Matterhorn

Jeden z najkrajších kopcov sveta nás prenasledoval už dlho. Konkrétne od minulého roka, keď sme sa museli vrátiť spod vrcholu Mont Blancu, kvôli pretrvávajúcej snehovej búrke. Pôvodný plán počítal s ľahkou aklimatizáciou. Výstup na Monte Rosu, potom ešte nejaký ďalší vrchol v oblasti Walliskych Álp (napr. Castor) a nakoniec vystúpiť na vysnený Matterhorn. No ako to už v živote chodí, všetko dopadlo úplne inak.

Plány

Po dôkladnej príprave našej expedície sme, ako to už u nás býva zvykom, dva dni pred odchodom v krčme vymysleli nový plán. Ten spočíval v aklimatizácii sa na Matterhorne a cieľ bol náš starý známy Mont Blanc. A aby to nebol príliš jednoduché, zvolili sme si variant cez tri Blancy. Keď mám byť úprimný, veľmi som tomuto plánu neveril, ale som človek otvorený a nebránim sa výzvam a tak sme teda vyrazili.

Švajčiarskom

Ako už mnohokrát predtým sme nahádzali naše batohy a kopec ďalších zbytočností do auta a štvrtok večer sme sa vydali na cestu. Okolo polnoci sme sa dostali do Švajčiarska a tu nastali prvé problémy. Asi po vzore našich rakúskych susedov boli všetky čerpacie stanice po polnoci už zavreté a tak možnosť kúpiť diaľničnú známku (Švajčiari majú iba ročné diaľničné známky!) sa rovnala nule. A aby toho nebolo dosť, tak vďaka môjmu skvelému orientačnému zmyslu sme aj napriek GPS navigácii zablúdili. Posledných 100 km cez švajčiarske vysokohorské dedinky sme išli dobré 3 hodiny, a veru miestami som si pripadal v tých serpentínach ako pravý rally jazdec. Ale vďaka Pánu Bohu sme sa celí a šťastní dostali do dedinky Täsch, kde sme si ešte cca 3 hodinky pospali v aute.

No car city

Vzhľadom na to, že Zermatt je tzv. „no car city“ mesto, kde majú zakázaný vstup automobily, sme aj my zaparkovali naše auto v najbližšej dedine Täsch a do Zermattu sme sa vybrali vlakom. Klasické automobily tu vskutku nenájdete, no zato tu nájdete všetky druhy elektromobilov. Od elektrických taxíkov, autobusov, traktorov až po elektrický fúrik. Je vidieť, že Švajčiari si svoje prírodné bohatstvo naozaj chránia. A nie je to len všadeprítomný Matterhorn, ktorý je mimochodom vidieť už pomaly zo stanice, ale aj všetky ostatné, okolité hory, z ktorých mnohé presahujú výšku 4000 m n. m. A tak, ako okolitá scenéria, aj samotný Zermatt je nádherný. Niekto by mohol povedať, že mesto pôsobí gýčovo, no v tomto prostredí by som si asi ani nič iné nevedel predstaviť. Takže po krátkej prechádzke ranným Zermattom a prebalení vecí, z ktorých väčšinu sme nechali na stanici v uzamykateľných skrinkách, sme sa vydali na cestu cez Schwarzsee (Čierne pleso) na vysokohorskú chatu Hörnlihütte (premenovaná na Berghaus Matterhorn). Keďže sme mali dosť času a hlavne obmedzený rozpočet, sme si cestu k Schwarzsee odšliapali peši. Na oplátku sme sa mohli kochať krásnymi výhľadmi na okolité kopce, ktoré v údolí stískali mestečko Zermatt. Po krátkom oddychu a obede na Schwarzsee sme sa vydali na cestu k Hörnli hütte. Turistov postupne ubúdalo, ako ubúdalo aj vegetácie. No a potom to prišlo, Hörnli hütte. Zmes ľudí, ktorí sa len chystajú na výstup. V ich tvárach za zračí nesmierne odhodlanie, vzrušenie a strach. No a potom sú tu tí, ktorí sa už z vrcholu vrátili. Šťastní a vyčerpaní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Solvay

Po veľmi krátkej noci sme už okolo 2.00 h ráno na nohách a chystáme sa využiť najlepšiu metódu, ako v zdraví prežiť Matterhorn, a to je zavesiť sa za nejakého horského vodcu a ísť za ním, čo to dá. Totiž najväčší problém na Matterhorne je orientácia. A to nielen pri výstupe, ale aj pri zostupe. Aj keď sme si večer predtým aspoň kúsok naliezli do steny, v svetle čeloviek všetko vyzeralo úplne inak a nebyť našich „sprievodcov“, neviem, ako by sme našli správnu cestu. Jedinou "výhodou" tmy bolo aspoň to, že človek nevidel, čo ho čaká v prípade pádu. Na bivakovacej búde Solvayhütte (4003 m n. m.) nás dobehlo svitanie a tak odkladáme čelovky, obúvame mačky a pokračujeme k vrcholu. Matterhorn nie je iba ťažký na orientáciu, ale aj fyzicky a psychicky veľmi náročný kopec. Aj keď nejde o nejaké zvlášť technické lezenie, sú tam úseky, na ktorých si treba dávať značný pozor. Nasledujú snehové polia istené hrubým konopným lanom. No a keď už človek zbadá sv. Bernarda, vie, že má vyhrané.

Vrchol

Na vrchole dosť fúkalo a boli sme už značne unavení, tak sme sa iba napili a začali zostupovať. Ako sa hovorí: "zostup z Matterhornu trvá minimálne tak dlho ako výstup". A to sa potvrdilo skoro do bodky. Využitím našej osvedčenej techniky (sledovanie horského vodcu) sa nám podarilo bez väčšieho blúdenia dostať na Hörnli hütte, niekedy okolo 16.00 h. Tak ako som na vrchole Matterhornu nič necítil, tak sa všetky city prejavili po chvíľke oddychu na chate v bezpečí, pri plechovke dobre vychladeného a zaslúženého pivka. Neskutočná radosť sa miešala s rešpektom a obdivom k neskutočnej hore. Na chate sme stretli ešte skupinku Slovákov, ktorí pochodili kopce v okolí Zermattu a Matterhorn si nechali na koniec. Ako som sa neskôr dozvedel, podarilo sa im úspešne zdolať aj tento vrchol, k čomu im srdečne gratulujeme.

Záver v raji

Po zdolaní vrcholu nás čakal už iba zostup do Zermattu a po nekonečnej ceste sme sa aj v značne zničenom stave dostali na stanicu, kde sme si zobrali zbytky svojich vecí a odvliekli sa do kempu. Ďalší deň sme venovali oddychu a prechádzke po Zermatte. Prešli sme sa aj po tiesňave Gorner Gorge, čo je taká švajčiarska obdoba roklín Slovenského raja (rebríky, lavičky, vodopády a pod.). Napokon po kontrole počasia sme sa rozhodli vyraziť aj na druhú časť nášho dobrodružstva do Francúzska, skúsiť šťastie na Mont Blancu. Ale o tom až v nasledujúcej časti, ktorú uverejníme o týždeň.

Súvisiace odkazy

Praktické rady z pobytu vo Walliských Alpách a z výstup na Matterhorn (očami inštruktora vysokohorskej turistiky)
Savojské Alpy - výstup na Mont Blanc (nasledujúca časť)

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek