Trasa

Rohožník – horáreň Baďura – Taricové skaly – Pánske uhliská – Hubálová – Modra, časť Piesok-Zochova chata – Modra, časť Harmónia

Ranné správy hovorili o riadnom mraze na Záhorí, no modrá obloha sľubovala ideálne počasie na turistiku. Tak ako skoro vždy, šiel som na túru sám. Teda, autobus bol nabitý inými turistiky chtivými ľuďmi, čo ma dosť prekvapilo, lebo inak som vždy sedával. Skoro všetci vystúpili v Perneku. Do Rohožníka sme dorazili len dvaja a ten druhý evidentne nebol turista.

Na mojej mape z roku 1996 modrá značka z Rohožníka do sedla Skalka nie je a tak som si snažil vštepiť podrobnosti pri študovaní www.turistickamapa.sk. Tu modrá ide zo železničnej stanice smerom na cementáreň, potom doprava popod lom a lesnou cestou do sedla Skalka. Keďže som vystúpil na autobusovej stanici, nelámal som si hlavu a vykročil som pomedzi domy smerom k cementárni. Došiel som na breh Rohožníckeho potoka, pomedzi novostavby som sa dostal k nadjazdu nad železnicu a cementáreň bola čoby kameňom dohodil. Zato modrá značka nikde. Nuž som vybral mapu a po jej štúdiu sa vybral doprava po ceste do kopcov.

Zaujala ma tabuľa oznamujúca, že chránený areál Konopiská je vzdialený 3 km po ceste doprava. Až po návrate z túry som si na www.sopsr.sk našiel, že po dokončení ťažby cementárskeho ílu v roku 1998 tu v spolupráci s ochranármi z CHKO Záhorie, poverená firma Hydeko KV, rekultiváciou v roku 2001, vytvorila vodnú plochu 5 ha s 6 umelými ostrovmi. Iste zaujímavý cieľ inej túry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vykročil som po asfaltke a prišiel k plotu, za ktorým sa pásli ovečky, ostrihané priam dohola. To ma tak zaujalo, že som skoro prehliadol kaplnku pod úrovňou cesty, ale hlavne modrú prichádzajúcu sprava poľnou cestou popri potoku. Nuž bol som zase na značke a mohol som kráčať za vybraným cieľom. Pri prvých stromoch som zbadal stanovište hliadky. Ktohovie, či ešte funguje. Onedlho som v zákrute na ľavom svahu uvidel zvyšky stavby, ktorej zmysel nechápem, ale asi to malo niečo spoločné s nakladaním vyťaženého materiálu. Cesta pokračovala zákrutou doprava a nad oporným múrom v slnkom zaliatom svahu prichádzali brezy vetríkom o svoje lístie. Na pravej strane stromy vyrastali pomedzi zvyšky múrov nejakej veľkej stavby. Čoskoro som došiel na rázcestie. Cesta doľava vedie k lomu a ja som pokračoval užšou rovno. Zaujal ma kameň položený na železnej konštrukcii. Mal vyvŕtaný otvor a bol pomaľovaný. Zámer som nepochopil, no určite to nie je umelecký artefakt.

Po dvadsiatich minútach od vstupu do lesa som sa ocitol pri smerovníku horáreň Baďura. Tu sa dá odbočiť neznačene po asfaltke na Vývrať a potom sa rozhodnúť pre Kuchyňu, alebo Vysokú. Ja som pokračoval rovno.

Došiel som k modro natretému plotu, asi vodný zdroj a za ním na okraji lúčky stojí posed. Napriek modrej oblohe a slniečku celá lúka bola ešte pokrytá srieňom. Ráno hlásili v Kuchyni -5°C. Po desiatich minútach chôdze som na pravej strane objavil jazierko a nad ním potok vytvoril močariny. Celkom nečakané na tento kraj, aspoň pre mňa, ale romantické. Tu je možnosť odbočiť neznačene lesnou cestou doľava. Ja som zase pokračoval rovno. Cesta pomaly stúpala. Slnečné lúče pomedzi konáre stromov akoby reflektormi osvetľovali inak vcelku tmavý les.

Došiel som k veľkému, ale prázdnemu krmelcu. Tu som odbočil zo značky, lebo ma zlákali žlté šípky na stromoch. Začal som stúpať lesným chodníkom a dumal, kam ma to asi dovedie. Dúfal som, že "Z" som si správne vysvetlil, ako Zochova chata a "K" ako Kuchyňa. Vyšiel som na rovinku a tu sa šípky rozdelili na dve strany. Nechcelo sa mi ísť doprava dole po "K" a tak som pokračoval vľavo hore po "Z". Dosť strmým stúpaním som vyšiel ku skalám, ktoré šípky obchádzajú po ľavej strane a potom idú lesom popod ďalšie skaly. Doviedli ma k lesnej ceste a tu som sa vybral do lesa už aj mimo nich. Zbadal som v lese kríž a veľmi veľký. Neveril som vlastným očiam. Kto by ho tu a načo postavil. Že zdanie často klame, som sa presvedčil po pár metroch. Jeden suchár a konár stromu stojaceho za ním vytvorili onen kríž.

Zbadal som pred sebou oplotenie a na ňom červenú značku. Chvíľu som síce rozmýšľal, kde to asi som, no jediná červená tu je Štefánikova magistrála. Dumal som, či sa nevybrať doľava a dôjsť do sedla Skalka, ako som pôvodne chcel, no napokon som sa rozhodol pre Zochovu chatu.

Hoci už bolo dvanásť hodín, srieň na listoch bola ešte stále a pritom slniečko krásne hrialo. Cez lúku sa mi ukázali skaly, ktoré som obchádzal. V tom slnkom zaliatom jesennom lese som sa cítil úžasne.

Do piatich minút som došiel k smerovníku Panské uhliská a rozhodol som sa pre asfaltový príchod na Zochovu chatu po modrej. Vcelku nezáživnú trasu oživila len spomienka na Pochod bankových úradníkov a to pri smerovníku Hubálová. Roky sme sa tu škriabali cez oplotenie, až konečne vybudovali rebrík a zdá sa, že akceptujú našu skratku cez oboru.

Tesne nad Zochovou chatou je cintorín, kde pochovávali Karpatských Nemcov, žijúcich voľakedy v okolí. Potešil ma pohľad na obnovený plot, vyčistený cintorín a možno to bude znieť hlúpo, aj čerstvé hroby. Starousadlíkom je dovolené aspoň po smrti sa vrátiť domov.
Zarazil ma pohľad na žeriav nad "Zoškou". Zdá sa, že k chate ešte niečo pribudne. Pozrel som si chatky za zastávkou. Za tých 32 rokov sa tu skoro nič nezmenilo.

Keďže autobus mal ísť až po 15. hodine, vybral som sa po červenej dolu do Harmónie. Kráčalo sa mi ľahšie, ako keď nás na Pochode bankových úradníkov čakajú posledné štyri kilometre zo štyridsiatich. Dolu som došiel niečo po 14. hodine. Autobus mi išiel za pár minút a tak som mal ešte čas pozastaviť sa nad skvelou otváracou dobou v informačnom centre. Len cez pracovné dni. Koho tak asi informujú?