spoznať tajomstvo "toho, čo je schované nad lesmi", ktoré spolu brázdime už štyri roky. Dúfam, že toho zažijeme v horách veľa. Bolo by to krásne, sedieť si tak sám s už veľkou dcérou niekde na skalách v časoch, keď sa už o softshellkách bude hovoriť s úctou flaneliek a sledovať, ako slnko ukladá tento schovaný svet na spánok spomínajúc si na rôzne "A pamätáš si...?"